Bitka pri Pavii (1525)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bitka pri Pavii
Joachim Patinir 009.jpg
Bitka pri Pavii, neznámy flámsky maliar
Dátum 24. február 1525
Miesto Pavia v Lombardii
Výsledok Rozhodujúce víťazstvo Habsburgovcov
Casus belli: Ovládnutie Lombardie
Zmeny územia: okolie mesta Pavia
Protivníci
Francúzsko Svätá ríša rímska, Španielsko, Milánske vojvodstvo
Velitelia
František I. Fernando Francesco d’Avalos, Georg Frundsberg, Karol V.
Sila
17 000 pešiakov, 6 500 jazdcov, 53 kanónov 19 000 pešiakov, 4 000 jazdcov, 17 kanónov
Straty
12 000 padlých, 9 000 ranených a nezvestných 4 – 5 000 mŕtvych, ranených a nezvestných

Bitka pri Pavii prebehla 24. februára 1525. Bola to jedna z bitiek talianskych vojen, v ktorých bojovala Habsburská monarchia proti Francúzsku o rozdrobené talianske provincie. Vojnu viedli František I. a Karol V. Karol V. mal podporu Svätej ríše rímskej a Španielskych kráľovstiev, ktoré zjednotil do španielskej ríše. Karol V. túto bitku vyhral a zajal francúzskeho kráľa Františka I., ktorý musel podpísať madridskú dohodu. Z nej vyplývalo, že musí prenechať viaceré francúzske územia nepriateľom.

Situácia pred bitkou[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzske následníctvo v Lombardii na začiatku Talianskej vojny v rokoch 1521 – 1526 bolo ohrozené prehrou v bitke pri Bicocce v roku 1522. Preto František I. koncom roku 1523 nariadil inváziu do Lombardie, ktorej mal veliť Guillaume Gouffier, pán de Bonnivet. Ale Bonnivet bol porazený Svätou rímskou ríšou v bitke pri Sessii, čo spôsobilo jeho odvolanie.

Charles de Lannoy podnikol útok na Provensálsko pod velením Fernanda d´Avalos, markíza z Pescary a Karola III., vojvodu Bourbonského. Posledný zradil Františka I. a spojil sa s Karolom V. Cisárska ofenzíva trvala počas cisárskej prítomnosti v Marseille a bola nútená ustúpiť naspäť do Lombardie, ku čomu ju donútil príchod armády Františka I. do Avignonu.

V polovici októbra 1524 František I. prekročil Alpy a pokračoval do Milána na čele armády v počte asi 40 000 mužov. Bourbon a d´Avalos, ktorých vojsko nebolo zorganizované po kampani vo Francúzsku, nebolo v pozícii, aby úspešne kládli odpor. Francúzska armáda sa pohybovala vo viacerých kolónach, ktoré síce viedli menšie potýčky s cisárskym vojskom, no neporadilo sa im prinútiť jeho hlavné sily do rozhodujúcej bitky, v ktorej by ich mohli zničiť. Charles de Lannoy, ktorý zozbieral 16 000 mužov, aby vzdoroval 33 tisícom Francúzom blokujúcich Miláno, sa rozhodol nebrániť Miláno a stiahnuť sa do Lodi 26. októbra 1524.

František I. vstúpil do Milána a ustanovil Ľudovíta II. de La Trémoille za guvernéra mesta. Potom napredoval k Pavii, kde sa nachádzal Antonio de Leyva s 9000 cisárskymi vojakmi.

Hlavná časť francúzskej armády prišla pred Paviu v posledných októbrových dňoch. 2. novembra Montmorency prebrodil rieku Ticino a prišiel k mestu z juhu, čím dokončil obkľúčenie Pavie. Protivník mal 9000 mužov, väčšinou žoldnierov Antonia de Leyva. Tento im bol schopný vyplatiť žold len tak, že roztaví drahé kovy patriace cirkvi.

Nasledovala fáza šarvátok a delostreleckého ostreľovania, pričom v polovici novembra boli narušené hradby na viacerých miestach. 21. novembra, František I. uskutočnil útok cez dva prielomy, no bol odrazený s ťažkými stratami. Obmedzení daždivým počasím a nedostatkom strelného prachu sa Francúzi rozhodli mesto vyhladovať obliehaním.

