Rakúska ľudová strana

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Predseda Josef Pröll

Rakúska ľudová strana (nemecky Österreichische Volkspartei, ÖVP) je jedna z dvoch najväčších politických strán Rakúska. Je vnímaná ako kresťansko-sociálna strana a je zameraaná najmä na konzervatívnych voličov. Od roku 1945 bola členom 13 z 25 rakúskych vlád.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

OVP patrí medzi najvýznamnejšie strany povojnového rakúskeho straníckeho systému. Strana dlhodobo, prakticky už od svojho vzniku až do súčasnosti, ovlyvňuje rakúsky stranícky systém. Svojou účasťou vo viacerých vládach a opozícii prispela k vyformovaniu rakúskej štátnej suverenity a ekonomickému rastu spoločnosti.V obodobí, keď strana vznikala museli politické elity reflektovať problémy prvej Rakúskej republiky a snažiť sa nájsť riešenie ako vytvoriť podmienky pre mechanizmy konsenzuálneho rokovania politických elít. Po ukončení nacistickej okupácie v roku 1945 začali prebiehať rokovania o obnovení rakúskej suverinity v počiatočnej ostrej fáze Studenej vojny, čo prispelo k zdĺhavosti jednaní. V roku 1955 sa podarilo rakúskej politickej elite uzavretím štátnej zmluvy zaistiť plnú suverenitu a odvtedy sa zmeny v straníckom systéme dajú označiť ako nepatrné okrem drobnej reformy volebného systému, Národnej rady, rozdelenie kompetencií medzi spolkom a krajinami. Najzásadnejšia zmena rakúskej ústavy bola prijatá v súvislosti so vstupom Rakúska do Európskej únie 1. januára 1995.

Charakteristika strany[upraviť | upraviť zdroj]

Rakúska ľudová strana bola založená v roku 1945 a odvtedy sa aktívne zúčastňuje na formovaní rakúskeho politického systému. Strana sa profiluje ako štandardná kresťanskodemokratická strana s konzervatívnym morálno-kultúrnym postojom. Obmedzene podporuje trhovú ekonomiku. V oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky je opatrným zástancom vstupu Rakúska do NATO a podporuje členstvo Rakúska v EU. Teritoriálna organizácia strany ide cez celoštátnu rovinu zemskú okresnú až k miestnym organizáciám. Dá sa povedať, že sila OVP je pomerne silno zakorenená v zemskej politike. V rokoch 1945-1990 strana kontinuálne vládla v Hornom a Dolnom Rakúsku, Solnohradsku, Štajersku, Tirolsku a Vorarlbersku. V rokoch 1945-1964 vládla v Burgenlande. Funkcionálna štruktúra strany je organizovaná v zväzoch. Najvýznamnejšie sú Rakúsky zväz roľníkov, Rakúsky zväz hospodárstiev, Rakúsky zväz robotníkov a zamestnancov, Rakúske ženské hnutie, Mladá ľudová strana, Rakúsky zväz seniorov. K strane ešte náležia asociované organizácie a mnoho katolíckych spolkov. Strana má najhustejšie organizovanú sieť miestnych organizácií zo všetkých rakúskych politických strán. Zajímavosťou však je, že najpočetnejšia masa členov je v podstae nepriamymi člennmi prostredníctvom členstva v niektorých z vyššie spomenutých zväzov. Zatiaľ čo priamych členov je štyri tisíc, zväzy združujú okolo päťstopäťdiesiattisíc členov. Zväzy sú finančne a organizačne nezávislé. Ich hustá sieť umožňuje reprodukciu straníckej politickej kultúry. Ich finančná nezávislosť však vyvoláva pokusy o revíziiu ich postavenia voči straníckej centrále.

OVP v rakúskom straníckom systéme v rokoch 1945-1986[upraviť | upraviť zdroj]

Politické strany v Rakúsku obnovili svoju činnosť skôr ako druhá rakúska republika. Práve vtedy vo Viedni vzniká Rakúska ľudová strana reprezentujúca kresťansko-sociálny tábor. OVP sa dištancovala od minulosti CSP. Strana deklarovala vernosť parlamentnej demokracii a rakúskemu národu. Personálnej kontinuite voči CSP sa však nevyhla.

V období 1947-1966 OVP stabilne vládla spolu s SPO vo veľkej koalícii, spolkovým kancelárom bol vždy kandidát OVP. V rokoch 1945-1953 Leopold Figl, v rokoch 1953-1961 Julius Raab, v rokoch 1961-1964 Alfons Gorbach a od rok1u 1964 Jozef Klaus. Táto koalícia zastupovala hlasy okolo 90% hlasov voličov. Vďaka tejto koalícii čiže aj nemalej zásluhy OVP, bolo Rakúsko až do polovice osemdesiatych rokov krajinou s najmenšou voličskou fragmentáciou v západnej Európe. Pre Rakúsko v období po druhej svetovej vojne je charakteristický typ, ktorý sa dá zaradiť podľa triedenia Arjena Lijpharta do skupiny konsociačných demokracií. To je politický systém, kde existujú krížiace sa konfliktné línie, ich konfigurácia a vzájomné pôsobenie zvyšuje intenzitu oddelenia jednotlivých subkultúr ale aj cez to sú politicky stabilné. Jej základom je primárne chovanie politických elít. Tieto elity reprezentujú rozdielnu sociokultúrnu triedu, ale cieľavedomo sa snažia efektívne spolupracovať, vytvárať vládne koalície.

