Univerzitné centrum vo Vincennes
Univerzitné centrum vo Vincennes (Centre universitaire de Vincennes), nazývané aj Experimentálne univerzitné centrum vo Vincennes (Centre universitaire expérimental de Vincennes), vzniklo na jeseň roku 1968 rozhodnutím francúzskeho ministra školstva Edgara Faureho ako dôsledok študentského hnutia z mája 1968 v oblasti univerzitného vzdelávania. Malo ambíciu byť centrom radikálnej inovácie, pre ktoré bude charakteristická otvorenosť voči súdobému svetu. Inovatívnosť zahŕňala zamestnávanie osôb bez adekvátneho vzdelania (tzv. druhá šanca), zavedenie disciplín, ktoré sa dovtedy na univerzitách nevyučovali (umenie, územné plánovanie atď.), množstvo prednášok vo večerných hodinách, vyučovanie založené na malých skupinách, širokú slobodu výberu, ponúknutú študentom pri tvorbe ich učebného programu.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Táto experimentálna univerzita, „enfant terrible májového hnutia“[1], otvorila svoje brány v januári 1969, po troch mesiacoch formovania jednotlivých tímov učiteľov-vedcov. Získala totiž zvláštny status, ktorý jej umožňoval samostatne definovať disciplíny. V 1970-1971 sa premenovala na Univerzitu Paris VIII-Vincennes, a potom, po presune do Saint-Denis, na Univerzitu Paris 8-Paríž Saint-Denis. Na začiatku bola ponímaná ako dvojča Univerzitného centra Dauphine (Centre universitaire de Dauphine, teraz Univerzita Paríž IX-Dauphine), ktoré bolo založené v rovnakom čase intelektuálneho vrenia v máji 1968. No história týchto dvoch univerzitných centier sa hneď od počiatku vyvíjala odlišnými cestami.
Medzi učiteľov-vedcov, ktorí tu učili, patrilo mnoho filozofov, napr. François Châtelet, Gilles Deleuze, Jean-François Lyotard, Michel Foucault,[2], Alain Badiou, René Scherer, Michel Serres[3], sociológ Robert Castel, arabista André Miquel, geograf Yves Lacoste, historik Jean Bouvier, matematici Claude Chevalley (zakladajúci člen skupiny Bourbaki) a Denis Guedj, ktorí zakladali katedru matematiky, Giorgio Agamben atď. Jacques Lacan tu predniesol iba jednu rýchlo prerušenú prednášku[4].
Toto experimentálne centrum charakterizovali veľká sloboda, ktorej sa tu tešili študenti a ľavicové politické hnutia zrodené v máji 1968, a veľké politické vrenie.
Centrum bolo vybudované v Bois de Vincennes, na pozemku vo vlastníctve mesta Paríž, a bolo zbúrané v roku 1980 po presťahovaní univerzity do Saint-Denis proti vôli vedenia aj študentov. Neostala po ňom nijaká fyzická stopa[5].
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ « Un rêve, deux facs », Le Monde, 29 mai 2008.
- ↑ « Vincennes : La nef des fous », Le Nouvel Observateur, 13 février 2009.
- ↑ Voir sur liberation.fr. [online]. [Cit. 2018-05-02]. Dostupné online. Archivované 2013-09-25 z originálu.
- ↑ Magazine Littéraire, « Spécial Lacan », n° 121, février 1977.
- ↑ Vincennes ’70s - Le site de 1969 à 2015 [online]. [Cit. 2018-05-02]. Dostupné online. Archivované 2018-06-17 z originálu.