Ján z Gentu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ján z Gentu
Lancasterský a akvitánsky vojvoda
Johnofgaunt.jpg
Pôvodné meno John of Ghent
John of Gaunt-Castile Arms.svg
Narodenie 6. marec 1340
Gent, Belgicko
Úmrtie 3. február 1399 (58 rokov)
Zámok Leicester, Leicestershire
Hrobka Katedrála svätého Pavla, City of London, Anglicko
Manželka Blanka Lancasterová
(13591369)
Konstance Kastílska
(13711394)
Katarína Swynfordová
(13961399)
Potomstvo Filipa Lancasterová
(Portugalská kráľovná)
Alžbeta Plantagenetová
Henrich IV.
(anglický kráľ)
Katarína Lancasterová
(kastílska kráľovná)
Ján Beaufort
Henrich Beaufort
Thomas Beaufort
Jana Beaufortová
Dynastia Plantagenetovci
Otec Eduard III.
Matka Filipa z Hainault

Ján z Gentu, prvý vojvoda z Lancasteru, akvitánsky vojvoda (* 6. marec 1340 – † 3. február 1399) bol členom dynastie Plantagenetovcov, tretí syn anglického kráľa Eduarda III. a jeho manželky Filipy z Hainault. Meno Ján z Gentu dostal podľa miesta, kde sa narodil – na svet prišiel v meste Gent, ktoré sa nachádza v dnešnom Belgicku. Ján mal veľký vplyv na vládu v Anglicku, kde vládol namiesto svojho neplnoletého synovca Richarda II., a tiež počas nasledujúcich období politických bojov, ale historici nepredpokladajú, že patril medzi kráľových oponentov.

Titul lancasterského vojvoda[upraviť | upraviť zdroj]

Henrich Grosmontský a kráľ Eduard III. boli bratrancami z druhého kolena, čo znamená, že obaja boli pravnukmi kráľa Henricha III.. Ján z Gentu bol synom Eduarda III. a Blanka Lancasterová bola dcéra Henricha Grosmontského. Z toho vyplýva, že Ján z Gentu a jeho prvá manželka boli bratranec a sesternica z tretieho kolena. Blanka a Ján sa vzali v roku 1360 v Readingskom opátstve.

Po smrti Jánovho svokra v roku 1361 získal Ján polovicu Henrichových pozemkov, titul lancasterského grófa a povesť najväčšieho vlastníka pôdy v severnom Anglicku, pričom bol dedičom lancasterského majetku. Takisto získal aj titul štrnásty haltonský barón. Keď 10. apríla 1362 zomrela Blankina sestra Maud, leicesterská kontesa, manželka Viliama V., vojvodu z Hainautu, tak Ján získal aj zvyšok dedičstva. 13. novembra 1362 získal Ján od Eduarda III. titul lancasterského vojvodu. Ján bol veľmi zámožný človek – vlastnil najmenej tridsať hradov a zámkov a ďalších majetkov v Anglicku a Francúzsku. Čo sa týkalo veľkosti a organizácii jeho služobníctva, bolo porovnateľné s kráľovským služobníctvom.

Neúspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti jeho staršieho brata, Eduarda Woodstocka, známeho aj ako Čierneho princa, ochraňoval Ján z Gentu náboženského reformátora Jána Viklefa. V čase, keď anglická armáda utrpela porážky a neúspechy v storočnej vojne proti Francúzsku a vláda Eduarda III. začala byť čoraz viac neobľúbená, najmä z dôvodu vysokých daní a kráľovho milostného pomeru s Alicou Perrersovou, začali ľudia spájať Jána z Gentu s neúspešnou vládou v roku 1370. Navyše pokým kráľ a waleský princ mali titul obľúbeného hrdinu vďaka ich úspechom na bojisku, Ján z Gentu nikdy nedosiahol podobnú vojenskú slávu, ktorá mohla posilniť jeho povesť. Hoci bojoval v bitke o Nájera, boli jeho neskoršie vojenské projekty, ako napríklad Chevauchée (fr. jazda na koni) z roku 1373 a jeho vpád do Kastílie v roku 1386, neúspešné.

