Nautilus (ponorka, 1800)
| Nautilus | |
|---|---|
Prierezový model v pôvodnej veľkosti v Cité de la mer, Cherbourg, Francúzsko | |
| Základná charakteristika | |
| Štát | Francúzsko
|
| Druh | |
| Staviteľ | Perrier, Rouen |
| Dĺžka | 6,48 m |
| Šírka | 1,93 m |
| Výška | ponor 1,2 m |
| Tonáž nad hladinou | 19 t |
| Posádka | 3 – 4 muži |
| Hlavná výzbroj | mína (torpédo) |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | ľudská sila, na hladine plachta |
| Maximálny ponor | 8 m |
| Maximálna doba ponoru | až 6 hodín |
| Maximálna rýchlosť | 2 uzlov |
Nautilus je často považovaný za prvú prakticky použiteľnú ponorku, hoci existujú záznamy o jeho funkčných predchodcoch (ponorka Cornelia Drebbela z roku 1620 a Turtle z roku 1775).[1]
Nautilus bol navrhnutý v období rokov 1793 až 1797 americkým vynálezcom Robertom Fultonom, ktorý v tom čase žil vo Francúzsku. Fulton správne odhadol, že tu so svojim vynálezom bude mať najväčšie šance, a ponúkol ho Francúzom ako zbraň proti Britskému loďstvu. Tí ho spočiatku odmietli, no vynálezca sa nevzdával a nakoniec sa mu podarilo Direktórium, ktoré v tom čase v krajine vládlo, presvedčiť. Projekt bol schválený prvým konzulom Napoleonom Bonaparte a bola objednaná jedna experimentálna loď.[1][2]
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Fulton postavil svoj prvý „Nautilus“ v Perrierových lodeniciach v meste Rouen. Ponorka mala prúdnicový trup dlhý cca 6,5 m, tvorený železnou kostrou pokrytou medenými plechmi. Pohon pod hladinou zabezpečovala štvorlistá lodná skrutka, ktorej hriadeľom otáčala ručne posádka, tvorená tromi mužmi. Pri plavbe na hladine mohli muži rozvinúť dômyselnú skladaciu plachtu.[3] Ako vyrovnávacia nádrž slúžil dutý kýl, ktorý sa pri ponorení napúšťal vodou. Uhol ponoru sa riadil horizontálnym kormidlom v prednej časti, zmena smeru vertikálnym kormidlom umiestneným vzadu pod lodnou skrutkou. Výhľad umožňovala malá zasklená vežička, umiestnená v prednej tretine trupu. Vzduch do ponorky bolo možné privádzať vodotesnou koženou trubicou.
Originálny bol i spôsob útoku na nepriateľské plavidlo. Ponorka sa nepozorovane pod hladinou priblížila k lodi a na na jej trup pripevnila kovové „očko“. Cez očko bolo prevlečené lano s jedným koncom pripevneným k ponorke, druhým k míne. Následne ponorka mínu uvoľnila, začala sa vzďaľovať od svojej obete a zároveň priťahovať mínu k lodi. Tá následne pri kontakte s jej trupom vybuchla. Bola to teda akási prvá primitívna verzia samonavádzacieho torpéda. Mína mala cylindrický tvar, obsahovala 4,5 až 90 kg pušného prachu a odpaľovaná bola primitívnou nárazovou rozbuškou.[1][3]
Testy[upraviť | upraviť zdroj]
„Nautilus“ absolvoval svoju prvú plavbu na rieke Seina v blízkosti mesta Rouen, 29. júla 1800. Pretože riečne prúdy bránili niektorým testom, ponorka bola prevezená do prístavu Le Havre. Fulton testoval vplyv osvetlenia na spotrebu kyslíka a rýchlosť ponorky a po testoch urobil niekoľko konštrukčných úprav.[1]
Fultonovi priatelia Gaspard Monge a Pierre-Simon Laplace mu zariadili rozhovor s Napoleonom, no bez zjavnej odozvy. Podarilo sa im však presvedčiť ministra námorníctva, aby vymenoval vedeckú komisiu zloženú z Volneyho, Mongea a Laplacea, ktorá mala zhodnotiť možnosti ponorky.
