Slovenský animovaný film

Slovenský animovaný film je významná súčasť slovenskej kinematografie.

Dejiny

Začiatky

Animovaný film na Slovensku sa zrodil v roku 1965. Vtedy vznikla v Štúdiu krátkeho filmu v Bratislave samostatná tvorivá skupina. Tá mala v pláne realizovať animované filmy s použitím kreslenej a papierovej techniky. Pri jej vzniku stál Viktor Kubal (1923-1997), ktorý pôsobil ako scenárista, výtvarník, animátor a režisér. Bol tvorcom prvého animovaného slovenského filmu Studňa lásky z roku 1943, natočeného v ústave pre tvorbu učebných pomôcok Školfilm. Jedná sa o zakladateľský čin v animovanej tvorbe na Slovensku, kresbou pripomína americkú animáciu. Dej sa upriamuje na legendu o kopaní studne na Trenčianskom hrade v čase tureckých nájazdov. V roku 1945 vďaka Benešovmu znárodňovaciemu dekrétu vznikla filmová inštitúcia s programom realizácie hraných dokumentárnych a spravodajských filmov, ale animovaný film v tomto programe zahrnutý nebol.

60. roky

V dobe vzniku slovenskej animácie mladí grafici a trikári natočili kolektívne dielo Pinguin (1964), Kubal prispel krátkymi kreslenými šotmi vo filmovom týždenníku, s ústrednou postavou pána Homa. Kubal sa zaoberal životným prostredím vo filme Zem (1966), ktorého spracovanie patrilo k špičke svetovej animácie. O animáciu sa zaujímala televízia a tak začali vznikať televízne rozprávky. Svoju tvorbu zahájili Ivan Popovič a Jaroslava Havettová, spolu nakrútili film Socha (1970). Sochár hľadá v kameni sochu, pretože už Michelangelo povedal, že socha je ukrytá v každej skale. Havettová tu kritizuje dogmatizmus. Potrebné bolo v dielach v tejto represívnej dobe použitie symboliky a významov namiesto priamočiarosti.

70. roky

Sedemdesiate roky boli zložitým obdobím v spoločnosti, kedy sa povolovala angažovanosť iba do určitej, prísne vymedzenej miery. Animovaný film, keďže pracoval s výtvarným materiálom, mal pozíciu o to ťažšiu. Negatívne prijímaný bol čierny humor, absurdita, nadsázka, čiže prostriedky jemu vlastné. Niektoré filmy sa dostali do trezoru, ako napríklad Oko (réžia Juraj Bindzár), plného symbolov, pripomínajúcich hákové kríže a kosáky a kladivá. Film bol na dve desaťročia uložený do trezoru. Napriek tomu badať spoločenskokritický pohyb v animovanej tvorbe 70. rokov.

Viktor Kubal v 70. rokoch

V plodných sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch natočil sériu o Jankovi Hraškovi (1972-1986), ovplyvneného folklórom a ľudovými motívmi. Využil tu už svoju fantáziu, keď sa postupne viac odkláňal od predlohy. Ľudový hrdina Jánošík sa objavuje v diele Zbojník Jurko (1976), ktorého tvoril dva roky. Jedná sa o rýdzo autorský film, ľudové piesne transformoval do filmu skladateľ Juraj Lexmann. Kubal sa v 70. rokoch vyhýba sentimentalite, naopak využíva dejovú skratku, je parodický a ironický. Najpredávanejším slovenským filmom sa stal Šach (1973). Je to reakcia na domáce spoločenské vzťahy, kde je zobrazený človek ako pešiak. Politicky ladené sú aj filmy Kino (1977) a Rebrík (1978). Ďalej natočil filmy Prezent (1976) a Jedináčik (1979). Kubalových hrdinov môžeme nazvať deťmi svojej doby.

