Viliam zo Champeaux

Viliam zo Champeaux (* okolo 1070, Champeaux, Francúzsko – † 18. január 1121, Châlons-en-Champagne) bol francúzsky filozof a teológ, predstaviteľ scholastiky.

Bol žiakom Manegolda z Lautenbachu, Anselma z Laonu a Roscellina. Po skončení štúdií vyučoval na parížskej katedrálnej škole, kde k jeho poslucháčom patril Petrus Abaelardus.

V roku 1108 sa pravdepodobne rozmrzený – azda ťažkosťami, ktoré mu spôsobil Abélard – utiahol do ústrania svätoviktorského kláštora. Čoskoro tu však obnovil svoje prednášky z rétoriky, filozofie a teológie a stal sa pravdepodobne aj podnecovateľom príklonu k mystike, ktorá neskôr vo svätoviktorskej škole prevládla. V roku 1113 bol ustanovený za biskupa v Chalons a pôsobil v tomto úrade až do konca života.

Na rozdiel od svojho nominalisticky orientovaného učiteľa Roscellina Viliam zastával v spore o univerzálie stanovisko krajného realizmu.

V prvých fázach svojej mysliteľskej činnosti učil, že každá druhová všeobecnina existuje v indivíduách daného druhu ako jedna a tá istá substancia a že tieto indivíduá sa líšia od seba len tzv. akcidentmi (accidentia). Pod vplyvom Abélardových kritických námietok zmenil neskôr svoje učenie tak, že aj v rámci druhu pripúšťal mnohosť substancií (podľa počtu indivíduí), ale tvrdil, že tieto sa od seba nijako nelíšia.

Dielo

• De eucharistia (O eucharistii)
• Sentantiae (Sentencie)

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.