3. júla 1801 v Le Havre sa Fulton so svojim upraveným Nautilom ponoril do hĺbky 7,6 metra a zostal v nej hodinu s tromi mužmi a dvomi horiacimi sviečkami. Pridaním medeného „zásobníka“, obsahujúceho 5,7 m³ vzduchu predĺžil čas pobytu pod vodou na 4 a pol hodiny. Jedno z vylepšení – umiestnenie skleneného priezoru hrubého takmer 12 cm do kopule – umožnilo ponorke počas dňa zaobísť sa bez dodatočného osvetlenia sviečkami. Na povrchu dosiahol Nautilus rýchlosť 2 uzly, ponorený prekonal 400 metrov za 7 minút. Zároveň Fulton zistil, že kompas rovnako dobre funguje na hladine i pod ňou.[1][2]
12. septembra 1801 absolvoval Fulton s posádkou troch mužov 113 km plavbu z prístavu Le Havre do Cap de la Hogue. Trvala 5 dní a počas nej sa pokúsil nepozorovane priblížiť k dvom britským brigám, ktoré však odplávali, skôr ako sa na ne mohol pokúsiť zaútočiť.[2]
Prvá skúška míny zničila 12-metrovú šalupu, poskytnutú admiralitou. Fulton sa domnieval, že jeho míny sa budú dať použiť nielen ako ponorková zbraň, ale môžu byť unášané prúdom do prístavov a ústí a spôsobovať necielenú deštrukciu nepriateľských plavidiel. Komisia na základe tohto úspešného testu odporučila stavbu dvoch väčších ponoriek, dlhých 11 a širokých 3,7 metra, s posádkou ôsmich mužov a zásobou vzduchu na 8 hodín pod vodou.
V septembri prejavil Napoleon záujem ponorku osobne vidieť, ale čakalo ho sklamanie: ponorka značne netesnila, pretože Fulton ju po konci testov čiastočne demontoval. Táto osobná skúsenosť ho utvrdila v názore – napriek početným správam hodnoverných svedkov o jej účinnosti – že Fulton je podvodník a šarlatán.[1]
Plánované druhé plavidlo[upraviť | upraviť zdroj]
O Fultona a jeho návrhy prejavili záujem Briti, aj keď vedeli, že Francúzi ich realizovať odmietli. Ich cieľom bolo mať túto potenciálne nebezpečnú technológiu pod kontrolou – preto mu ponúkli 800£ a pozvali ho do Anglicka, aby pre nich skonštruoval druhý Nautilus. Po príchode však smerovali jeho pozornosť na projekt jeho míny (ktorú on nazýval "carcass"), s ktorou sa mu podarilo v októbri 1805 vyhodiť do povetria 300tonovú brigu Dorothea. Po víťazstve pri Traflagare už jeho práca nebola pre Britov rizikom a ďalšia spolupráca na projekte bola z ich strany ukončená.
V októbri 1806 Fulton odišiel do USA. Plány svojej druhej ponorky nechal u amerického konzula v Londýne. Nikdy o ne nepožiadal a nikdy sa už o práci na Nautilovi nezmienil. Plány tak zostali zabudnuté a objavené a publikované boli až v roku 1920.
Podľa nich bol jeho Britský Nautilus plánovaný ako 11 metrov dlhá a 3 metre široká ponorka s posádkou šiestich mužov a zásobami na 20 dní na mori. Na palube lode bolo umiestnených 30 mín. Plavidlo na hladine imitovalo klasickú šalupu so sťažňom a plachtami, ktoré sa pre ponorením dali zložiť. Mala dvojlistovú lodnú skrutku poháňanú ručne, ktorá sa dala pri plavbe na hladine vytiahnuť z vody (aby sa znížil odpor). Do ponoreného plavidla prúdil vzduch cez dvojicu aerodynamických ventilačných trubíc, svetlo do ponorky prenikalo priezormi vežičky. Návrh však zostal iba na papieri.[1]
Odporúčaná literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- William Barclay Parsons: Robert Fulton and the submarine. Vydané v roku 1922, Columbia University Press. (Celá publikácia on-line, v angl.jazyku)
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nautilus (1800 submarine) na anglickej Wikipédii.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g BURGESS, Robert Forrest. Ships Beneath the Sea. [s.l.] : McGraw-Hill, 1975. ISBN 9780070089587. (po anglicky)
- ↑ a b c CHANT, Chris. [s.l.] : REBO Productions CZ, 2009. ISBN 978-80-255-0073-6. Kapitola Nautilus (1801), s. 34-35. (český preklad)
- ↑ a b NOVÁK, Jan. Dramatické zrození ponorek. 21.století Speciál, september 2005.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nautilus (ponorka, 1800)