Obdobie vlády Jánovho synovca[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa v roku 1371 zosobášil s infantkou Konstance Kastílskou, prevzal Ján z Gentu titul kráľ Kastílie a Leonu a trval na tom, aby ho anglickí šľachtici označovali titulom náš španielsky lord. Keď v roku 1377 zomrel kráľ Eduard III. a Jánov desaťročný synovec nastúpil na trón ako Richard II., Jánov vplyv naďalej rástol. No nedôvera voči nemu zostala a niektorí ho podozrievali, že čaká, kedy bude môcť trón prevziať. Ján sa zaručil, že sa nikdy nespojí s nepriateľmi kráľa Richarda. Ako skutočný vládca Anglicka počas Richardovej neplnoletosti, urobil niekoľko nerozumných rozhodnutí ohľadom daní, ktoré viedli k povstaniu v roku 1381, počas ktorého povstalci zničili jeho palác Savoy v Londýne.

Kastília a občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1386 Ján z Gentu opustil Anglicko a vybral sa do Kastílie, aby tam uplatnil svoj nárok na trón. No kríza nasledovala takmer okamžite a v roku 1387 zlá vláda Richarda priniesla Anglicko na pokraj občianskej vojny. Iba Ján z Gentu bol po svojom návrate do Anglicka v roku 1389 schopný dosiahnuť kompromis medzi odporcami kráľa, tzv. Lords Appellant, a kráľom Rochardom. Počas roku 1390 bola povesť o oddanosti Jána z Gentu ohľadom blahobytu kráľovstva obnovená.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Hrobka Jána z Genru a Blanky Lancasterovej.

Ján z Gentu zomrel prirodzenou smrťou 3. februára 1399 na Leicesterskom zámku. V čase smrti bola pri ňom jeho tretia manželka Katarína. Pochovali ho vedľa jeho prvej manželky Blanky Lancasterovej v Katedrále svätého Pavla v alabastrovej hrobke, ktorú navrhol Henrich Yevele. Jeho hrobka je veľmi podobná hrobke jeho syna v Canterburskej katedrále.

Po jeho smrti prepadol jeho majetok korune, pretože kráľ Richard II. vyhnal v roku 1398 z krajiny Jánovho syna a dediča Henricha Bolingbrokea. Henrich Bolingbroke a Richard II. boli bratranci (ich otcovia boli bratia). Bolingbroke sa neskôr vrátil z exilu, aby znovu získal svoje zabavené dedičstvo a zosadil neobľúbeného Richarda z trónu. Bolingbroke potom nastúpil na trón ako anglický kráľ Henrich IV. (13991413) a stal sa prvým potomkom Jána z Gentu, ktorý získal anglický trón.

Manželstvá a deti[upraviť | upraviť zdroj]

Legitímni mužskí dediči Jána z Gentu boli kráľ Henrich IV., Henrich V. a Henrich VI.. Jeho legitímne dcéry boli Filipa Lancasterová (manželka portugalského kráľa Jána I. a matka kráľa Eduarda), exeterská vojvodkyňa Alžbeta a manželka kastílskeho kráľa Henricha III. Katarína Lancasterová.

Ján z Gentu mal aj 5 nemanželských detí. Prvé dieťa mal s dvornou dámou svojej matky a zvyšné štyri, ktoré nesú meno Beaufort, mal s Katarínou Swynfordovou, jeho dlhoročnou milenkou a nakoniec treťou manželkou. Tieto štyri deti, traja synovia a dcéra, boli zlegalizovaný kráľovským a pápežským dekrétom po svadbe Jána s Katarínou v roku 1396. Medzi významných potomkov Jána a Kataríny patria ich syn winchesterský biskup a kardinál Henrich Beaufort, ich vnučka Cecília Nevilleová, matka kráľa Eduarda IV. a Richarda III., a ich pra-pravnuk Henrich Tudor, ktorý sa po bitke pri Bosworthe v roku 1485 stal anglickým kráľom a zakladateľom tudorovskej dynastie.

Milenka Mária de St. Hilaire z Hainaut[upraviť | upraviť zdroj]

Jánove prvé dieťa bola nelegitímna dcéra Blanka Plantagenetová (13591388/1389), ktorú mal so svojou milenkou Máriou de St. Hilaire z Hainaut (1340 – ? 1399), ktorá bola dvorná dáma jeho matky kráľovnej Filipy. Blanka sa pravdepodobne narodila ešte pred Jánovým prvým manželstvom.

