Stabilizátor (motorizmus)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Stabilizátor (čiernej farby) na zadnej náprave vozidla Porsche

Stabilizátor je flexibilný prvok pruženia automobilu, ktorého úlohou je zabrániť priečnemu vychýleniu vozidla pri jazde zákrutou. Prvý patent na stabilizátor bol udelený kanadskému vynálezcovi Stephenovi Colemanovi z Frederictone v New Brunswicku dňa 22. apríla 1919.[1]

Stabilizátor je tyč alebo rúrka vhodného priemeru v tvare písmena U. Montovaný je do podvozku alebo rámu (napr. pomocného) a zakrivené konce sú pripojené k náboju kolesa. Počas jazdy po malých nerovnostiach sa kolesá pohybujú súčasne, alebo je rozdiel pohybu zanedbateľný. Za týchto podmienok stabilizátor nemá vplyv na prácu pruženia. Počas jazdy v zákrute zabraňuje nadmernému bočnému náklonu. To má za následok vzájomnú závislosť kolies jednej nápravy.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mario Theriault, Great Maritime Inventions 1833-1950, Goose Lane Editions, 2001, p. 69