Anamnéza (medicína)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Anamnéza (gr. anamnesis - „spomenúť si“) je rozhovor lekára s pacientom, pri ktorom pacient opisuje vlastnými slovami svoje zdravotné ťažkosti. Lekár chorého počúva a kladie mu cielené otázky. Kompletná anamnéza obsahuje všetky údaje o zdravotnom stave chorého od jeho narodenia až do času rozhovoru, zdravotné údaje o jeho pokrvných príbuzných a v neposlednom rade aj jeho sociálne a pracovné pomery.

Význam anamnézy[upraviť | upraviť zdroj]

Anamnéza má v procese určovania správnej diagnózy mimoriadny a prakticky nenahraditeľný význam. Vedie v mnohých prípadoch priamo k diagnóze (až v 50%), alebo veľmi výrazne zúži rozsah možných ochorení, či usmerní ďalšie pátranie. Pre niektoré medicínske odbory je jedinou cestou k určeniu ochorenia - typickým prípadom je psychiatria.

Zásady správneho odberu anamnézy[upraviť | upraviť zdroj]

Dokonale odobratá anamnéza je vo svojej podstate umením. Lekár v nej musí využiť nielen svoje vedomosti, ale aj logické a kombinačné myslenie. Musí byť schopný nadviazať s pacientom kontakt založený na vzájomnej dôvere a pochopení. Vzťah, ktorý pri tomto kontakte vznikne, je často rozhodujúci aj pre úspech samotnej liečby. Dobrý lekár sa učí odoberať anamnézu celý život.

Choroba vyvoláva u pacienta strach, úzkosť, často i správanie, ktoré nie je preňho typické - podriadenosť, agresivitu, egoizmus a podobne. V takomto stave je človek veľmi zraniteľný a nevhodný komentár alebo nedostatočná pozornosť lekára môže napáchať vo vzájomnom vzťahu nenapraviteľné škody. Každý pacient vyžaduje prísne individuálny prístup.

Dôležitý je vonkajší dojem, ktorým lekár na pacienta pôsobí: oblečenie, vystupovanie, spôsob reči. Rozhodujúce sú však tri faktory:

  • dostatok času - chorý musí mať pocit, že lekár mu venoval dostatok času
  • záujem - chorý musí mať pocit, že lekár sa dokáže vcítiť do jeho ťažkostí (empatia)
  • prostredie - na rozhovor s pacientom musia byť vytvorené čo najideálnejšie podmienky, najmä súkromie (často je rušivá i prítomnosť zdravotnej sestry alebo príbuzných, hlavne v prípade závažnejších a intímnejších zdravotných ťažkostí)

Otázky pacientovi sa formulujú jasne a zrozumiteľne, s ohľadom na jeho vzdelanie a inteligenciu. Majú byť neutrálne a nesmú naznačovať očakávanú odpoveď. Rozprávať by mal predovšetkým on, niekedy je ho však nutné primerane usmerniť k údajom, dôležitým pre diagnózu (o ktorých si on sám môže myslieť, že sú bezvýznamné). Cenné sú aj záporné odpovede - teda chýbanie nejakého príznaku.

Jednotlivé zložky kompletnej anamnézy[upraviť | upraviť zdroj]

Anamnézu rozdeľujeme podľa toho, od koho ju odoberáme na:

  • priamu - zdrojom informácii je samotný pacient, a na
  • nepriamu - zdrojom informácií o pacientovi sú iné osoby (príbuzní, manželka, sprievod a podobne.)

Samotná anamnéza má nasledovné časti:

  • osobné údaje pacienta - meno, adresa, bydlisko, telefonický kontakt, zdravotná poisťovňa
  • rodinná anamnéza (RA) - ochorenia rodičov, súrodencov a detí
  • osobná anamnéza (OA)
    • predchorobie - pýtame sa ochorenia, ktoré doteraz prekonal, na ktoré sa lieči alebo liečil, na operácie ktoré podstúpil, na úrazy a pod.
    • terajšie (súčasné) ochorenie (TO) - pýtame sa na príčinu návštevy lekára, aké ťažkosti má, kedy sa objavili a ako sa menili a pod.
    • alergická anamnéza (AA) - zisťujeme, či má pacient alergiu na lieky, potraviny, iné chemické alebo biologické látky (jód, peľ, prach a podobne)
    • gynekologická anamnéza - u žien, pýtame sa na začiatok a koniec menštruačného cyklu, jeho nepravidelnosti, počet gravidít, počet pôrodov, potratov, antikoncepciu, hormonálnu substitučnú liečbu
    • lieková (farmakologická) anamnéza (LA) - aké lieky pacient užíva
    • zlozvyky (abúzy) - množstvo a častosť požívania alkoholu, kávy, cigariet, drog
    • fyziologické funkcie - problémy s močením, so stolicou, spánok, chuť k jedlu, chudnutie, priberanie a pod.
  • sociálna a pracovná anamnéza (SA) - kde pacient pracuje/pracoval, v akých podmienkach a s kým žije, či sa má o neho kto postarať

Vyššie uvedené poradie nemusí byť vždy zachované, závisí to od zvyklostí a skúseností lekára a od závažnosti zdravotného stavu pacienta.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • KORDAČ, Václav. Vnitřní lékařství - Úvod do oboru a vyšetřovací metody. Praha : Univerzita Karlova, 1989. ISBN 60-044-89. (česky)