Monodráma
Monodráma je dramatický žáner pre jedného herca, ktorý môže hrať jednu alebo aj viac postáv; je jednou z foriem divadla jedného herca.
História[upraviť | upraviť zdroj]
Monodráma sa objavovala už v antickej dráme, kde bola významnou súčasťou starogréckeho divadla. Výrazný rozmach monodráma zaznamenala v Anglicku počas viktoriánskej éry, kedy sa po prvýkrát etablovala ako žáner. V opera sa monodráma pôvodne objavovala vo forme melodrámy. Prvky monodrámy implantovali do svojich vystúpení aj mnohí moderní umelci, najmä performanceri (napr. Laurie Andersonová)
Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]
Základným špecifikom divadla jedného herca je samotný herec. Jeho existencia na javisku, vystupovanie i charizma jednoznačne ovplyvňuje celkový výsledok i všetky ostatné prvky inscenácie. Ako poznamenáva J. Grossman, divadlo jedného herca nadväzuje na „tradíciu monológu ako postupu výsostne dramatického a divadelného, prastarého a vždy a v najrôznejších poetikách odskúšaného.“[1] Podstatou monodrámy je teda monológ, „rozhovor, ktorý vedie postava sama so sebou.“[2] V skutočnosti však monodráma nie je iba samotný monológ, ale tento má v sebe aj konflikt dialógu, v rámci ktorého partnerom herca na javisku sa stáva divák.
Divadlo jedného herca si vyžaduje osobitý spôsob herectva – úprimný, bez pretvárky. Aj keď tento typ divadla pripúšťa istú mieru štylizácie, nadviazanie kontaktu s divákom musí byť autentické. Účinkovanie samotného herca na scéne kladie na neho oveľa vyššie nároky – stránke psychickej i fyzickej. Je to pohyb na hrane, kedy každé zle zvolené slovo, neadekvátna intonácia či nepatričný pohyb môžu nenávratne zrušiť kúzlo okamihu. Dôležitú úlohu v monodráme spĺňa rekvizita – tá môže byť personifikáciou, pomáha hercovi konať, prostredníctvom nej môže herec vyjadriť vzťah k inej (neprítomnej) osobe. Keďže tento spôsob divadla má oveľa menšiu možnosť využívať technické alebo výtvarné efekty, do popredia sa dostávajú téma a obsah.[3]
Špecifickosť a sila divadla jedného herca tkvie predovšetkým v téme, v obsahu. Keďže tento spôsob divadla má oveľa menšiu možnosť využívania technických či výtvarných efektov, téma a obsah sa dostávajú do popredia. „Alfou i omegou naozaj zaujímavej monodrámy je text.... Text musí priniesť veľkú dramatickú situáciu, ktorá jednak umožní divákovi rýchlo prijať konvenciu divadla jedného herca a ktorá má sama v sebe obsiahnutú nutnosť konania. To, že postava monodrámy by mala mať osud s veľkým mravným konfliktom a jej téma by mala rezonovať s divákovou každodennou skúsenosťou, považujem za samozrejmé.“ (R. Růžička) [4]
Dĺžka inscenácie je obvykle výrazne kratšia oproti iným divadelným hrám a zvyčajne pozostáva z jediného dejstva.
Výber z významných svetových monodrám[upraviť | upraviť zdroj]
- Anton Pavlovič Čechov: O škodlivosti tabaku
- István Örkény: Mačacia hra
- Jean Cocteau: Ľudský hlas
- Samuel Beckett: Krappova posledná páska
- Patrik Süskind: Kontrabas
- Mattias Brunn: Po Fredrikovi
- Roberto Athayde: Pani Margaréta
- Dario Fo: Mystero buffo
Výber z realizovaných monodrám na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]
- Milka Zimková: Neveľo nás idze, neveľo nám treba (h. Milka Zimková, 1979)
- Milka Zimková: Sojka (h. Milka Zimková, 1980)
- Milka Zimková: Čas kikiríkania alebo Bonsuár, umelci (h. Milka Zimková, 1980)
- Anton Pavlovič Čechov: Monológ o tabaku (h. Anton Korenči, 1986)
- Patrik Süskind: Kontrabas (h. Martin Huba, 1988)
- Jana Juráňová: Salome (h. Jana Bittnerová, 1988)
- Georg Kreisler: Lola Blau (h. Nela Valentová, 1993)
- Árpád Göncz: Dnešná Médea (h. Adela Gáborová, 1996)
- Ivan Martinka: Šalom Alejchem (h. Ivan Martinka, 2000)
- Willy Russel: Shirley Valentine (h. Zuzana Kronerová, 2004)
- Rastislav Ballek: Tiso (h. Marián Labuda, 2005)
- Caspar Ester: Au – revoir (h. Ľudmila Lukačíková, 2007)
- Éric-Emmanuel Schmitt: Evanjelium podľa Piláta (h. Ján Kožuch, 2008)
- Sláva Daubnerová: M.H.L. (h. Sláva Daubnerová, 2010)
- Rastislav Ballek: Hollyroth, anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkosti a pomerkováňá (h. Robert Roth, 2010)
- Leslie Ayvazianová: Skok z výšky (h. Eva Pavlíková, 2010)
- Rainer Lewandowski: Hamlet dnes nebude (h. Ján Mistrík, 2012)
- Peter Turrini: Hotovo, schluss... (h. Miro Noga, 2012)
- Andrej Kalinka/Ivan Martinka: Bartimejove pašije (h. Ivan Martinka, 2012)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ GROSSMAN, Jan. Poznámky k monodramatu. Praha : SČDU, 1989. S. 39. (po česky)
- ↑ PAVIS, Patrice. Divadelný slovník. Bratislava : Divadelný ústav, 2004. ISBN 8088987245.
- ↑ ŠIMOVÁ, Zuzana. Divadlo jedného herca [online]. Ostium 4/2013. Dostupné online.
- ↑ RŮŽIČKA, Rudolf. Dopis. Praha : SČDU, 1989. S. 70. (po česky)