Na začiatku decembra sa Španieli vedení Hugom de Moncada zastavili pri meste Janov s úmyslom zasiahnuť do konfliktu medzi pro-valoiskou (pro-francúzskou) skupinou a pro-habsbursky zmýšľajúcim obyvateľstvom mesta. František I. napadol Španielov silami pod vedením markíza zo Salluza. Francúzi, ktorí mali početnú prevahu odrezali Španielov od ich námornej podpory na ľavom krídle a po príchode pro-valoisovských oddielov vedených Andreom Doriom prinútili Španielov sa vzdať.

František následne podpísal tajnú dohodu s pápežom Klementom VII., v ktorej sľúbil že nebude pomáhať Karolovi V., za čo mu František sľúbilpomoc pri dobytí Neapola. Napriek odmietaniu Františkovho dôstojníckeho zboru, ten stiahol časť síl vojvodu z Albany a poslal ich na juh pomôcť pápežovi. Lannoy zaútočil na túto výpravu blízko Firenzuoly, ale utrpel ťažké straty a bol nútený vrátiť sa k Lodi po tom, čo do bojov zasiahli žoldnieri Bande Nere pod velením Giovanniho de’ Medici. Medici sa vrátil k Pavii s nákladom pušného prachu a streliva. No francúzska pozícia bola oslabená odchodom 5000 švajčiarskych žoldnierov, ktorí sa museli vrátiť do svojich kantónov s príkazom zakročiť proti lúpeživým landsknechtom.

V januári 1525 bol Lannoy znovu posilnený príchodom Georga Frundsberga s 15 000 landsknechtami a obnovil ofenzívu. D´Avalos obsadil francúzske postavenia pri Sant´Angelo a prerušil spojenie medzi Paviou a Milánom. Zatiaľ sa osamelá jednotka landsknechtov prebojovala až k Belgioso, kde sa stretli s proti nim vyslaným Medicim a Bonnivetom. K 2. februáru bol Lannoy len pár míľ od Pavie. František I. sa medzitým utáboril s väčšinu svojich síl v pevnosti Mirabello. Potýčky a výpady okolo Pavie pokračovali počas celého februára. Medici bol v tomto období vážne zranený a presunutý do Piacenzy. Tlačený František I. povolal väčšinu milánskej posádky, aby zablokovala príchod Mediciho Čiernych bánd. No boj mal malý efekt.

21. februára cisárski velitelia podľahli nedorozumeniu, že francúzske sily sú početnejšie ako ich a rozhodli sa začať útok na zámok Mirabello, aby si zachovali tvár a demoralizovali Francúzov a zaistili si bezpečný ústup.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Presuny v noci[upraviť | upraviť zdroj]

Večer 23. februára Lannoyove cisárske jednotky, ktoré táborili na východnej strane opevnenia v parku, začali pochod na sever okolo hradieb. V tom istom čase začalo cisárske delostrelectvo bombardovať francúzske línie aby chránilo Lannoyov pohyb. Cisárski sapéri rýchlo pracovali na vytvorení prielomu v múroch parku, pri Pescarskej bráne blízo mesta San Genesio, cez ktorý mohla cisárska armáda vstúpiť. Okolo 5. hodiny ráno asi 3000 arkebuzierov pod velením Alfonsa d´Avalos preniklo do parku a rýchlo napredovali na zámok Mirabello, kde boli francúzski obrancovia. Simultánne sa cisárska ľahká kavaléria stiahla z prielomu do parku, kde nenarazila na žiaden odpor protivníka. Medzitým útok francúzskej kavalérie pod velením Charlesa Tiercelina obkľúčil cisársku jazdu a začal s nimi sériu menších šarvátok. Jednotka švajčiarskych pikanierov pod velením Roberta de la Marck, pána de la Flourance sa presunula aby pomohla Tiercelinovemu jazdectvu, pri čom zlivkidovala batériu španielskeho delostrelectva, ktorá bola dotiahnutá do parku. Útočiaci Francúzi ale nenašli De Vastových arkebuzierov, ktorí sa okolo 6:30 ráno vynorili z lesa blízko zámku a obsadili ho. Naopak Francúzi narazili na 6000 landsknechtov Georga Frunsberga. Okolo 7:00 hodiny sa neďaleko prvého prielomu do hradieb rozhorela veľká pechotná bitka.

