Apelleas
Apelleas (iný prepis: Apelleás; starogr. Ἀπελλέας - Apelleas/Apelleás[1][2][3][4]) alebo Apellas (iný prepis: Apellás; starogr. Ἀπελλᾶς - Apellas/Apellás[5][6][2][7][8][9]) bol grécky sochár v 4. storočí pred Kr.[10]
Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]
Apelleas pochádzal z rodiny megarského sochára Kallikla, Theokosmovho syna.[2]
Pausanias[upraviť | upraviť zdroj]
Z antických autorov nám jeho sochárske diela opísal cestovateľ Pausanias. Bolo to súsošie (možno dve súsošia) venované Kyniske zo Sparty, olympijskej víťazke pretekov so štvorzáprahom koní v rokoch 396 a 392 pred Kr.[4] Obe tieto súsošia stáli kedysi v Olympii a ich podstavce sa našli pri vykopávkach.
Prvé bolo podľa Pausania umiestnené neďaleko sochy olympijského víťaza Tróila a skladalo sa z mohutného kvádrového podstavca, na ktorom stál voz s koňmi, vozataj a socha Kynisky.[11] Z tohto súsošia sa zachoval len podstavec z čierneho vápenca. Objavili ho v severnej časti Prytaneia a nápis na ňom, datovaný do rokov 390 až 380 pred Kr., hlása prvé víťazstvo ženy na olympijských hrách:
| Σπάρτας μὲν [βασιλῆες ἐμοὶ] πατέρες καὶ ἀδελφοί• | Králi Sparty sú moji otcovia a bratia; |
| ἅ[ρματι δ’ ὠκυπόδων ἵππων] νικῶσα Κυνίσκα εἰκόνα τάνδ’ ἔστασε | víťazka vozov s rýchlymi koňmi som ja Kyniska a túto sochu vztýčila som, |
| μόν[αν] δ’ ἐμέ φαμι γυναικῶν Ἑλλάδος ἐκ πάσας τόνδε λαβε̑ν στέφανο[ν]. | iba ja jediná žena z celého Grécka s hrdosťou hovorím získala som víťazný veniec. |
| Ἀπελλέας Καλλικλέος ἐπόησε. | Apelleas syn Kallikla ma zhotovil.[12][3] |
Na inom mieste spomína Pausanias súsošie bronzových koní Kynisky, ktoré bolo venované ako votívny dar Diovi do pronaa Diovho chrámu v Olympii: „Vlnený záves v Olympii, ozdobený asýrskym tkaním a fenickým purpurom, daroval Antiochos, od ktorého je aj zlatý štít s podobizňou Gorgony nad aténskym divadlom. Tento záves však nevyťahujú ku stropu ako v Artemidinom chráme v Efeze, ale spúšťajú ho na povrazoch k podlahe. Dary, ktoré ležia vo vnútri chrámovej predsiene, sú: trón Arimnésta, kráľa Tyrrhenčanov (Etruskov), ktorý prvý z barbarov obdaroval Dia v Olympii, a bronzové kone Kynisky, znamenie to olympijského víťazstva. Tieto zaostávajú za veľkosťou živých koní a stoja v predsieni po pravej strane vchádzajúcich.“[13] Meno sochára tohto diela Pausanias neuvádza. Zachoval sa podstavec z bieleho mramoru s časťou nápisu,[10] ktorý hlása, že dielo vyrobil Kalliklov syn, z mena ktorého sa zachoval len koniec „...lleas“ (čo sa v literatúre zvykne rekonštruovať na Apelleas).[14][3], ale pôvod tohto podstavca a teda aj jeho súvis so súsoším spomínaným Pausaniasom je veľmi neistý.[1]
Plinius a Suda[upraviť | upraviť zdroj]
O tomto sochárovi sa zmieňuje aj rímsky spisovateľ Plinius vo svojom spise O prírode; uvádza ho tam v tvare Apellas. Plinius píše, že bol autorom ženských sôch.[1][5][6][9][15] a (pri jednej interpretácii Plíniovho textu) aj sôch filozofov[8].
Podľa Schultza tohto sochára pravdepodobne spomína aj encyklopédia Suda v podobe Apellés.[8]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c ORLANDINI, P.: Apelleas. In: Enciclopedia dell'arte antica classica e orientale : 1, A - Bar. Roma : Istituto della Enciclopedia Italiana, 1958. S. 460-461.
- ↑ a b c MYERS, B. S.: Encyclopedia of World Art: Vol. 11., Pakistan - Rembrandt. New York; Toronto; London : McGraw-Hill, 1966. S. 165.
- ↑ a b c LOEWY, E. Inschriften griechischer Bildhauer mit Facsimiles. Leipzig: Druck und Verlag von B. G. Teubner, 1885, str. 78-80 dostupné online
- ↑ a b Sarah B. Pomeroy, Spartan Women, 22
- ↑ a b Neudecker, Richard (Rom), “Apellas”, in: Der Neue Pauly, Herausgegeben von: Hubert Cancik,, Helmuth Schneider (Antike), Manfred Landfester (Rezeptions- und Wissenschaftsgeschichte). Prístup 6. 3. 2017 [1]
- ↑ a b WISOWA, G. (ed.). Paulys Real-Encyklopädie der classischen Altertumswissenschaften: Neue Bearbeitung : Erster Band Aal – Apollokrates. Stuttgart: J. B. Metzlerscher Verlag, 1894, stĺpec 2686 dostupné online
- ↑ Apellas. In SMITH, William (ed.). Dictionary of Greek and Roman Biography and Mythology. 1813-1893. zv. 1, str. 221 [2]
- ↑ a b c BRUNN, H.: Geschichte der griechischen Künstler – 1. Band - die Bildhauer. 2. Auflage. Stuttgart: Verlag von Ebner & Seubert, 1889 dostupné online, str. 201
- ↑ a b BÖTTINGER,C. A. Amalthea oder Museum der Kunstmythologie und bildlichen Alterumskunde -3., 1825, str. 127-128 dostupné online
- ↑ a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. S. 559.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. S. 430.
- ↑ Inscriptiones Graecae, IvO 160 [3]
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. S. 387.
- ↑ Inscriptiones Graecae, IvO 634 [4]
- ↑ Plínius, Naturalis Historia, 34,86.
