Byzantská literatúra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Byzantská literatúra je grécka stredoveká spisba v rokoch 330 (založenie Konštantínopola) – 1453 (pád Konštantínopola) resp. podľa iných autorov v rokoch 529 (zrušenie Akadémie v Aténach) – 1453. Delí sa na 4 obdobia: ranobyzantské (do pol. 7. stor.), obrazoborecké (do 848), obdobie macedónskej renesancie a komnénovského klasicizmu (do 1204) a záverečné (do 1453).[1]

Literatúra a byzantská kultúra boli všeobecne určované štyrmi prvkami: helenistickými tradíciami odkazujúcimi na antické Grécko, kresťanstvom zaujímajúcim od obrátenia Konštantína Veľkého pozíciu oficiálneho náboženstva v ríši, rímskou povahou štátoprávnej organizácie, a orientálnymi vplyvmi prevzatými od rozličných ázijských a afrických národov.[2] Jednotlivé diela byzantskej literatúry sú z hľadiska svojho zamerania a žánru triedené do piatich skupín. Prvé tri z nich nadväzujú na antické vzory a zahŕňajú históriu a letopisy, encyklopédie a eseje, a svetskú poéziu. Dve ďalšie sú tvorené novými literárnymi formami; cirkevnou a teologickou literatúrou, a ľudovou poéziou.[3]

Popredným zástupcom historikov bol Prokopios Cézarejský, pobočník Belisara pri jeho vojenských ťaženiach, ktoré zachytil vo svojom spise Knihy o vojnách. Na Prokopia nadviazali Agathias, opisujúci záver panovania Justiniána I.,[4] a v 7. storočí Theofylaktos Simokattes. Neskoršiu fázu byzantských dejín predostreli Michael Psellos, Niketas Choniates a Laonikos Chalkokondyles. K význačným historikom patrili aj cisári a príslušníci vládnucich rodov ako napríklad Konštantín VII. či Anna Komnéna, autorka Alexiady. Medzi kronikármi vynikali Ioannes Malalas, Theofanes Homologetes, Ioannes Skylitzes a Ioannes Zonaras.[5] Z encyklopedistov a esejistov možno menovať patriarchu Fotia (z jeho diel napr. Myriobiblon) a Theodora Metochita, byzantského humanistu zo 14. storočia.[6] Koncom 10. storočia bol vytvorený rozsiahly lexikón Suda.[7] K zástupcom svetskej poézie sú radení Georgios Pisides, oslavujúci vo svojich básňach Herakleiove výpravy, ako aj tvrdohlavý odporca ikonoklazmu a autor polemických traktátov Teodor Studita, opát kláštora Studios. Ten pokračoval v ikonodulskej obhajobe obrazov po Jánovi z Damasku,[8] ktorý bol aj tvorcom mnohých hymien. Hymny a svetskú poéziu tvorila aj Kassia. Najvýznamnejším skladateľom hymien a teda predstaviteľom cirkevnej a teologickej literatúry bol ale Romanos Melodos. Úroveň porovnateľnú s Romanovým dielom dosiahol v 7. storočí hymnus Akatist.[9] Ľudovú poéziu zastupuje predovšetkým jedinečný hrdinský epos Digenis Akritas z 11. alebo 12. storočia, ospevujúci akritai.[10]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. byzantská literatúra In: Encyclopaedia Beliana
  2. Adena, Louise. The Enduring Legacy of the Byzantine Empire. Clio History Journal, [cit. 2010-07-05].
  3. Byzantine Literature Catholic Encyclopedia, [cit. 2010-07-05].
  4. Vasiliev, Alexander A. Justinian the Great and his successors (518-610) : Literature, learning, and art. History of the Byzantine Empire, [cit. 2010-07-05].
  5. Zástěrová (1992)
  6. Zástěrová a kol. (1992), s. 384
  7. Treadgold (1997), s. 564
  8. Mango (2002), s. 157
  9. Zástěrová a kol. (1992), s. 86
  10. Zástěrová a kol. (1992), s. 411
  • MANGO, Cyril A.: The Oxford History of Byzantium. Oxford : Oxford University Press, 2002. ISBN 0-19-814098-3
  • TREADGOLD, Warren: A History of the Byzantine State and Society. Stanford : Stanford University Press, c1997. ISBN 0-8047-2630-2
  • ZÁSTĚROVÁ, Bohumila a kol.: Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8