Františkov protiútok[upraviť | upraviť zdroj]

Tretia časť španielskych a cisárskych síl, tvorená ťažkým jazdectvom pod velením Lannoya a pechotou pod vedením d´Avalosa sa presúvala cez lesy na západ tam, kde táboril František so svojimi vojskami. Okolo 7:20 sa d’Avalos dostal k francúzskemu delostrelectvu, ktoré začalo páliť na španielske línie. František I. medzitým vyslal do útoku proti Lannoyovej nepočetnej kavalérii s celú silu francúzskych ozbrojencov a okolo 7:40 ich obrátil na ústup. František tak síce zvíťazil nad nepriateľským jazdectvom, ale zároveň sa vzdialil od svojej málopočetnej pechoty, ktorej velil Richard de la Pole a Frantiešk Lotrinský, a rozptýlil tak svoje sily.

Po tom čo d’Lannoyove jazdectvo dezorganizovane ustupovalo sformoval d’Avalos svojich arkebuzierov na okraji lesa a vyslal poslov Bourbonovi, Frundsbergovi a De Vastovi s prosbou o pomoc. Mezitým Frundsberg zničil švajčiarsku pechotu, ktorej velitelia Tiercelin a Flourance, už neboli schopní ju udržať pohromade, kvôli čomu začali utekať z poľa.

Záver bitky[upraviť | upraviť zdroj]

Okolo 8:00 cisárski pikanieri a arkebuzieri obkľúčili francúzsku kavalériu zo všetkých strán. Kvôli lesom nemohla francúzska jazda manévrovať, ozbrojenci boli obkľúčení a systematicky zabíjaní. Richard de la Pole a František Lotrinský sa ponáhľali pomôcť Františkovi I. ale cestou narazili na landsknechtov. Francúzska pechota bola zničená a de la Pole a Lotrinský boli zabití. Čierne bandy boli obkľúčené Frindsbergovými kopijníkmi a ich príslušníci pobití na mieste. Francúzsky kráľ bojoval, ale po tom, čo bol jeho kôň zabitý talianskym kondotiéromCesarem Hercolanim bol obkľúčený španielskymi arkebuziérmi a zajatý. Zdroje sa rozchádzajú v tom, kto ho zajal. Podľa väčšiny dokumentov to bol Alonso Pita da Veiga, ktorý bol následne odmenený cisárom Karolom V. šľachtickým erbom. Iné zdroje naznačujú, že to mohol byť aj de Lannoy. Na záver bitky Antonio de Leyva so svojimi vojskami obkľúčil 3000 Švajčiarov vedených Montmorencym a Flourancem, ktorí sa nachádzali v obliehacích postaveniach. Švajčiari následne začali masovo utekať cez rieku, ale utrpeli veľké straty. Francúzsky zadný voj vedený vojvodom d´Alençon sa v bitke nezúčastnil. Keď vojvoda zistil, čo sa stalo v parku, rýchlo začal ustupovať k Milánu. Bitka skončila o 9.00 hod. ráno.

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Porážka Francúzov bola rozhodujúca. Okrem Františka boli zajatí viacerí velitelia vrátane Montmorencyho a Flourancea. Veľa ich aj padlo, napríklad Bonnivet, Le Trémoile, La Palice, de la Pole a Lotrinský. Františka väznili v pevnosti „Pizzighettone“, kde napísal svoj známy lístok matke Lujze Savojskej, aby jej oznámil prehratú bitku.

Vojvoda z Albany stratil veľkú časť svojej armády kvôli dezerciám a vrátil sa do Francúzska bez toho, aby dobyl Neapol. Ranení a zvyšky ozbrojenej sily z kasární a zámku Sforzesco v Miláne sa stiahli k ústupu cez Alpy pod vedením Karola IV. d´Alençon, aby dosiahli mesto Lyon v marci 1525.

František I. bol prevezený ako zajatec do Madridu, kde bol donútený podpísať „Madridskú zmluvu“ s tvrdými podmienkami. Patrilo k nim aj prenechanie Milána, Janova, Burgundského kniežatstva a Neapolska Španielsku. Francúzsko prehralo touto bitkou svoje právo nástupníctva v talianskych dŕžavách.

V roku 1559 sa udialo konečné vysporiadanie územných nárokov medzi Španielskom a Francúzskom v Cambrai vďaka ďalším vyhratým bitkám Francúzska proti Španielsku. Bola tu podpísaná zmluva o opätovnom odovzdaní Burgundska Francúzsku spolu s talianskymi dŕžavami medzi Henrichom II. a Filipom II., nazývaná aj „Mier z Cateau-Cambrésis“.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Bataille de Pavie na francúzskej Wikipédii, Battle of Pavia na anglickej Wikipédii a Schlacht bei Pavia na nemeckej Wikipédii.