80. roky

Osemdesiate roky nazývame zlatým obdobím slovenského animovaného filmu. Nastal príklon k spoločensky závažným témam, čo sa týkalo aj animácie. Významným tvorcom patrila v tejto dekáde Jaroslava Havettová (nar. 1942). Oproti Kubalovi sa vyznačovala inou, svojskou poetikou. Jej diela sú charakteristické zovšeobecňovaním morálnych problémov jednotlivca a spoločnosti. Napríklad skúmala fatálne ľudské situácie prostredníctvom ceruzky, vešiaka, šiat a zápaliek v diele Kontakty (1980). Ostro satiricky vyznieva film Prečo máme sliepky (1986), kde hrdina ničí všetko živé okolo seba a upriamuje sa na svoje ego. Satirický je aj Údel (1988), pripravený v koprodukcii s pražským štúdiom, ako animátori tu spolupracovali Ľ. Pavolovová a M.Kimlička podľa predlôh výtvarníčky Z. Vorlíčkovej, hudbu zložil Dežo Ursíny. Je považovaný za najvyhrotenejší Havettovej film. Tragikomicky pôsobí zase film Pomoc (1984).

V polovici 80. rokov sa presadzuje tretia generácia tvorcov. Tá si rýchlo osvojila animátorskú profesiu. Ich ústrednou témou bola reflexia pocitov mladého človeka v spoločnosti a jej slabiny. Najvýraznejším predstaviteľom bol Ondrej Slivka (nar. 1959) a jeho film Keby som bol vtáčkom (1986). Používa tu počítačovú grafiku a má ekologický charakter, poukazuje na problém sebazničenia človeka. Film Dáždnik (1984) sa zaoberá fetišizáciou techniky. Byrokratizmom sa zaoberá v snímke Celine (1989).

Viktor Kubal v 80. rokoch

Za malé veľdielo je považovaný film Na pravé poludnie (1988), odkazujúce na slávny rovnomenný western. Odohráva sa v jednom úrade, kde došiel atrament. Kubal sa pri animácii inšpiroval kubizmom, používa ironický nadhľad a kritiku byrokracie. Podobne vyznieva aj politicky ladený Idol (1989), v ktorom hrdina odkopáva z vysokej skaly bustu štátnika. Kubal sa tu začína vyrovnávať s novou porevolučnou realitou. Ostatná Kubalová tvorba 80. rokov je uvedená v kapitole Tvorba pre deti.

90. roky

V roku 1991 dochádza k zrušeniu monopolnej inštitúcie Slovenskej filmovej tvorby, čo má veľké následky. O animovanú tvorbu sa naďalej zaujímala iba Slovenská televízia. Tá spoločne s osvedčenými tvorcami sa stále venuje večerníčkovej tvorbe. Ďalšia skupina animátorov pracuje na reklamách, alebo pre zahraničné produkcie. Postupne sa vymenila generácia tvorcov a pretrhli sa partnerské vzťahy s českými štúdiami. Zavedené medzinárodné festivaly Cena Dunaja a Bienále animácie Bratislava sú orientované na detskú tvorbu.

V roku 1993 na Slovensku otvorili na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave Katedru animovanej tvorby. Ako pedagógovia tu pôsobili poprední tvorcovia animovaných filmov. Tak sa začala písať nová kapitola dejín kinematografickej animácie na Slovensku. Študenti 90. rokov patria k prvej generácii tvorcov, využívajúcich klasické animačné techniky. Táto skupina začala po štúdiu zakladať vlastné štúdiá. Ivana Laučíková založila produkčnú spoločnosť Feel me film. Michal Struss založil štúdio Plaftik.

Dokumentarista Martin Šindelka natočil animovaný 11 minútový dokumentárny experiment Veľká potreba (1992). Bol nasnímaný technikou pixilácie. Televízna animovaná produkcia je nevyrovnaná. V roku 1992 zaniká kolibské štúdio Animofilm, niektoré projekty z neho prechádzajú do televízie, ako Rozprávky z celého sveta (1994, Monika Trajterová, Tomáš Čepek), alebo Bratislavské rozprávky (1995, Slivka). Ten je vrcholom televíznej animovanej produkcie. Nakrútila sa rozsiahla séria Jurošík (1992, Jaroslav Baran) pre detského diváka. Medzi ďalšie diela patria Drotárska púť (1992, Helena Slavíková-Rabárová), alebo séria Hlinené rozprávky (1995, František Jurišič). Jana Blechová, Marián Jaššo, Jaroslav Baran (štúdio Animoline), Ivan Popovič (štúdio My Studio) sa venujú reklamám.

