Harald III. (Nórsko): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah

V textu

Verzia z 12:38, 14. august 2005

Harald Hardråde (1015 – 25. október 1066) bol nórsky kráľ z dynastie Yngling. Jeho plné meno bolo Harald Sigurdson. Hardråde sa dá v tomto kontexte preložiť ako neľútostný (doslova tvrdá vláda).

Detstvo

Harald sa narodil (pravdepodobne koncom augusta) 1015 ako polovičný brat Olafa Svätého. Po smrti Olafa v bitke pri Stiklastade bol donútený utiecť z krajiny.

Život vo vyhnanstve

Jeho útek najprv smeroval do Švédska a následne do Novgorodu kde ho prichýlil knieža Jaroslav Múdry. Bolo to osudové stretnutie. Hoci aj neskôr Harald Novgorod opustil, s Jaroslavom kontakt nestratil a tento sa aj staral nadmieru dobre o Haraldove najmä finančné záležitosti, pomlčiac o tom že Jaroslav sa roky neskôr stal Haraldovým svokrom.

Potom ako pravý syn svojho ľudu a potomok vikingov nasledoval volanie diaľav a vybral sa do Byzancie, bájneho Miklagardu.

Tam sa dal do služieb cisára Michala IV a vstúpil do Varyag(?) gardy. Vďaka svojej udatnosti v boji proti Saracénom na východe a Normanom na západe sa stal čoskoro veliteľom tejto elitnej jednotky. Za svoje prenikavé úspechy vďačil nielen svojej telesnej konštrukcii (cca 210 cm a 120 kg) ale i prenikavej inteligencii a prirodzenému organizačnému talentu. Tu sa zoznámil so svojim veliteľom, Georgiom Maniakom, veliteľom nesmierneho formátu, akého Harald nikdy predtým ani potom nestretol. I keď ten spočiatku neznášal Haraldovu aroganciu, sa Haraldovým priateľom.

V Byzancii bol vtiahnutý nielen do víru bojov na hraniciach ale i intríg v bojoch o cisársky trón. Po smrti Michala IV nastúpil na trón Michal V, ktorého pokus o reformy priviedol zdieraním a neschoponosťou unavený ľud k všeobecnému povstaniu, ktoré Michala V zvrhlo a na trón uviedlo cisárovnú Zoé. Harald, ktorý nového cisára nijako zvášť neobdivoval (a vôbec, bol celkom neutrálny ku ktorejkoľvek strane) dostal svojej prísahe a bránil so svojimi mužmi palác do poslednej chvíle, pobijúc nespčetné množstvo povstalcov. A hoci, chtiac ušetriť svojich mužov od zbytočného krviprelievania, sa stiahol, dostalo sa mu nemilosti, od ktorej ho zachránila len cisárovná Zoé, ktorá chcela Haralda za svojho milenca. Haraldovo srdce ale už patrilo inej, Márii Skleraine, dvornej dáme cisárovnej. Kvôli láske k nej bol Harald prehltnúť mnohé urážky. Okrem toho bol neustále posielaný do rôznych bojov pod velením Georgiosa Maniaka. Posledný sa ale pre svoj hnev na jemu podriadeného (a mimochodom náramne neschopného) veliteľa z cisárskej rodiny dostal do nemilosti a bol uveznený. Toto sa stalo na Sicílii a následne ríša o Sicíliu prišla. Pod tlakom okolností bol neskôr Georgios prepustený a jeho hodnosť vrátená, ale krivdy, ktoré boli spáchané na jeho rodine ho prinútili vyhlásiť vojnu cisárovi. Po jeho smrti (zvíťazil ale padol) bol ale Harald, hoci sa ku Georgiosovi nepridal žiarlivou cisárovnou uväznený. Harald bol nútený konať a podarilo sa mu aj so svojimi priateľmi utiecť.

Tento článok je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

@@ Riadok 9: / Riadok 9: @@
 Jeho útek najprv smeroval do [[Švédsko|Švédska]] a následne do [[Novgorod]]u kde ho prichýlil knieža [[Jaroslav Múdry]]. Bolo to osudové stretnutie. Hoci aj neskôr Harald Novgorod opustil, s Jaroslavom kontakt nestratil a tento sa aj staral nadmieru dobre o Haraldove najmä finančné záležitosti, pomlčiac o tom že Jaroslav sa roky neskôr stal Haraldovým svokrom.
-Potom ako pravý syn svojho ľudu a potomok [[viking]]ov nasledoval volanie diaľav a mibral sa do [[Byzancia|Byzancie]], bájneho [[Miklagard]]u. Tam sa dal do služieb cisára a vstúpil do Varyag(?) gardy.
+Potom ako pravý syn svojho ľudu a potomok [[viking]]ov nasledoval volanie diaľav a vybral sa do [[Byzancia|Byzancie]], bájneho [[Miklagard]]u.
+Tam sa dal do služieb cisára [[Michal IV|Michala IV]] a vstúpil do Varyag(?) gardy. Vďaka svojej udatnosti v boji proti Saracénom na východe a Normanom na západe sa stal čoskoro veliteľom tejto elitnej jednotky. Za svoje prenikavé úspechy vďačil nielen svojej telesnej konštrukcii (cca 210 cm a 120 kg) ale i prenikavej inteligencii a prirodzenému organizačnému talentu. Tu sa zoznámil so svojim veliteľom, Georgiom Maniakom, veliteľom nesmierneho formátu, akého Harald nikdy predtým ani potom nestretol. I keď ten spočiatku neznášal Haraldovu aroganciu, sa Haraldovým priateľom.
+V Byzancii bol vtiahnutý nielen do víru bojov na hraniciach ale i intríg v bojoch o cisársky trón. Po smrti Michala IV nastúpil na trón [[Michal V]], ktorého pokus o reformy priviedol zdieraním a neschoponosťou unavený ľud k všeobecnému povstaniu, ktoré Michala V zvrhlo a na trón uviedlo cisárovnú [[Zoé]]. Harald, ktorý nového cisára nijako zvášť neobdivoval (a vôbec, bol celkom neutrálny ku ktorejkoľvek strane) dostal svojej prísahe a bránil so svojimi mužmi palác do poslednej chvíle, pobijúc nespčetné množstvo povstalcov. A hoci, chtiac ušetriť svojich mužov od zbytočného krviprelievania, sa stiahol, dostalo sa mu nemilosti, od ktorej ho zachránila len cisárovná Zoé, ktorá chcela Haralda za svojho milenca. Haraldovo srdce ale už patrilo inej, Márii Skleraine, dvornej dáme cisárovnej. Kvôli láske k nej bol Harald prehltnúť mnohé urážky. Okrem toho bol neustále posielaný do rôznych bojov pod velením Georgiosa Maniaka. Posledný sa ale pre svoj hnev na jemu podriadeného (a mimochodom náramne neschopného) veliteľa z cisárskej rodiny dostal do nemilosti a bol uveznený. Toto sa stalo na Sicílii a následne ríša o Sicíliu prišla. Pod tlakom okolností bol neskôr Georgios prepustený a jeho hodnosť vrátená, ale krivdy, ktoré boli spáchané na jeho rodine ho prinútili vyhlásiť vojnu cisárovi. Po jeho smrti (zvíťazil ale padol) bol ale Harald, hoci sa ku Georgiosovi nepridal žiarlivou cisárovnou uväznený. Harald bol nútený konať a podarilo sa mu aj so svojimi priateľmi utiecť.
 {{stub}}