Národná rada (Rakúsko)
| Národná rada nem. Nationalrat | |
 | |
| Štát |  Rakúsko |
|---|---|
| Typ | dolná komora |
| Vedenie | |
| Prezident | Wolfgang Sobotka (ÖVP) |
| Druhý Prezident | Doris Bures (SPÖ) |
| Tretí Prezident | Norbert Hofer (FPÖ) |
| Zloženie | |
| Počet poslancov | 183 |
.svg) | |
| Politické subjekty | Vláda (97)
Opozícia (86) |
| Miesto zasadania | |
.jpg) | |
| Budova rakúskeho parlamentu, Viedeň | |
| Externé odkazy | |
| Web stránky | parlament.gv.at |
| Wikimedia Commons | Národná rada (multimediálne súbory) |
Národná rada (nem. Nationalrat) je jednou z dvoch komôr rakúskeho parlamentu a často sa označuje ako jeho dolná komora. Ústava však dáva Národnej rade oveľa väčšiu právomoc ako Spolkovej rade, hornej komore.
Právomoci[upraviť | upraviť zdroj]
Národná rada je miestom, kde sa sústreďuje rakúska spolková zákonodarná moc; aby sa návrh zákona stal spolkovým zákonom, musí o ňom rozhodnúť táto komora. Návrhy zákonov prijaté Národnou radou sa zasielajú na potvrdenie Spolkovej rade. Ak Spolková rada návrh zákona schváli alebo jednoducho osem týždňov nič neurobí, návrh zákona bude úspešný. Ak Spolková rada návrh zákona vetuje, Národná rada ho ešte môže presadiť v podstate len opätovným schválením; uznesenie národnej rady, ktorým sa prelomí námietka Spolkovej rady, musí spĺňať iba vyššie kvórum ako normálne uznesenie. Inými slovami, Spolková rada nemá žiadnu reálnu právomoc brániť prijatiu legislatívy, Národná rada ju môže ľahko zrušiť. Z tohto pravidla existujú tri výnimky:
- Ústavné zákony alebo nariadenia obmedzujúce kompetencie spolkových krajín
- Zákony týkajúce sa práv samotnej Spolkovej rady
- Zmluvy o jurisdikcii spolkových krajín
Na výkon väčšiny výsad Spolkového zhromaždenia je potrebný súhlas Národnej rady. Napríklad návrhy na vyhlásenie referenda, ktorého cieľom je odvolanie prezidenta z funkcie voličmi, a návrhy na vyhlásenie vojny, všetky potrebujú dvojtretinovú väčšinu v Národnej rade. Aj od Spolkovej rady môžu byť len návrhy na obžalobu prezidenta.[1]
Voľby[upraviť | upraviť zdroj]
183 poslancov Národnej rady sa volí v celoštátnom ľudovom hlasovaní na obdobie piatich rokov; každý Rakúšan, ktorý je v deň konania volieb starší ako šestnásť rokov, má právo na jeden hlas. Voľby do Národnej rady sú všeobecné voľby. Volebný systém je pomerný s kandidátnymi listinami a používa čiastočne otvorené listiny:
- Na účel volieb do Národnej rady tvorí deväť rakúskych spolkových krajín regionálne volebné obvody. Deväť regionálnych volebných obvodov je rozdelených do celkovo 39 miestnych volebných obvodov. Politické strany predkladajú samostatné poradové listiny kandidátov za každý okres alebo región, v ktorom sa rozhodli kandidovať. Predkladajú aj zoznam na spolkovej úrovni.
- Odovzdané hlasy sa najskôr spočítajú v rámci ich miestnych volebných obvodov. Keďže existuje 39 miestnych obvodov, ale je potrebné obsadiť 183 miest, väčšina miestnych obvodov je viacčlennými obvodmi. Počet kresiel pridelených každému miestnemu obvodu je založený výlučne na počte obyvateľov volebného obvodu, zistenom pri poslednom sčítaní ľudu; pravidlá rozdeľovania a prideľovania sú dostatočne jednoduché na to, aby zabránili tomu, aby sa gerrymandering stal problémom. Počet hlasov potrebných na získanie jedného mandátu je jednoducho celkový počet odovzdaných hlasov v obvode vydelený počtom mandátov pridelených príslušnému obvodu. Napríklad, ak je v päťmiestnom miestnom obvode odovzdaných 150 000 hlasov, na získanie jedného mandátu je potrebných 30 000 hlasov. Ak strana získala 61 000 hlasov zo 150 000 odovzdaných hlasov, má nárok na dva mandáty, ktoré obsadia prví dvaja kandidáti na kandidátke miestneho obvodu strany. Keďže 60 000 hlasov by stačilo na získanie dvoch kresiel, 1 000 hlasov zostáva v tomto prvom kole sčítania nezohľadnených.
