Plyntéria

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Červenofigúrová atická amfora s vyobrazením Atény Polias, cca 480 - 470 pred Kr.

Plyntéria (starogr. πλυντήρια, „slávnosť Kúpeľa“) bola staroveká aténska slávnosť na počesť bohyne Athény Polias („Atény ochrankyne mesta“[1]), oslavovaná 25. dňa atického mesiaca thargelión.[2] Počas slávnosti sa rituálne očistila socha Atény a možno aj jej rúcho. Tento deň sa považoval za nebezpečný, pretože bohyňa bola zaneprázdnená a nemusela poskytnúť svoju obvyklú ochranu.[2]

Plyntéria, obrad kúpania sochy Atény v Aténach, ktorý zahŕňal aj vyzlečenie a prezlečenie sochy Atény Polias (chryselefantinovú sochu Atény od Feidia umiestnenú v Parthenóne nepremiestňovali), sa konal vo Faleróne. Vykonával ho aténsky genos (príbuzenská komunita, ktorú spájalo spoločné meno) Praxiergidai (Πραξιεργίδαι), zodpovedný hlavne za Plyntériu. Väčšinu podrobností o úlohe tohto genu je známych z nápisu na stéle (značne poškodeného dekrétu), datovanom približne do rokov 460 až 420 pred Kr., v ktorom sú uvedené aj pravidlá o ich úlohe v Plyntérii. Dekrét napr. stanovoval, že bohyňa mala mať ročne chitón v hodnote 2 mnai (cca 200 drachiem) a že zodpovednosťou rodiny Praxiergidai bolo okrem iného obliecť sochu bohyne do chitónu (nápis IG I³ 7, 24. a 25.riadok).[3] Hésychios a Fótios definovali loutridés ako dve korai alebo parthenoi (panny), nazývané plyntridés, ktoré viedli rituály súvislé so sochou bohyne Atény Polias.[4]

V Aténach bola plyntridés zrejme poverená praním odevu sochy, zatiaľ čo loutridés bola zodpovedná za umývanie sochy (boli to kňazské funkcie[5]).[6] Ak žena z genu Praxiergidai obliekala bohyňu, je možné, že dievča zodpovedné za umývanie sochy bohyne pochádzalo tiež z tohto genu. Okrem toho lexikografi uvádzajú, že pranie peplosu Atény mala na starosti kataniptés (κaτaviπtηs), pravdepodobne kňažka, z toho istého „rodu“.[5] Etiológia špecificky spája Plyntériu s ročným cyklom, pretože ženy strávili jeden rok bez prania bielizne v smútku nad smrťou Aglauros, ktorá po nahliadnutí do koša, v ktorom bol malý Erichthonios, skočila z Akropoly.[4]

Keď sa Alkibiades v roku 407 pred Kr. vrátil do Atén, a to v deň osláv Plyntérie, ktorý Plutarchos datuje na 25. deň mesiaca thargelión, vykonával genos Praxiergidai na počesť Atény „tajné obrady“. Tento deň sa pokladal za obzvlášť nebezpečný, nešťastný deň (apofras), a preto sa počas neho nekonali žiadne stretnutia ekklésie. Niektorí Aténčania si preto presvedčení, že sa vtedy Alkibiades nemal vrátiť. Počas Plyntérie a iných neblahých dní boli chrámy obohnané lanom, čím sa bránilo vstupu do nich. Zdá sa, že dekrét určil, že kľúč od chrámu na toto obdobie má dať genu Praxiergidai archón basileus (archón kráľ, ktorý mal na starosti i niektoré náboženské obrady[7]).[4] Dekrét (IG II² 1006, riadok 11. a 12.[8]) z roku 122/1 pred Kr. určil, že za sprevádzanie „Pallas“ (sochy Atény) do Falerónu a späť s fakľami sú zodpovední eféboi (mladí muži), čo naznačuje, že sa socha vrátila do svojho chrámu ešte za súmraku alebo večer (keďže cesta k prístavu Falerón bola dlhá len niekoľko stádií[9]). Eféboi to mali konať s eukosmiou (eukosmia - dodržiavanie predpísaného poriadku a disciplíny[10]). Dekrét (IG II² 1011, riadok 10. a 11.[11]) z roku 106/5 pred Kr. uvádza, že Aténu Pallas sprevádzali gennetai (členovia genu).[12]