2000 - súčasnosť

VŠMU okolo roku 2001 škola prestala nakrúcať študentské filmy na filmovú surovinu. Týchto animátorov nazývame druhou generáciou absolventov. Druhú generáciu VŠMU predstavujú hlavne animátori aktívni v organizovaní medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča v Žiline, napríklad Andrej Kolenčík, Peter Budinský, Alica Gurínová a Michaela Čopíková, ktorá založila spolu so študentkou z VŠVU Veronikou Obertovou štúdio Ové Pictures. Spoločným znakom tejto generácie animátorov je intermedialita. Využívajú estetiku videohier. Ivan Popovič od roku 2001 vyrába seriál pre deti Mať tak o koliesko viac. V súčasnosti sa pripravuje prvá dlhometrážna animovaná snímka Kráľovstvo času vychádzajúci z Dobšinského rozprávok. V súčasnosti podporuje finančne animovanú tvorbu Audiovizuálny fond. Animáciou sa venuje od roku 2010 odborný časopis Homo Felix- jeho koncept obsahovo zastrešuje oblasť výroby, distribúcie a prezentácie animovaných diel, reflexiu ich kvality a rovnako ponúka priestor štúdiám, statiam a iným odborným textom o histórii a teórii animácie.

Na Slovensku začali po roku 2000 vznikať krátkometrážne animované filmy. Tie však majú slabší komerčný potenciál. Aj preto na Slovensku dnes neexistuje človek, ktorého by živila len autorská animátorská práca. Ako prvý sa dostal do povedomia verejnosti dnes Michal Struss. V roku 2000 ho za jeho film V kocke nominovali na študentského Oscara. Film Ivany Laučíkovej Posledný autobus (2011) vyhral Grand Prix na Á-čkovom festivale krátkych filmov v Tampere. Spoločnosť Ové pictures založili dve 27-ročné režisérky Michaela Čopíková a Veronika Obertová. Prvá natočila oceňovaný film About socks and love, druhá Viliam a spoločný film Dust and Glitter (2001). Autori Jakub Kroner a Martin Capovčák vyvorili prvý slovenský animovaný sitcom pre televíziu JOJ Lokal TV (2011). Katarína Kerekesová pripravuje v roku 2015 dokončiť novú večerníčkovú sériu Mimi a Líza.

Tvorba pre deti

Slovenská animácia bola vždy silne orientovaná na detského diváka. Predstavovali zhruba dve tretiny celkovej produkcie. Najvýznamnejším autorom pre deti v rámci animácie bol Viktor Kubal. Okrem Janka Hraška nakrútil Príbehy z Kocúrkova, Dobrodružstvá Panáka z križovatky, Janíka na ceste. Kubal rátal s detskou inteligenciou a fantáziou. Deťom je určená aj Krvavá pani (1980), kde je vidieť vysoké majstrovstvo tvorcu pri práci s detailom, ruchmi a hudbou. Marcipánová komédia (1987) je parafráza na rozprávku o Jankovi a Marienke. Osobité miesto má aj seriál O Bábätku (1987-1990), na ktorom sa režijne podieľali Vladimír Malík z bratislavského štúdia a Penčo Kunčev zo Sofie. Významné miesto v tvorbe pre deti zastupovali večerníčky Slovenskej televízie. Pracovali na nich mnohí režiséri a animátori ako M. Trajterová, D. Bučanová, O. Potroková, J. Baran, J. Blechová, M. Jaššo, Z. Vejchodská, alebo V. Takáčová. Večerníčky boli natáčané buď s jednoduchou fabulou (Najmenší hrdinovia, Jurišič (1980-1989)), alebo aj náročnejšie, s diferencovanejším adresátom (Bratislavské rozprávky, Slivka (1990-1995)). Nakrútený bol aj večerníček pre dospelých, kde bol hlavnou postavou dobrácky Deduško, známy zo zvučky (Deduško Casanova, Deduško a vamp, Deduško a Venuša(1983-1989)), v réžii Viktora Kubala.

Zdroje

Václav Macek – Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997, 600 s. ISBN 80-217-0400-4
Rudolf Urc, Dejiny animovaného filmu II. Bratislava: Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 1999, 103 s. ISBN 80-85182-58-2
Eva Perďochová: Odklínanie slovenského animovaného filmu, In: Film.sk, 2012, č.4
Milan Čupka: Súčasná slovenská animácia? Pestrofarebný Fénix, In: Pravda, 3.3.2012