- Každý hlas, ktorý nie je započítaný na miestnej (obvodovej) úrovni, sa prejednáva na regionálnej úrovni za predpokladu, že strana, ktorej bol odovzdaný, získala aspoň štyri percentá z celkového počtu hlasov v regióne. Systém je analogický so systémom používaným na obvodovej úrovni; počet kresiel pridelených regiónu je jednoducho počet kresiel pridelených jednému z jeho miestnych obvodov, ktoré sa však neobsadili počas prvého kola sčítania.
- Každý hlas, ktorý sa nezohľadňuje ani na regionálnej úrovni, sa rieši na spolkovej úrovni za predpokladu, že strana, ktorej bol odovzdaný, získala aspoň štyri percentá z celkového počtu spolkových hlasov. D'Hondtova metóda sa používa na pridelenie zostávajúcich kresiel Národnej rady, ktoré sa majú obsadiť.
Okrem hlasovania za stranícku listinu môžu voliči uprednostniť jedného jednotlivého kandidáta na tej istej straníckej listine. To znamená, že nie je možné súčasne hlasovať za stranícku listinu jednej strany, ale ovplyvňovať poradie kandidátov na kandidátke inej strany. Kandidát, ktorý získa dostatočný počet hlasov, môže povýšiť na svoju okresnú stranícku listinu; voliči tak majú istú mieru vplyvu na to, ktorý konkrétny jednotlivec získa ktoré konkrétne kreslo.
Zvláštnosti[upraviť | upraviť zdroj]
Rakúska spolková ústava definuje Rakúsko ako poloprezidentskú demokraciu: na čele výkonnej zložky vlády má byť prezident, ale zodpovedá aj Národnej rade. V praxi je však takmer všetka každodenná práca vládnutia ponechaná na kancelára a vládu, ktorí sú závislí od dôvery Národnej rady. Prezident má teoretické právo vymenovať každého, kto je spôsobilý pôsobiť v Národnej rade za ministra alebo kancelára. Právo Národnej rady odvolať ministra alebo celý kabinet však prezidentom takmer znemožňuje vymenovať vládu podľa vlastného výberu alebo ju ponechať vo funkcii proti vôli Národnej rady. Zatiaľ čo prezident má teoretickú právomoc rozpustiť nepriateľskú národnú radu, ústavná konvencia bráni výkonu tejto právomoci.
Rakúsko teda funguje ako parlamentná demokracia: kabinet vo všetkých svojichh zámeroch a účeloch podlieha schváleniu Národnou radou a zodpovedá sa jej, pričom prezident je len o niečo viac ako figúrka.
Súvisiaci rozpor medzi rakúskou ústavnou teóriou a rakúskou politickou praxou spočíva v tom, že ústava definuje Prezidenta Národnej rady ako druhého najvyššieho verejného činiteľa Rakúska po samotnom prezidentovi. Z praktického hľadiska je však kancelár, ktorý je nominálne na treťom mieste v rakúskom mocenskom poradí, vedúcou politickou osobnosťou krajiny. Prezident Národnej rady je teda predstaviteľom skôr mierneho významu: disponovať menšou mocou ako prezident v podstate znamená disponovať menšou mocou ako kancelár alebo dokonca väčšina spolkových ministrov. Prezident Národnej rady tak slúži najmä ako moderátor parlamentnej diskusie.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Federal Assembly – Responsibilities and Legal Principles [online]. Parliament Austria, [cit. 2023-12-21]. Dostupné online. Archivované 2009-03-24 z originálu. (po anglicky)
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku National Council (Austria) na anglickej Wikipédii.