Samuraj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Japonský samuraj v zbroji, okolo roku 1860
Japonský znak (kandži) pre samuraja

Samuraj bol stredoveký a novoveký japonský ekvivalent európskeho šľachtica. Príslušníctvo do kasty bolo dedičné, no v obodí Sengoku (Bojujúcich štátov) sa do triedy mohli dostať aj roľníci, ktorým sa podarilo v boji poraziť vyššie postaveného protivíka. Do obdobia reforiem cisára Médži tvorila táto trieda spoločnosti zhruba desatinu populácie Japonska.

Každý samurajský rod vlastnil pozemok s roľníkmi a výzbroj. Ich povinnosťou bolo v prípade povolania do boja narukovať do armády istú časť svojich poddaných, poskytnúť im výzbroj a výcvik (takzvaní "ašigaru") a viesť ich v nastávajúcich bojoch. Po úspešnom boji bola ich odmena určená podľa počtu a štatútu uťatých hláv (alebo nosov, ak bolo skolených protivníkov priveľa), ktorými sa preukázali. Ak sa im nedala preukázať vina, niektorí samuraji za cieľom vyššej odmeny zabíjali aj ženy, starých ľudí, ba dokonca svojich vlastných poddaných (v prípade civilistov daimjóvi predstavili iba uťaté nosy).

Samuraji boli bojovníci slúžiaci cisárovi, alebo jednoducho svojmu pánovi. V boji využívali vždy všetky protivníkove slabiny a útočili na citlivé, hlavne zbrojou nechránené miesta na tele (krk, podpažie, zákolenie, prípadne žalúdok).

Pôvodní samuraji boli cvičení od veľmi útleho veku. Cvičili s drevenými mečmi (bokken) proti svojim spoluštudentom. Už ako desaťročných ich posielali na miesta plné strachu, ktoré museli mladí učeníci prekonať. Medzi také miesta patrili napríklad cintoríny, márnice, husté lesy alebo opustené zrúcaniny budov. Na začiatku samuraji bojovali hlavne s lukom. Až neskôr sa začali zdokonaľovať vo vojenskom umení s ostatnými zbraňami. Neskôr sa samuraji začali vzdelávať aj po duchovnej stránke, a to v oblasti maliarstva, meditácie a rôznych daľších predmetov slúžiacich na vylepšenie duchovného stavu. Bojová taktika sa v dejinách Japonska niekoľkokrát zmenila, čomu sa prispôsobovala i dĺžka a tvar čepele meča. Rovný meč získava pri prechode k jazdeckým jednotkám mierne zahnutý tvar, jeho dĺžka a hmotnosť sa zväčšuje. Neskôr pri prechode k peším húfom sa opäť skracuje, charakteristické zakrivenie meča však zotrvalo dodnes.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • OGAWA, Morihiro (ed.). Art of the Samurai : Japanese Arms and Armor, 1156-1868. New York : Metropolitan Museum of Art, 2009. xii + 344 s. ISBN 9780300142051. Dostupné on-line.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]