Kúpanie sochy Pallas Atény sa pravdepodobne uskutočnilo vo Faleróne, mestskom prístave, v tom staršom, než sa ním stal prístav v Pireu (rituálne ju „okúpali“ v morskej vode). Učenci sa rozchádzajú v tom, či bola socha Atény Pallas a socha umiestnená v „starom chráme“ jedna a tá istá. Xenofón a Plutarchos nespomínajú žiadnu cestu k moru, aby umyli sochu Atény počas Plyntérie, a zdôrazňujú, že ten deň bol dňom zlých znamení, pretože v ten deň bola Aténina socha v jej chráme zakrytá. Je preto zrejmé, že sa táto konkrétna socha nikam nepremiestňovala. Lexikografi však opisujú procesiu so sochou Atény počas Plyntérie, v ktorej sa v sprievode niesol koláč zo sušených fíg, pričom žena, ktorá viedla tento sprievod sa nazývala hegetéria (symbolicky ho „viedla“[13]). [12]

Aténa Polias nemala na Akropole samostatný chrám, ale bola uctievaná v Erechtheione.[14] Pausanias uvádza: „Najposvätnejšia socha bohyne, ktorú uctievali spoločne už mnoho rokov predtým, než sa (Aténčania) zjednotili z démov, je tá, ktorá je na dnešnej akropole, zvanej vtedy polis, mesto. Povesť o nej hovorí, že spadla z neba; o tom však pátrať nehodlám, nech je to tak alebo inak. Kallimachos zhotovil bohyni zlatú lampu. Naplnia ju olejom a čakajú do toho istého dňa budúceho roka. Tak dlho v nej olej vydrží, aj keď lampa svieti vo dne i v noci.“[15]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 311.
  2. ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.
  3. ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG I³ 7 [1]
  4. ↑ a b c Matthew Dillon. Girls and Women in Classical Greek Religion. London : Routledge, 2003. ISBN 978-11-3436-509-8. S. 133.
  5. ↑ a b Dennis Graen, Mareike Rind, Henning Wabersich. Otium cum dignitate. Oxford : Archaeopress, 2014. ISBN 978-14-0731-236-1. S. 72.
  6. ↑ Joan Breton Connelly. Portrait of a Priestess: Women and Ritual in Ancient Greece. Princeton : Princeton University Press, 2022. ISBN 978-14-0083-269-9. S. 40.
  7. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 36.
  8. ↑ Inscriptiones Graecae, IG II² 1006 [2]
  9. ↑ H. W. Parke. Festivals of the Athenians. London : Published by Thames and Hudson, 1977. ISBN 978-05-0040-033-3. S. 152-154.
  10. ↑ Keith A. Currivean. Pursuing Excellence for the Glory of God. Oregon : Wipf and Stock Publishers, 2022. ISBN 978-16-6672-344-1. S. 173.
  11. ↑ Inscriptiones Graecae, IG II² 1011 [3]
  12. ↑ a b Matthew Dillon. Girls and Women in Classical Greek Religion. London : Routledge, 2003. ISBN 978-11-3436-509-8. S. 134.
  13. ↑ Wiebke Friese, Soren Handberg, Troels Myrup Kristensen. Ascending and descending the Acropolis. Aarhus : Aarhus Universitetsforlag, 2019. ISBN 978-87-7184-862-5. S. 34.
  14. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 504.
  15. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 77.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Plyntéria&oldid=7753434“