Slnečná búrka v roku 1859

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Slnečné škvrny dňa 1. septembra 1859 zakreslené Richardom Christopherom Carringtonom. A a B označuje počiatočné pozície intenzívneho výboja (záblesku), ktorý sa posúval 5 minút v smere k C a D, než zanikol

Slnečná búrka v roku 1859, tiež známa ako Carringtonova udalosť, bola silná geomagnetická búrka v roku 1859 počas 10. slnečného cyklu. Výron koronálnej hmoty zo Slnka zasiahol zemskú magnetosféru a vyvolal jednu z najväčších zaznamenaných geomagnetických búrok. Erupcia v slnečnej fotosfére bola pozorovaná a zaznamenaná anglickými astronómami Richardom Christopherom Carringtonom a Richardom Hodgsonom.

Štúdia z roku 2012 ukázala, že slnečná búrka tejto intenzity by v dnešnej dobe spôsobila modernej civilizácii problémy vo veľmi širokom spektre, pričom odhadla pravdepodobnosť, že k podobnej udalosti by mohlo dôjsť medzi rokmi 2012 až 2022 na 12 %. Nový odhad z roku 2019 však ukazuje, že pravdepodobnosť je skôr okolo 1 % za 10 rokov.[1]

Carringtonova supererupcia[upraviť | upraviť zdroj]

V období medzi 28. augustom a 2. septembrom 1859 bolo na Slnku pozorovaných mnoho slnečných škvŕn. Dňa 29. augusta 1859 bola pozorovaná polárna žiara až na severe Austrálie v Queenslande. Tesne pred poludním dňa 1. septembra anglickí amatérski astronómovia Richard Christopher Carrington a Richard Hodgson nezávisle na sebe urobili prvé pozorovanie slnečnej erupcie.[2] Búrka bola spojená s významným výronom koronálnej hmoty (coronal mass ejection – CME) bola vyvrhnutá priamo k Zemi, pričom jej cesta dlhá 150 miliónov km trvala iba 17,6 hodiny. Predpokladá sa, že pomerne vysoká rýchlosť tohto CME (typicky trvá CME niekoľko dní, kým dorazí k Zemi) súvisela s predchádzajúcim CME, ktorý pravdepodobne spôsobil veľkú polárnu žiaru dňa 29. augusta a ktorý „vyčistil cestu“ slnečnému vetru (plazme), ktorý následne spôsobil Carringtonovu udalosť.[2]

Keďže bol súčasne pozorovaný dôsledok slnečnej erupcie škótskym fyzikom Balfourom Stewartom na zázname magnetometra Kewského observatória a zároveň bola pozorovaná geomagnetická búrka nasledujúci deň, Carrington vytušil v tejto udalosti spojitosť medzi Slnkom a Zemou. Informácie z celého sveta o účinkoch geomagnetickej búrky, ktoré v roku 1859 zhrnul a publikoval Elias Loomis, potvrdzujú pozorovania Carringtona a Stewarta.

V dňoch 1. a 2. septembra 1859 sa udiala jedna z najväčších pozemskými magnetometermi zaznamenaných geomagnetických búrok. Polárna žiara bola viditeľná po celom svete – na severnej pologuli od pólu až po Karibik. V Skalistých horách bola žiara taká silná, že dokonca prebudila zlatokopov, ktorí si mysleli, že je ráno a začali si chystať raňajky.[2] Ľudia, ktorí sa zobudili na severe USA, mohli dokonca čítať vo svetle polárnej žiary noviny. Polárna žiara bola viditeľná dokonca tak ďaleko od pólov, ako je Kuba a Havaj.

Telegrafné systémy po celej Európe a Severnej Amerike zlyhali. V niektorých prípadoch boli dokonca operátori zasiahnutí elektrickým prúdom.[3] Niektorí operátori mohli odosielať a prijímať správy, hoci odpojili zdroj energie.[4]

V sobotu 3. septembra 1859 noviny Baltimore News-American a Commercial Advertiser informovali, že „vo štvrtok v noci je šanca na pozorovanie ďalšej polárnej žiary. Tento jav bol veľmi podobný javu v nedeľu. Na oblohe sa objavilo svetlo, ktoré ju celú ožiarilo a zatienilo aj hviezdy. Toto svetlo, hoci malo neopísateľnú hebkosť, ktorá obklopovala všetko, čo ožarovalo, bolo silnejšie ako Mesiac v splne. Medzi dvanástou a jednou hodinou, keď bol jas najväčší, boli tiché mestské ulice osvetlené týmto svetlom krásne a pozoruhodné.“

V júni 2013 spoločne výskumníci z Lloyd's v Londýne a z Atmosférického a prírodovedného výskumného ústavu (AER) v USA použili dáta z Carringtonovej udalosti na odhadnutie súčasnej ceny vplyvu podobnej udalosti na USA, pričom odhadli vplyv škôd iba na USA vo výške 0,6 – 2,6 biliónov dolárov.

