Slnolam

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Slnolamy sú tieniaci prvok montovaný na fasády budov z dôvodu ochrany pred preslnením vnútorných priestorov, tepelným stratám a zabezpečeniu svetelnej pohody vo vnútorných priestoroch.

Vývoj[upraviť | upraviť kód]

Vývoj slnolamov ovplyvnila snaha o obmedzenie prechodu nežiaducich slnečných lúčov cez stavebné otvory (okná, zasklené steny a pod). Architekti a projektanti ustúpili od individuálnych tieniacich prvkov každého okna, pretože pri niekoľkoposchodových budovách bol tento spôsob tienenia neestetický, každé okno malo vďaka žalúzií alebo rolete inú podobu, a tiež neekonomické a nepraktické. Fasády začali požívať pevné slnečné clony. Vzhľadom na výpočet dráhy slnka počas dňa a ročných období, tvar a orientáciu budovy a počet poschodí je ich navrhovanie náročnejšie, ale pomáhajú riešiť problém nežiaducich tepelných ziskov. Efekt tienenia týmto systémom sa určuje pomocou sférickej projekcie a diagramu. Prvýkrát na území Slovenska boli slnolamy použité v 20. storočí na novej budove Matice slovenskej v Martine, ako ochranu uložených knižničných fondov. Prevažne sa tento spôsob exteriérového tienenia využíva pri občianskych budovách, ale v poslednom čase sa postupne dostáva bližšie aj k rodinným a bytovým domom.

Výhody[upraviť | upraviť kód]

Slnolamy preukázateľne a výrazne znižujú prevádzkové a inštalačné náklady na klimatizáciu a ventiláciu budov. Zabezpečuje účinnú ochranu pred nežiaducou insoláciou. Výrazne prispievajú k celkovej úspore energie na ochladzovanie vďaka ochrane pred prehriatím. Zabezpečujú zlepšenie pracovných podmienok a životného priestoru eliminovaním použitia umelého osvetlenia riedeným denným osvetlením. Chránia budovu pred slnkom a preslnením a umožňujú vytvárať vyrovnané svetelné podmienky vo vnútorných priestoroch. Najnovšie technológie umožňujú integrovanie fotovoltaických modulov a využitie solárnej energie. Pri modernej architektúre administratívnych budov sa tiež môžu stať formálnym prvkom určujúcim výraz fasády.

Konštrukčné systémy[upraviť | upraviť kód]

Slnolamy sa podľa systému tienenia delia na pevné slnolamy a pohyblivé slnolamy. Pevné slnolamy sa montujú penve na fasádu pomocou konzol, a to buď kolmo na fasádu alebo pod uhlom v závislosti od miery požadovaného tienenia. Lamely pohyblivých slnolamov sa pomocou automatického systému počas dňa nátáčajú v závislosti od dopadu slnečných lúčov. Tento systém účinne bráni proti preslnovaniu vnútorných priestorov a zabezpečuje priaznivé klimatické podmienky.

Hliníkové slnolamy[upraviť | upraviť kód]

Najčastejším materiálom používaným na výrobu slnolamov je hliník, ktorý vďaka jeho nízkej hmotnosti nezaťažuje fasády. Skladajú sa z lamiel rozličných prierezov. Najčastejšie sa vyskytujú „C“ alebo „Z“ prierezy, prierezy konkávneho zakrivenia a šošovkovité prierezy. Systém môže byť inštalovaný horizontálne alebo pod určitým uhlom k stene budovy. Základom konštrukcie sú podporné profily, na ktorých sú uchytené tieniace profily. Podporné profily sú na stenu budovy kotvené pomocou hliníkových konzol. Pre estetické pôsobenie je tieniaci systém ukončený čelným profilom. Celý systém je maximálne pevný a odolný proti vonkajším vplyvom. Takýto systém môže byť buď pevný alebo pohyblivý – reagujúci na dopad slnečných lúčov.

Sklenené slnolamy a fotovoltaika[upraviť | upraviť kód]

Využitie skla ako materiálu na výrobu lamiel slnolamov podmienila schopnosť tohto materiálu prepúšťať svetlo. Takéto slnolamy zabezpečujú viac svetla prenikajúceho do budovy pri znížení rizika oslnenia. Integrovanie fotovoltaických článkov do tohto tieniaceho systému vytvára významný synergický efekt. Takýto systém čiastočne reguluje intenzitu slnečného žiarenia prenikajúceho do interiéru a v každom ročnom období dokáže zo slnečného žiarenia vyrobiť elektrickú energiu. Optimalizovanie polohy lamiel v závislosti od aktuálnej polohy slnka zabezpečuje automatický riadiaci systém. Takéto spojenie prináša ďalšiu výhodu slnolamov, ktorou je získavanie lacnej solárnej energie.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • HALAHYJA, M. a kol.: Stavebná tepelná technika, akustika a osvetlenie. Alfa, SNTL, Bratislava, 1985
  • Hraška Jozef, Juklová Marie, Rybár Peter, Vaverka J., Šesták. Denní osvětlení a oslunění budov; ERA 2002
  • Chmúrny, Ivan. Stavebná fyzika; Bratislava, STU 2006