Žilnatina (rastlina)
Žilnatina (venatio), niekedy nazývaná nervatúra, je systém ciev (žiliek) v listoch rastlín nadväzujúci na stopku. Ich úlohou je privádzať živiny a mechanicky spevňovať list, vytvára jeho rebrovanie. Sú často vystužené sklerenchýmom. Ovplyvňuje tvar čepele a je dôležitým vodidlom pri rozlišovaní listov.
Opis[upraviť | upraviť zdroj]
Veľa listov je žilnatinou prestúpených úplne. Žilnatinou, t.j. cievnymi zväzkami vodivého rastlinného pletiva, sú živiny roznášané omnoho rýchlejšie, než priamo medzi bunkami. Zo stonky vedú do listu minerálne látky a v opačnom smere sa odvádzajú asimiláty (sacharidy). Často možno pohľadom rozlíšiť hlavné rebro a postranné žilky rôzneho radu. Primárne, hlavné žilky bývajú niekedy prepojené komisurálnymi žilkami (napr. pri lipnicovitých (Poaceae), sekundárne žilky vyššej úrovne sú prepojené anastomoznými spojkami. Konečné rozvetvenie v jemných žilkách je veľmi zjednodušené a obsahuje často len tracheidy, ktoré končia slepo.
Štruktúra jemných žiliek medzi rebrami, vytvorenými primárnymi a sekundárnymi žilkami, je zložená zo siete mnohouholníkovitých častí veľmi rozličného tvaru. Ak vytvárajú žilky vyšších radov hustú sieť, hovoríme o sieťovitej žilnatine.
Podľa prítomnosti a nápadnosti žiliek možno listy rozdeliť na:
- bezžilné – napr. drobuľka (Wolffia)
- skrytožilné – napr. tučnolistovité (Crassulaceae)
- jednožilné – napr. ihličnany (Pinopsida)
- viacžilné – väčšina krytosemenných (Magnoliophyta)[1][2][3]
Rozdelenie[4][upraviť | upraviť zdroj]
Vo všeobecnej praxi sa jednotlivé druhy žilnatín odlišujú a sú pomenované podľa usporiadania hlavných žiliek. Neexistuje typ žilnatiny, ktorý je presne priradený jednoklíčnolistovým alebo dvojklíčnolistovým rastlinám, existujú len typické. Rozdeľujú sa takto:
Najpôvodnejšia[upraviť | upraviť zdroj]
- Vejárovitá žilnatina (venatio dichotoma) – Zo stredu bázy čepele listu sa rozbiehajú žilky vejárovito usporiadané, ktoré sa ďalej vejárovito vetvia. Jednotlivé žilky nie sú navzájom prepojené. Je to žilnatina najpôvodnejšia, vyskytuje sa u niektorých sladičorastov a ginko dvojlaločného (Ginkgo biloba).
Tejto žilnatine s neprepojenými žilkami sa hovorí otvorená žilnatina (venatio aperta), všetky ostatné sú uzavreté žilnatiny (venatio conjucta).
Typické pre jednoklíčnolistové[upraviť | upraviť zdroj]
- Rovnobežná žilnatina (venatio parallelodroma) – je tvorená niekoľkými podobne hrubými žilkami vedenými takmer v celej dĺžke vedľa seba rovnobežne od bázy čepele listu až po vrchol, napr. lipnicovité (Poaceae) a šachorovité (Cyperaceae).
- Vrcholovo súbežná žilnatina (venatio acrodroma) – je tiež vytvorená niekoľkými podobne hrubými žilkami, ktoré od bázy čepele listu sa rozbiehajú oblúkovito do strán a pred vrcholom sa opäť spájajú, napr. vstavačovec (Dactylorhiza)
Typické pre dvojklíčnolistové[upraviť | upraviť zdroj]
- Perovitá žilnatina (venatio pinnata) – v osi čepele listu prebieha hlavná žilka od ktorej sa na obe strany vetvia žilky primárne, tie sa ďalej vetvia rovnakým spôsobom na žilky sekundárne atď., najbežnejšia u dvojklíčnolistových rastlín.
- Dlaňovitá žilnatina (venatio palmata) – z takmer jedného miesta pri báze čepele listu sa lúčovito rozbiehajú hlavné žilky, ktoré sa ďalej vetvia, napr. javor (Acer).
- Odnožená žilnatina (venatio pedata) – z jedinej hrubej žilky odnožuje na vonkajšiu stranu vždy len jedna tenšia žilka napr. čemerica (Helleborus)[2][3][5][6]
Evolúcia[upraviť | upraviť zdroj]
Žilnatina je z celého listu najtrvanlivejšia časť, často sa nachádza aj pri archeologických nálezoch a pomáha spätne určovať fosílne rastliny. Z nálezov z geologického obdobia spodnej kriedy možno určiť, že najpôvodnejšie listy dvojklíčnolistových rastlín boli jednoduché, celokrajné. Súčasne s primitívnym dvojklíčnolistovým typom listov boli nájdené aj drobné listy so znakmi jednoklíčnolistových rastlín. Pokiaľ skutočne prináležia jednoklíčnolistovým, boli tieto línie separované minimálne už v spodnej kriede.[3]
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
-
Rovnobežná žilnatina – list psinčka -
Vrcholovo súbežná žilnatina – vstavačovec Fuchsov -
Dlaňovitá žilnatina – javor horský -
Odnožená žilnatina – čemerica zelená
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ * ČERNOHORSKÝ, Zdeněk. Základy rostlinné morfologie. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1967. (po česky)
- ↑ a b Encyklopedie rostlin – žilnatina listů [online]. Václav Kubíček, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ a b c Fylotaxe [online]. Jihočeská universita v Českých Budějovicích, Přírodovědecká fakulta, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Slovenské názvy žilnatín sú podľa - Terminologického slovníka biológie rastlín
- ↑ Botanický slovník, Žilnatina [online]. Wendys, Zdeněk Pazdera, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Slovník pojmů [online]. Mendelova univerzita v Brně, Agronomická fakulta, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žilnatina (botanika) na českej Wikipédii.