Mišo Suchý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Mišo Suchý
slovenský režisér a fotograf
Narodenie10. júl 1965 (58 rokov)
Slovensko

Mišo Suchý (* 10. júl 1965) je slovenský režisér a fotograf.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyštudovaní Gymnázia na ulici Ladislava Sáru, začal štúdium na Vysokej škole múzických umení, odbor dokumentárny film. Na škole natočil niekoľko krátkych filmov ako Nedeľa (1985), Neplačte Vy, mamko moja (1986) a Obed u mamy (1986). Počas štúdia sa spoznal s Lidkou Mychajluk, štipendistkou z Ameriky, do ktorej sa zamiloval a v roku 1988, ešte počas štúdia posledného ročníka a krátko po dokončení svojho diplomového filmu Džavas mange dlugone dromeha – Šiel som dlhou cestou, za ňou odišiel do USA. V Amerike zostal dlhšie ako mu dovoľovala vtedajšia „vycestovacia doložka“ a tak sa až do novembra 1989 stal persona-non grata (nežiaduca/nechcená osoba). V USA začal pracovať na diplomovej práci o americkom filmárovi Frederickovi Wisemanovi, ktorú obhájil roku 1990 a tak úspešne dokončil štúdium na VŠMU. Dnes žije v Amerike aj s Lidkou a majú spolu dve deti, Mykolu a Marka. Pôsobí ako pedagóg na Syracuse University (štát New York), kde prednáša na College of Visual and Performing Arts, v oddelení s názvom Department of Transmedia, ktoré je zamerané na počítačové umenie, film, fotografiu a video art. Popri práci vysokoškolského pedagóga sa však stále venuje nakrúcaniu.

Dokumentárna tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Absolventský film Džavas mange dlugone dromeha (Prichádzam dlhou cestou) je portrét Rómov žijúcich na okraji spoločenského záujmu vtedajšej doby. Vo filme je vyobrazená Rómska živelnosť a snaha systému k ich náprave. Na filme spolupracoval s kameramanom Máriom Homolkom a o strih sa postarala Katarína Palatinusová. Film získal na festivale v Čadci Osobitnú cenu poroty. V roku 1993 natočil film O psoch a ľuďoch o jeho ceste naprieč Amerikou. O kameru a strih sa postarali tiež Homolka a Palatinusová. V jeho ďalšom filme Transmiting Baba (Virtuálna babička) z roku 2001 začína experimentovať s novými možnosťami video technológie. Film Home movie: Diary of my American-born son (Home Movie: domácke kinečko o dome a domove), natočený o dva roky neskôr zobrazuje jeho život v zahraničí, ale aj vnímanie domova po návrate za rodinou. Rodinné situácie sú tiež dopĺňané kolážou starých fotografií, či pohľadníc. O strih sa postaral slovenský dokumentarista Marek Šulík. Film Ikonopis, alebo Pictograph (ide o jeden a ten istý film, v roku 2004 vznikla digitálna verzia v roku 2007 aj 35 mm kópia) je obrazom dvoch umelkýň a je poskladaný z farebných ľudových kresieb a čiernobielych fotografií. Ďalšie dielo z roku 2009, Giving voice je hudobným dokumentom o speváckom zbore, pôsobiacom v metropolitnej oblasti Syracuse. Najnovší film Miša Suchého, Návraty, je súčasťou unikátneho slovenského projektu Slovensko 2.0, ktorý je zložený z desiatich desať minútových filmov rôznych žánrov (animovaný film, dokumentárny film, hraný film, či experimentálny film), desiatich slovenských filmárov (Ondrej Rudavský, Martin Šulík, Juraj Herz, Peter Krištúfek, Zuzana Liová, Zuzana Liová, Viera Čákanyová, Iveta Grófová, Mišo Suchý, Miro Jelok). Vo filme Návraty, Suchý zobrazuje svoj príchod z Ameriky na Slovensko za rodinou, spolu s jeho synmi a zachytáva tak na kameru spoločné chvíle jeho detí a rodičov. Do slovenského dokumentárneho filmu priniesol nový pohľad na tému exilu / emigrácie a takisto predstavil v slovenskom audiovizuálnom prostredí nové možnosti tvorivého využitia digitálnych technológii pre nízkorozpočtovú a nezávislú tvorbu. Jeho filmy tiež boli uvedené na viacerých významných filmových festivaloch, napríklad v New Yorku, Chicagu, Paríži, Edinburghu, Oberhausene, Krakove, či Jihlave.

Fotografická tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Fotografovať začal na Gymnáziu, na krúžku ktorý viedol Bohumir Puskailer a na VŠMU sa o fotografií učil od Alexa Strelingera (fotograf a kameraman). Prvú výstavu fotografii, aj spolu s Lidkou Mychajluk, mal na VŠMU. Výstavy otváral Martin Slivka (významný slovenský dokumentarista, režisér, scenárista a etnograf). Fotografiu sa snažil využiť aj vo svojich filmoch, keďže mnohé z nich kombinujú pohyblivé a nepohyblivé obrázky (still photos). Je autorom knihy fotografií s názvom Keď som bol a nebol doma, ktorú vydali v roku 1997 Národné osvetové centrum a nadácia FOTOFO, Bratislava. V knihe uvádza napr. fotky z vojenskej prípravy, sériu fotiek z východného Slovenska s názvom U cigánov, či Psie výstavy, vyfotografované v USA. Tieto fotografie slúžili aj ako istý „skicár“ k filmom Prešiel som dlhú cestu a Psie výstavy, a existujú aj ako samostatné výstavy: The Photographers' Gallery, London; Washington Project for the Arts, Washington DC. Kniha obsahuje aj sprievodný text Miša Suchého a je v dvojjazyčnej verzií (slovenčina, angličtina), pretože sa viazala na dva rôzne jazykové a kultúrne kontexty. Kniha obsahuje tiež doslov Václava Maceka (slovenský kritik a teoretik, autor početných monografií o slovenskej fotografií a filme). Fotografie Miša Suchého boli publikované vo viacerých časopisoch ako GEO, National Geographic a taktiež sú vo verejných zbierkach International Museum of Photography and Film, Rochester v New Yorku a v zbierke Slovenskej národnej galérie v Bratislave.

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nedeľa (Československo, 1985)
  • Neplačte Vy, mamko moja (Československo, 1986)
  • Obed u mamy (Československo, 1986)
  • Džavas mange dlugone dromeha /Prichádzam dlhou cestou (27´, Československo, 1988)
  • O psoch a ľuďoch /About Dogs and People (44´, SR, 1993)
  • Transmitting Baba /Virtuálna babička (19´, SR, 2001)
  • Home Movie: domácke kinečko o dome a domove/ Home Movie: a diary for my American-born son (52´, SR/USA, 2003)
  • Short Film for Lida / Kratky film pre Lidku (5´, SR/USA, 2004)
  • Ikonopis (22´, SR/USA, 2004)
  • Pictograph (21´, SR/USA, 2007)
  • Giving Voice (30´, USA, 2009)
  • Slovensko 2.0 (10´, SR, 2014)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mišo_Suchý&oldid=7809392“