Ladislav Holdoš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ladislav Holdoš
slovenský politik, podpredseda SNR, politický väzeň

Narodenie 14. máj 1911
Ružomberok
Úmrtie 9. september 1988 (77 rokov)
Bratislava

Ladislav Holdoš (* 14. máj 1911, Ružomberok – † 9. september 1988, Bratislava) bol československý politik slovenskej národnosti, interbrigadista, účastník španielskej občianskej vojny, povereník pre veci cirkevné, podpredseda Slovenskej národnej rady, politický väzeň a československý veľvyslanec na Kube v rokoch 1969 – 1970.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine učiteľa Jána Holdoša z Vlkolínca a dcéry z liptovského zemianskeho rodu s predikátom z Kalamien Annou Trnovskou Kňazovickou v Ružomberku ako jedno z ich piatich detí. Po ukončení obecnej školy a dvoch tried obchodnej akadémie začal pracovať ako bankový úradník. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1935, od októbra 1936 sa v Španielsku zúčastnil ako jeden z prvých Slovákov občianskej vojny v Thälmannovom batalióne medzinarodných brigád (krycie meno Pedro). Načas ho omylom uväznili Republikáni, po ich porážke bol internovaný vo francúzskom zajateckom tábore v Alžíri a Francúzsku. Po nemeckom útoku na Poľsko a vypuknutí 2. svetovej vojny v rokoch 1939 – 1940 pôsobil ako vojak v československej zahraničnej armáde vo Francúzsku, po porážke Francúzov sa angažoval v protifašistickom francúzskom odboji v ilegálnej organizácii MOI Sever, kde bol veliteľom skupiny. Po zatknutí Gestapom v roku 1943 bol väznený v koncentračnom tábore v Buchenwalde. Pred oslobodením tábora spojeneckými armádami viedol povstanie väzňov a podieľal sa na záchrane života viacerých spoluväznených. Po skončení vojny mu bol udelený Rad Čestnej légie vo Francúzsku ako aj ďalšie najvyššie štátne vyznamenania, napr. Rad Bieleho leva v Československu, Virtuti Militari v Poľsku a iné.

Od roku 1945 pôsobil v ČSR ako komunistický funkcionár, v roku 1948 bol predsedom brannej komisie KSS a generálnym tajomníkom Slovenského národného frontu, v roku 1950 zastával funkciu povereníka – predsedu Slovenského úradu pre veci cirkevné, kde sa angažoval v prenasledovaní cirkvi.

Väzňom[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1951 bol zatknutý a vylúčený z KSČ. V procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami ho v roku 1954 odsúdili na 13 rokov väzenia. V dobe vyšetrovacej väzby pod nátlakom vyšetrovacích orgánov a mučenia podpísal "Vyhlásenie o spolupráci s vyšetrovacími orgánmi", v ktorom sa zaviazal "informovať" bezpečnostné orgány o svojich spoluväzňoch. Postupne bol väznený v Ruzyni, Kolodějoch, Bratislave, Leopoldove, Pankráci a v Jáchymove, kde ručne triedil uránovú rudu. Vo väzení strávil spolu 7 rokov. Z drepov, ktoré absolvoval pri vyšetrovaní a mučení vyšetrovateľmi mu praskla šľacha v ľavom kolene a ľavú nohu zvyšok života ťahal za sebou.

Rehabilitácia[upraviť | upraviť zdroj]

V 60. rokoch sa začal opäť politicky angažovať. Aj vďaka jeho aktivitám sa presadili rehabilitácie nespravodlivo odsúdených. V r. 1963 bol rehabilitovaný v rámci činnosti tzv. Barnabitskej komisie ÚV KSČ a znova získal členstvo v KSČ. Zamestnal sa v Historickom ústave SAV na oddelení všeobecných dejín. 15. júna 1969 bol uvoľnený z pracovného pomeru HÚ SAV a vymenovaný za veľvyslanca na Kube (1.11.1969).

Disidentom[upraviť | upraviť zdroj]

Za verejne prejavený nesúhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol 1.10.1970 z Kuby odvolaný na dovolenku v ČSSR a následne formálne odvolaný z postu velvyslanca na Kube prezidentom L. Svobodom k 31.12.1970. Počas straníckych previerok v roku 1970 ho vylúčili zo strany. Z Ministerstva zahraničných vecí ČSSR bol prepustený 14.5.1971 k dátumu odchodu do dôchodku (16.5.1971). ŠtB ho evidovala od roku 1973 na zozname tzv. nepriateľských osôb a sledovala (krycie meno "KUBA II" a "Bohém") do konca života. Samotný spis, ktorý na neho viedla ŠtB má takmer 1200 strán, pričom bol pod neustálou operatívnou kontrolou.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Bol trikrát ženatý, z toho dvakrát s rovnakou ženou. So svojou prvou manželkou Margitou Holdošovou rod. Vinařovou, asistentkou na vysokej škole a autorkou niekoľkých učebníc Nemeckého jazyka pre deti sa rozviedol v roku 1950 a následne znovu oženil po návrate z väzenia v roku 1958. Koncom 60. rokov podal návrh na rozvod, Margita Holdošová však v roku 1970 zomrela. Oženil sa s Vierou Šarlotou Rosinovou rod. Koričanovou (alebo Koritsanovou) na diaľku 21.7.1970. Šarlota Holdošová si do manželstva priviedla dcéru z predchádzajúceho manželstva. Jeho jediná dcéra Magdaléna Schurmannová (Madlen) z prvého manželstva žije na Slovensku so synom Tomášom Zechelom.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ladislav Holdoš, Karel Bartošek: Svědek Husákova procesu vypovídá, Naše Vojsko Praha 1991

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

http://clovek.ff.cuni.cz/view.php?cisloclanku=2008061504 Mučení v kriminálu

http://www.sme.sk/c/4003735/po-stb-zostali-unikatne-fotografie.html Článek v deníku SME o sledování L. Holdoše