Zapaľovacia sviečka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Zapaľovacia sviečka s jednokostrovou elektródou
Hlavná a bočná elektróda

Zapaľovacia sviečka je nevyhnutná súčiastka zážihového motora; je to elektrické zariadenie, ktoré je v hlave každého valca niektorých spaľovacích motorov a zapaľuje stlačené palivá ako aerosól, benzín, etanol a skvapalnený ropný plyn pomocou elektrickej iskry. Zapaľuje stlačenú zmes paliva so vzduchom vo valci a tým inicializuje reťazovú reakciu spaľovania zmesi po ktorej nastáva expanzia plynov čo uvádza piest do pohybu. Zapaľovaciu sviečku tvorí stredná a vonkajšia elektróda upravená tak, aby mohla byť vložená do pracovného priestoru zážihového motora.[1] Strednú elektródu obklopuje izolátor, ktorého spodná časť je zalisovaná do oceľového plášťa sviečky, ktorý je opatrený závitom na zaskrutkovanie sviečky do hlavy valca a vo svojej spodnej časti je vytvarovaný do vonkajšej elektródy.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé patenty na zapaľovacie sviečky podali Nikola Tesla (1898),[2] Frederick Richard Simms (1898) a Robert Bosch (1898), ako vynálezca je uvádzaný Karl Benz. Masové použitie zapaľovacej sviečky umožnil až vynález zapaľovania pomocou magnetu, ktorého bola sviečka súčasťou, a ktorý vymyslel Boschov inžinier Gottlob Honold v roku 1902.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Malá československá encyklopedie. VI. svazek Š - Ž. 1. vyd. Praha: Encyklopedický institut ČSAV 1987. str. 927. bez ISBN
  2. Patent 609250

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]