Podobné udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Ľadové jadro obsahujúce tenkú vrstvu bohatú na dusičnany bolo analyzované za účelom rekonštruovania histórie solárnych búrok pred dobou ich pozorovania. Dáta z ľadovca v Grónsku, zhromaždené Kennethom G. McCrackenom a ďalšie, dávajú dôkaz, že udalosti s intenzitou, aká bola nameraná pri Carringtonovej udalosti, sa odohrávajú raz za 500 rokov. S pätinovou intenzitou potom niekoľkokrát za storočie.[5] Avšak novšie výskumné práce skúmajúce ľad ukazujú, že špičkové hodnoty dusičnanov nie sú dôsledkom slnečných búrok, takže sú o tejto výskumnej metóde pochybnosti.

10Be a 14C sú v súčasnosti považované za spoľahlivejší indikátor.[6] Podobné, ale oveľa extrémnejšie slnečné búrky, môžu vzniknúť aj mimo Slnečného systému a dokonca aj mimo Mliečnej cesty (našej galaxie). Udalosť Miyake z roku 775, ktorá je najväčšia v záznamoch za niekoľko tisíc rokov,[7] bola pravdepodobne spôsobená Slnkom a nie supernovou.[8] Menej významné búrky sa odohrali v rokoch 1921 a 1960, kedy bolo narušené rádiové spojenie v celej šírke spektra. V marci 1989 geomagnetická búrka vyradila energetickú sieť vo veľkej časti Quebecu. 23. júla 2012 bola pozorovaná superbúrka rovnakej triedy ako Carringtonova udalosť. Jej trajektória však minula Zem. Informácie o tomto pozorovaní boli prvýkrát verejne zdieľané NASA.[9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ https://www.nature.com/articles/s41598-019-38918-8 - Probability estimation of a Carrington-like geomagnetic storm
  2. ↑ a b c ODENWALD, Sten F.; GREEN, James L.. Bracing the Satellite Infrastructure for a Solar Superstorm. Scientific American, July 28, 2008. Dostupné online [cit. 2011-02-16].
  3. ↑ Committee on the Societal and Economic Impacts of Severe Space Weather Events: A Workshop, National Research Council. Severe Space Weather Events--Understanding Societal and Economic Impacts: A Workshop Report. [s.l.] : National Academies Press, 2008. ISBN 0-309-12769-6. S. 13.
  4. ↑ CARLOWICZ, Michael J.; Lopez, Ramon E.. Storms from the Sun: The Emerging Science of Space Weather. [s.l.] : National Academies Press, 2002. ISBN 0-309-07642-0. S. 58.
  5. ↑ MCCRACKEN, K. G.; Dreschhoff, G. A. M.; Zeller, E. J.. Solar cosmic ray events for the period 1561–1994 1. Identification in polar ice, 1561–1950. Journal of Geophysical Research, 2001, s. 21,585–21,598. DOI: 10.1029/2000JA000237.
  6. ↑ WOLFF, E. W.; Bigler, M.; Curran, M. A. J.. The Carrington event not observed in most ice core nitrate records. Geophysical Research Letters, 2012, s. 21,585–21,598. DOI: 10.1029/2012GL051603.
  7. ↑ https://www.cambridge.org/core/journals/radiocarbon/article/intcal20-northern-hemisphere-radiocarbon-age-calibration-curve-055-cal-kbp/83257B63DC3AF9CFA6243F59D7503EFF - The IntCal20 Northern Hemisphere Radiocarbon Age Calibration Curve (0–55 cal kBP)
  8. ↑ https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC4639793/ - Multiradionuclide evidence for the solar origin of the cosmic-ray events of ᴀᴅ 774/5 and 993/4
  9. ↑ Video (04:03) - Carrington-class coronal mass ejection narrowly misses Earth [online]. April 28, 2014, [cit. 2014-07-26]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sluneční bouře v roce 1859 na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Slnečná_búrka_v_roku_1859&oldid=7812420“