V Rakúsku bol tento mechanizmus kooperácie medzi dvomi najväčšími straníckymi súpermi dovedený do dokonalosti, nazvanej presným termínom proporčná demokracia. Pomerné zastúpenie oboch veľkých strán OVP a SPO bolo prenesené z roviny koaličných vlád do nižších podlaží politiky i nepolitického prostredia. Obe strany disponovali relativnou veľkou členskou základňou, ktorá bola organizovaná nielen v stranách ale aj v záujmových skupinách ako odbory a roľnícke zväzy. Tieto skupiny boli úzko organizačne prepojené s týmito stranami. Konfliktné línie v rakúskej spoločnosti boli v tomto období pomerne stabilné. OVP reprezentovalo konfliktnú líniu vlastníci-pracujúci, ktorá prebiehala medzi ňou a SPO. Tento konflikt sa v určitej miere prekrýval s konfliktnou líniou mesto-vidiek.

OVP v rakúskom straníckom systéme od roku 1986 po súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1986 sa však perspektíva premenila a rakúsky stranícky systém sa pretváral smerom k umiernenému a potenciálne dokonca pluralizmu polarizovanému. OVP a SPO boli schopné súperiť len o relatívnú väčšinu hlasov a ako nové faktory, ktoré stále silnejšie ovplyvňovali dynamiku rakúskej straníckej vystupovali ,,tretie strany“ (FPO, Zelení, Liberálne fórum).

V šesťdesiatych rokoch sa začala podobne ako vo väčšine štátov západnej Európy premena štruktúry rakúskej spoločnosti. To prispelo k rozpadu voličskej podpory OVP a SPO. Rakúsky volič sa začal vymaňovať z vtedajšej volebnej logiky vtedajších strán. Prestal sa rozhodovať na základe politickej socializácie v jednotlivom straníckom politickom spektre. Ale na základe svojho vlastného individuálneho rozhodnutia. Ideológia a religiozita prestali predstavovať základný motív pre podporu určitej koncepcie straníckej politiky. Okrem tradičných konfliktných línií začali vznikať nové, na ktorých sa profilovalovali Zelení a Haiderova FPO.

Vládnuce strany sa doteraz snažili stierať ideologické rozdiely a od polovice osemdesiatych rokov nastali určité posuny v straníckom spektre, kde sa začali prehlbovať ideologické polarizácie medzi SPO a OVP a prišli noví stranícki aktéri. FPO začala od deväťdesiatych rokov úspešne získavať voličov OVP.

V roku 1987 bola obnovená veľká koalícia SPO a OVP, tentoraz s dominantnejším postavením SPO, na čele ktorej stál najskôr Franz Vranitzký a neskôr Viktor Klima. Táto koalícia vydržala až do januára 2000, no nedošlo k obnoveniu modelu spolupráce z roku 1947-1966. Najmä OVP neustále strácala voličskú podporu a veľkej koalícii rýchlo klesala potrebná politická invencia.

Po voľbách v roku 1999, keď FPO získala viacej hlasov ako OVP, tieto strany sa dohodli na vytvorení vládnej koalície pod vedením premiéra za OVP Wolfganga Schussela a po predčasných parlamentných voľbách v roku 2002 sa strany rozhodli pokračovať v predchádzajúcej koalícii.

OVP svojím podieľaním sa na veľkej koalícii v rokoch 1987-2000 jednoznačne viacej utrpela, lebo musela ustupovať sociálnodemokratickým predstavám o ekonomike a sociálnom zabezpečení a stala sa tak programovo nevýraznou. Strana bola výrazne postihnutá procesmi rozpadu táborových štruktúr rakúskej spoločnosti a procesmi sekularizácie.

Po volebných porážkach v rokoch 1994 a 1995 sa ocitá v hlbokej kríze. Nástup Wolfganga Shussela do čela OVP znamenal postupný, ale rozhodný obrat k tradičným témam. OVP sa vrátila ku konzervatívnej argumentácii v morálno-kultúrnych otázkach a rovnako modifikovala svoj ekonomický program smerom k rozhodnejšiemu akcentovaniu tržnej ekonomiky a neodmysliteľných reforiem. Dá sa povedať, že strana touto politikou získala späť dôveru voličov. Rakúski voliči ju považujú za kompetentnú pre vládnutie a okruh jej potencionálnych voličov sa rozšíril aj mimo niekdajší katolícky tábor.