Anatólske jazyky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Anatólske jazyky alebo chetitsko-luvijské jazyky alebo maloázijské jazyky sú vymretá vetva indoeurópskych jazykov, ktorou sa hovorilo v staroveku (pred narodením Krista) v Malej Ázii (Anatólii): v dnešnom Turecku a severnej Sýrii.

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Patrili k nim:

A možno aj:

Tieto jazyka sa vyvinuli z hypotetickej praanatólčiny, ktorá sa neskôr rozdelila na západnú praanatólčinu (tá neskôr zas na (a) lýdčinu a (b) ostatné) a chetitčinu.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa najrozšírenejšej teórie prišli nositelia týchto jazykov do Malej Ázie pravdepodobne z dolného Povolžia v dvoch vlnách (luvijskej a chetitskej) cez Kaukaz či Balkán.

Práve zo skupiny anatólskych jazykov pochádzajú najstaršie písomné záznamy indoeurópskeho jazyka vôbec, chetitské klínopisné texty na hlinených tabuľkách z čias okolo roku 1600 pred Kr. Chetitčina, rozlúštená Bedřichom Hrozným v rokoch 1916-1917, je bohato doložená nálezmi tabuliek zo 17.-14. storočia pred Kr. Chetitčine bola blízka palajčina, takisto písaná klinovým písmom, ktorá vymrela niekedy v 13. stor. pred Kr.

Ďalším významným a dobre doloženým anatólskym jazykom bola luvijčina, a z nej odvodené spriaznené jazyky lýdčina, kárčina a lykijčina, zhrnované niekedy pod pojem luvijské jazyky.

Neskorými príkladmi (pravdepodobne) anatolských jazykov, ktoré poznáme len z hŕstky nápisov na hroboch a minciach, pochádzajúcich z obdobia okolo 2. storočia pred Kr. sú pisidčina a sidetčina. Aj tieto jazyky sa písali gréckym písmom. Ich zaradenie do anatólskych jazykov je sporné, ale zvyknú sa zaraďovať aspoň medzi indoeurópske jazyky, hoci ani také zaradenie nie je isté.