Depot

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Depot je aj staršie písanie pre depo.

Depot je hromadný nález predmetov uložených – deponovaných – spoločne, za istým účelom, na istom mieste. Depot drahých predmetov sa ľudovo nazýva poklad.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Najstaršie depoty pochádzajú z mladšej kamennej doby – ide o depoty kamenných predmetov (sekery, sekeromlaty, kopytovité kliny, guľovité mlaty) a keramické depoty (napr. vo väčšej nádobe-zásobnici sú uložené misky, poháriky, krčiažky). Účel je zjavne kultový.

Počas bronzovej doby nachádzame depoty bronzových (ale aj zlatých a strieborných) predmetov vo veľkých množstvách a veľkom objeme. Keďže predmety uložené spolu vytvárajú uzavretý celok (uložený do zeme v istom momente, pričom ďalej s nimi nebolo manipulované), stali sa základom datovania a chronológie doby bronzovej v celej Karpatskej kotline a priľahlých oblastiach smerom na sever a západ. Medzi najväčšie depoty patria nálezy z rumunského Sedmohradska, kde napr. depot z Ujoara obsahoval skoro 6000 bronzových predmetov o celkovej hmotnosti 1,1 tony. U väčšiny depotov predpokladáme kultové dôvody uloženia (často blízko riek, prameňov, močiarov, na svahoch a kopcoch), ale niektoré majú charakter surovinových, ktoré zhromaždil kovolejár s cieľom roztaviť ich a znovupoužiť, ale z nejakých dôvodov si ich nevyzdvihol. Pri amatérskych a starých nálezoch môžu niektoré údajné depoty byť v skutočnosti bohatou hrobovou výbavou.

Pre železnú dobu máme depotov menej, ale poznáme napríklad depoty železného náradia z obdobia keltskej prítomnosti na našom území, rovnako ako hromadné nálezy prvých mincí razených na našom území, strieborných aj zlatých. Známe sú strieborné mince typu Biatec z okolia Bratislavy, kde bolo keltské oppidum, či mince veľkobystereckého typu z Liptova a Oravy.

Počas rímskej doby nachádzame depoty skôr hovoriace o uložení mincí a drahých kovov do zeme z nebezpečenstva.

Do obdobia včasného stredoveku datujeme niekoľko významných depotov, ako napríklad nálezy tzv. sekerovitých hrivien (v Krakowe sa ich našlo v dubovej truhlici okolo 4200 o hmotnosti 3,6 tony, dat. ku koncu 9. storočia), nálezy poľnohospodárskeho náradia, alebo známy nález tzv. pokladu byzantského kovotepca zo Zemianskeho Vrbovku (datovaný tesne pred rok 680). Ich uloženie bude zrejme súvisieť s bezpečnosťou, nie s kultom.

Z obdobia vrcholného stredoveku aj včasného novoveku poznáme nálezy tzv. pokladov: mincí a predmetov zo vzácnych kovov, ktoré sú uložené do zeme, do dutín stavieb, do keramických nádob, pod staré stromy či popod múry. Najznámejší je Košický zlatý poklad, pochádzajúci z obdobia krátko pred rokom 1700.

Hľadanie depotov[upraviť | upraviť zdroj]

Hľadanie kovov pomocou detektorov znamená hrozbu pre poklady dosiaľ ukryté v zemi. Amatérsky nájdené a vyzdvihnuté predmety tým značne strácajú výpovednú hodnotu. Často sú rozdelené a predávajú sa na rôzne miesta či do zahraničia. Takáto činnosť je nielen nezákonná, ale hlavne oberá nás a budúce generácie o spoločné kultúrne dedičstvo a poznanie našej minulosti.