Monte Civetta

	Monte Civetta
	vrch
	Severozápadná stena Civetty, vľavo Torre di Valgrande, vpravo Cima su Alto
Štát	Taliansko
Región	Benátsko
Provincia	Belluno
Pohorie	Alpy
Horská skupina	Dolomity
Nadmorská výška	3 220 m n. m.
Súradnice	46°22′48″S 12°3′12″V / 46,38000°S 12,05333°V
Najľahší výstup	Od chaty Coldai okolo ch. Torrani
Prvovýstup	Francis Fox Tuckett, Melchior Anderegg, Jacob Anderegg
- dátum	1867
	Poloha v rámci Talianska
	Wikimedia Commons: Monte Civetta
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 46°22′48″S 12°3′12″V / 46,38000°S 12,05333°V

Civetta (sova) je 3 220 m vysoká hora, jedna z najmohutnejších v Dolomitoch, výraznej horskej skupine v južných Alpách. Tvorí ju masív s hlavným hrebeňom v orientovaným smere severovýchod – juhozápad s vrcholmi (alebo vežami) Monte Civetta (3 220 m), Piccola Civetta (3 207 m), Punta Tissi (2 995 m), Punta Civetta (2 892 m), Pan di Zucchero (Cukrová homoľa, 2 776 m), Castello di Valgrande (2 680 m), Torre di Valgrande (2 715 m) a ďalšie horolezecky zaujímavé vrcholky v južných rázsochách, napr. Cima su Alto 2 900 m, Torre Venezia (2 337 m) a Torre Trieste (2 436 m). Pojmom je hlavne severozápadná stena, až do 1 200 m vysoká a vyše 4 km široká, s množstvom lezeckých ciest. V oblasti je aj lyžiarske stredisko Civetta.

Prvý výstup na hlavný vrchol vykonali v r. 1867 F. F. Tucket, Frenchay, J. a M. Angerreg, S. de Silvestri juhovýchodnou stenou, nie dnešnou normálkou.

Výstupy normálkami[upraviť | upraviť zdroj]

Najjednoduchší výstup predstavuje trasa Rif. Coldai (2 135 m) – Rif. Torrani (núdzový prístrešok) – serpentínami a skalou na vrchol. Dole sutina, hore trochu istené, ale nie ťažké platne.
Via Ferrata degli Alleghesi vedie 400 m vysokou východnou strenou Civetty na jej hrebeň a ďalej už ľahšie na vrchol. Miesta obťažnosti II často ešte nezaistené. Pád kameňov (prilba), ťažké – pred vybudovaním ferraty za IV.
Via Ferata Tissi od chaty Rif. Vazzoler (1 714 m) vedie sčasti aj exponovanou stienkou po kramlách, veľmi ťažké, 5 hod. Prepojenie ferrát predstavuje celodennú túru.

Severozápadná stena a ďalšie veže[upraviť | upraviť zdroj]

1925 Prvovýstup stenou G. Lettenbauer a E. Solleder.
1935 Prvovýstup na Torre Trieste: R. Cassin a V. Ratti, (dnes 8-).
1950 Hermann Buhl, Sollederovou cestou.
1957 Prvovýstup na Punta Tissi: W. Phillip a D. Flamm. Cesta získala rešpekt až keď ju preliezol Claude Barbier a označil za svoju najťažšiu.
1963 Prvý zimný výstup Sollederovou cestou: T. Hiebeler, I. Piussi a G. Redaelli.
1969 Prvé sólo cestou Phillip-Flamm: Reinhold Messner.
1969 Torre di Valgrande, I. Dieška a P. Dieška, D. Jansen
1972 Prvovýstup na Torre Trieste: Jerzy Kukuczka, „Direttissima delli Polacci“.
1974 Torre Trieste: D. Štěrbová a M. Melzochová
1978 Prvovýstup na Pan di Zucchero: M. Belica, V. Kinčeš, J. Porvazník a P. Valovič, „Campanille di Bratislava.“
1980 Prvý zimný výstup: M. Šmíd, J. Fulka, "Via dei Fodom." Na zostupe prišiel Šmíd o pár zubov pri páde skaly.
1983 Prvý zimný výstup na Punta Tissi: V. Porvazník, J. Novotný a A. Križo.
1984 Prvý zimný výstup cestou „Via del Rifugio:“ L. Klembárová, T. Jánoš, L. Odstrčil a E. Velič.
1999 Zatiaľ asi najťažší prvovýstup v oblasti: Punta Civetta, V. de Bona a P. Bez, „Le nuvole baroche,“ IX+/A3, cca 8b.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

I. Dieška: Horolezectvo - Encyklopédia, Šport 1989.
I. Dieška: Horolezectvo zblízka, Šport 1984.
M. Šmíd: Ze života horolezce, Olympia 1991.
P. Werner: Klettersteig Atlas – Atlas zajištěných cest v Alpách, Freytag a Berndt, Praha 1995.