Blanka Plantagenetová sa v roku 1381 vydala za sira Thomasa Morieuxa. Ten mal niekoľko významných postavení, bol napríklad Strážca veže (post získal v roku sobáša) a o dva roky neskôr sa stal veliteľom jazdeckej jednotky. Zomrel v roku 1387 po šiestich rokoch manželstva. Blanka Plantagenetová Morieuxová nebola začlenená do nariadenie z roku 1396, ktorým Ján zlegalizoval svoje nemanželské deti, ktoré mal s Katarínou Swynfordovou.

Blanka Lancasterová[upraviť | upraviť zdroj]

Jánova manželka Blanka Lancasterová.

19. mája 1359 sa Ján z Gentu oženil so svojou sesternicou z tretieho kolena, Blankou Lancasterovou, dcérou Henricha Grosmonta, prvého lancasterského vojvodu. Majetok, ktorý priviedla do manželstva, bol základom Jánovho bohatstva. Blanka zomrela 12. septembra 1369 v Bolingbrokeskom zámku na bubonický mor. V čase jej smrti bol manžel Ján z Gentu na mori. Ich dcéra Filipa sa stala portugalskou kráľovnou, keď sa v roku 1387 vydala za portugalského kráľa Jána I..

Deti
  • Filipa (13601415) – Vydala sa za portugalského kráľa Jána I. (13571433).
  • Ján (13621365) – Pochovaný je v kostole sv. Márie de Castro, Leicester.
  • Alžbeta (13641426) – Jej prvým manželom bol od roku 1380 Ján Hastings, tretí pembrokeský gróf (13721389). V roku 1383 bolo manželstvo anulované. Druhým manželom bol od roku 1386 Ján Holland, prvý exeterský vojvoda (13501400). Tretím manželom sa stal sir Ján Cornwall, prvý fanhopeský a milbrokeský barón (zomrel v roku 1443).
  • Eduard (13651368) – Pochovaný je v kostole sv. Márie de Castro, Leicester.
  • Ján (13661367) – Pochovaný je v kostole sv. Márie de Castro, Leicester.
  • Henrich IV., anglický kráľ (13661413) – Jeho prvou manželkou bola Mária de Bohunská (13691394) a druhou bola Jana Navarreská (13681437).
  • Izabela (13681368)

Konstance Kastílska[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1371 si Ján zobral za manželku Konstance Kastílsku, dcéru kastílskeho kráľa Petra, vďaka čomu získal právo na kastílsky trón, o ktorý sa aj usiloval. Hoci Ján nebol schopný uplatniť toto svoje právo, jeho a Konstaceina dcéra Katarína Lancasterová sa stala kastílskou kráľovnou, keď sa vydala za kastílskeho kráľa Henricha III..

Deti

Katarína Swynfordová[upraviť | upraviť zdroj]

Počas manželstva s Kontance počal Ján so svojou milenkou, vdovou Katarínou Swynfordovou, ktorej sestra Filipa de Roet bola vydatá za Geoffreyho Chaucera, štyri deti. Katarína mala z predchádzajúceho manželstva dve alebo tri deti s lancastrským rytierom, sirom Hughom Swynfordom. Mená týchto detí sú Blanka a Thomas. Ján z Gentu sa stal krstným otcom Blanke Swynfordovej.

Konstance zomrela v roku 1394. O dva roky neskôr si Ján vzal za ženu Katarínu a ich spoločné deti, Beaufortovci, boli zlegalizované kráľom Richardom II. a cirkvou, ale nemali právo na trón. Ich najstarší syn Ján mal dcéru, Margaret Beaufortovú, ktorej syn, neskorší anglický kráľ Henrich VII., sa napriek tomu o trón uchádzal.

Deti
  • Ján Beaufort, prvý somersetský gróf (13731410) – Za manželku si zobral Margaret Hollandovú.
  • Henrich Beaufort, winchesterský biskup kardinál (13751447)
  • Thomas Beaufort, exeterský vojvoda (13771427) – Jeho manželkou bola Margaret Nevilleová.
  • Joan Beaufortová (13791440) – Vydala sa za Roberta Ferrersa, tretieho ferrerského baróna z Wemme a jej druhým manželom bol Ralph Neville, prvý westmorelandský gróf.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]