Teória rastových pólov
Teória rastových pólov je teoretický koncept riešenia regionálnych nerovností, ktorý vytvoril v 50. rokoch 20. storočia francúzsky ekonóm François Perroux.[1] Autor tejto teórie svoje poznatky zakladá na tvrdení, že nerovnomerný vývoj je samozrejmý, keďže k rastu nemôže dochádzať všade v rovnakej miere. Inými slovami regionálne disparity sú zo svojej podstaty prirodzeným javom, čo túto teóriu radí do skupiny tzv. Teórii pravého krídla.
Perrouxova teória vychádza z kombinácie dvoch základných teoretických prvkov. Prvým prvkom je statická teória vzájomnej závislosti priemyslu, popisujúca koncepty dominancie, spätných a dopredných väzieb, vedúce a kľúčové odvetvia, priemyslové komplexy a rozvojové póly. Perroux pri tejto teórii naviazal na Léona Walrasa, ktorý pracoval na zjednotení teórie zmeny, výroby, tvorby kapitálu a peňazí. Taktiež naviazal na práce Wassily Leontiefa, ktorý sa zameral na analýzu vnútorných vzájomných závislostí ekonomického systému. Druhým prvkom je dynamická Schumpeterova teória rozvoja, založená na inováciách.
Definícia[upraviť | upraviť zdroj]
Perroux vo svojej pôvodnej práci chápe póly rastu aj priestor veľmi abstraktne, skôr ako sféry vplyvu v ekonomike a rozlišuje najmä hnacie a hnané odvetvia. Vzdialenosť v tomto abstraktnom priestore chápe ako intenzitu ekonomických kontaktov. Hnacie odvetvie definoval ako rýchlo sa rozvíjajúce odvetvie, ktorému dominujú veľké, neustále inovujúce firmy, vysielajúce silne rozvojové impulzy do svojho okolia, teda firmám hnaných odvetví. Typicky bolo za hnacie odvetvie tej doby považovaný automobilový priemysel, oceliarstvo a chémia.
Až neskôr[2] sa zameral na implikácie teórie v rámci regionálneho rozvoja, pričom je dôležité poznamenať, že neobmedzoval rast indukovaný kľúčovými odvetviami na konkrétny región, keďže predpokladal šírenie rastu prostredníctvom väzieb s dodávateľmi a odberateľmi bez ohľadu na vzdialenosť. V priebehu 50. a 60. rokov 20. storočia sa stala jednou z najznámejších teórii a bola prakticky aplikovaná v mnohých krajinách (Francúzsko, Taliansko).
Kritika[upraviť | upraviť zdroj]
Jedným z dôvodov neúspešnej aplikácie teórie pólu rastu bolo nerozlišovanie medzi prirodzeným a umelým pólom rastu, kde sa predpokladalo, že novo založený pól rastu dosiahne podobných charakteristík a bude mať podobný vplyv na zázemie ako doterajšie centra rastu.
Ďalším dôvodom neúspešnej aplikácie bola tiež povrchná analýza regionálneho rozvoja, kedy bola opakovane zistená tendencia ku koncentrácii a polarizácii. Z toho bol odvodený predpoklad, že rast môže byť iniciovaný tým, že bude umelo vytvorené nové centrum rastu a tým dôjde k polarizácii. Prípadne išlo o podcenenie kritickej veľkosti pre vytvorenie nového centra rastu, nedostatočná analýza väzieb novo založeného závodu hnacieho odvetvia alebo politický tlak na rovnomernejšom využívaní prostriedku miesto riskantnej stávky na vznik jedného budúceho centra.
K neúspechu tejto teórie v praxi prispela aj skutočnosť, že teória bola v príliš všeobecnom ponímaní aplikovaná vo veľmi rôznorodých kontextoch – v prípadoch zaostávajúcich regiónov, pre zmiernenie procesov suburbanizácie v zázemí najväčších veľkomiest, pre dosiahnutie modifikácie doterajšie sídelné štruktúry a v prípade rozvojových zemí tiež s cieľom ponúknuť medziľahlú príležitosť potenciálnym migrantom do hlavného mesta. Inými slovami bola vo svojej dobe (50. a 60. roky) z dôvodu nedostatkov iných alternatív považovaná za univerzálne riešenie všetkých typov regionálnych problémov.
Skúseností s aplikáciou teórie rastových centier ukázali, že pre povzbudenie ekonomického rastu zaostávajúcich regiónov nestačí len alokácia dynamických odvetví, ale je nutné zmeniť celé sociálne a ekonomické prostredie regiónu, čo je veľmi obtiažne. Bez tejto zmeny sa väčšina predpokladaných multiplikačných efektov nedostaví alebo sa presunie do iných, vyspelejších regiónov, čo vo svojich dôsledkoch môže znamenať i pokles efektivity na úrovni celej ekonomiky.
Prevažujúce negatívne hodnotenia by však nemali vyústiť do druhého extrému – kategorického odmietnutia postupov doporučených touto teóriu vo všetkých prípadoch. Príčinou negatívneho hodnotenia dosiahnutých výsledkov boli tiež nerealisticky veľké očakávania, ktoré boli neadekvátne vo vzťahu k objemu vynaložených prostriedkov.
Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]
K rozšírení Perrouxovej teórie prispel Jacques Boudeville,[3] ktorý sa pokúsil prepojiť Perrouxovu induktívnu teóriu s deduktívnou teóriou centrálnych miest. Svoju teóriu Boudeville nazval teóriu rastových centier a rastových os. Podľa Boudevillom modifikovanej teórie sa predpokladalo, že v regiónoch, kde sú hnacie odvetvia lokalizované, budú vďaka predpokladaným intenzívnym kontaktom firiem hnacích odvetví s ostatnými firmami z regiónu lepšie prosperovať i ostatné firmy. Rozvoj celého súboru odvetví, ktoré sa rozvíjajú vďaka úzkej kooperácii s kľúčovým odvetvím, tak predstavuje hlavný mechanizmus, ktorého prostredníctvom dochádza k zvýšeniu hospodárskej výkonnosti celého regiónu, čo môže byť podchytené zväčšením regionálneho multiplikátoru.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ François Perroux; Economic Space: Theory and Applications, The Quarterly Journal of Economics, Volume 64, Issue 1, 1 February 1950, Pages 89–104
- ↑ Perroux, F. (1955) Note sur la notion de pole de croissance? Economic Appliqee, 307-320.
- ↑ Boudeville, J.R. (1966): Problems of Regional Econmoic Planning. Edinburgh: Edinburgh University Press.
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- BLAŽEK, Jiří, UHLÍŘ, David. Teorie regionálního rozvoje: nástin, kritika, implikace. Vyd. 2., přeprac. a rozš. V Praze: Karolinum, 2011, s 99 – 103. ISBN 978-80-246-1974-3.