Premonštráti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sv. Augustín dáva sv. Norbertovi svoju rehoľu, okolo 1140

Premonštráti alebo norbertíni (čes. premonstráti, lat. Praemonstratenses, Sacer et Candidus Ordo Canonicorum regularium Praemonstratensium, skr., O. Praem., O. P.) je kanonická rehoľa, rád rehoľných kanonikov, založený v roku 1120 sv. Norbertom zo Xanténu v údolí Prémontré vo francúzskej diecéze Soissons na zásade rehole sv. Augustína. Postupne sa venovali najmä duchovnej správe a vyučovaniu.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Rehoľu založil v roku 1121 svätý Norbert (1082-1134) zo Severného Porýnia-Vestfálska. V rokoch 1119 - 1120 postavil v Prémontré malý kláštor. Už v roku 1126 potvrdil novú rehoľu bulou pápež Honorius II. Potvrdil reholi aj niektoré výsady, ako napríklad exempciu, teda vyňatie spod právomoci diecézneho biskupa, možnosť svätiť nového príslušníka ktorýmkoľvek biskupom (nielen diecéznym) a obsadzovať svetské fary. Svätý Norbert od tohto roku zastával post magdeburského arcibiskupa, ale stále ostal rehoľníkom. Svätorečený bol v roku 1582, jeho pozostatky sú v Strahovskom kláštore v Prahe.

Ešte za života svojho zakladateľa sa rehoľa rozdelila na tri časti: mužskú, ženskú a na laickú vetvu, ktorá je prvou laickou vetvou vôbec. Riadia sa augustínskymi regulami s pridanými vlastnými stanovami. Prvé stanovy pridal svätý Norbert, ale nezachovali sa. Najstaršie zachované sú z rokov 1135 - 1143, a 1150. V roku 1322 boli generálnou kapitulou vydané Statuta quinque distinctionum, platili až do roku 1505. Od roku 1505 platili reformné stanovy, ktoré sa vracali k najstarším stanovám. Prísny monastický život sa ale oslabil, pretože sa menej kládol dôraz na chudobu, pôst a zdržanlivosť. Práva, povinnosti a regule boli upravené aj Tridentským koncilom.

Ciele a činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Rehoľa spojila monastický, duchovný život mníchov s kanonickými, pastoračnými povinnosťami. Činnosť rehoľníkov bola zameraná na výchovu na školách, na misijnú činnosť, rozvoj vedy a aj hospodárske podnikanie. Na svojich územiach ľudí priúčali remeslám, vinohradníctvu a záhradníctvu. Dokonca budovali aj cesty, vodovody a odvodňovali močariská. V oblasti slúžili aj ako bezplatní lekári a radcovia. Preto sa stávali veľmi obľúbenými. Vyslúžili si tiež povesť ako výborní kazatelia.[1]

Zvláštnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Špecifická je pre nich zvláštna úcta k Panne Márii Nepoškvrnenej a k Eucharistii. Takisto používajú svoje špeciálne breviáre a žaltáre, ktoré sa ale príliš neodlišujú od tých rímskych.

Keď materský kláštor založil dcérsky konvent, stal sa jeho patrónom. Opát, alebo prepošt patronátneho kláštora sa stal tejto fílii priamym nadriadeným, takzvaný pater abbas. Svoju fíliu mohol vizitovať, predsedať kapitule, trestal priestupky, naprával vnútorné záležitosti. Keď umrel predstavený fílie kláštora, na voľbe nového sa zúčastňoval pater abbas s ďalšími dvoma predstavenými iných premonštrátskych kláštorov. Potvrdzoval voľbu, do ktorej mohli v istých prípadoch aj zasiahnuť. Volili však samotní bratia. Kláštor mohol mať aj svetského patróna, ktorý sa pričinil o jeho vznik. Takýto patrón sa stal ochrancom kláštora, ale nemal právomoc zasahovať do vnútorných záležitostí kláštora. Kláštor mal ochraňovať v prípade nebezpečenstva. Ale nielen on. Existovala aj skupina donátov, mužov, žijúcich v kláštore, ktorí ale nezložili sľuby a mohli ho kedykoľvek opustiť. Pomáhali kláštoru aj tým, že ho vojensky bránili.

Základné denné úkony v kláštore sú spísané v stanovách. Mnísi sa riadili liturgiou hodiniek. Ešte v noci vstávali mnísi na modlitby matutinum a laudes. Ráno boli modlitby prima a kapitulum. Po nich mnísi pracovali, ale na terciu boli mnísi zase na modlitbách, potom bola omša iba pre kanonikov, missa summa. V sextách sa mnísi sústredili na štúdium. Po obede bol oddych. Po nónach sa mnísi vrátili do práce až do vešper. Po vešperách bola večera, štúdium a nakoniec collatio, na ktorom sa opát/prepošt venoval vysvetľovaniu Biblie či k prípadným poznámkam na chod kláštora a správanie sa mníchov.

Hierarchia[upraviť | upraviť zdroj]

Na čele kláštora stál opát, predstavený monastických kláštorov. Na rozdiel od kanonických kláštorov, na ktorých čele stál prepošt. Funkciu opáta uprednostňoval aj svätý Norbert, ale keď ho zvolili za predstaveného kláštora Panny Márie v Magdeburgu, ostal pri tam zaužívanom titule prepošta. Aj keď dával prednosť mníšskemu spôsobu života, urobil tak preto, lebo stál na čele kapituly. Neskôr tituly opát/prepošt kláštory používali podľa územia. Na západe Európy to boli opáti, v nemeckých krajinách aj v Uhorsku prepošti. Aj ďalšie funkcie mali premonštráti rovnaké ako v iných kláštorných komunitách: bol tu zástupca opáta/prepošta prior, subprior riadil bohoslužby, circator dozeral na mníchov, či dodržujú každodenné povinnosti, cantor a succentor viedli chorálny spev, sacrista - kostolník, provisor bol správcom majetku kláštora, cellarius zabezpečoval potraviny, vestarius sa staral o ošatenie a obuv pre spolubratov, canonicus hospitalis sa staral o pútnikov a chorých, portarius - vrátnik, armaritus - knihovník, magister clericorum bol predstavený klerikov. Boli tu aj konveršovia, laickí bratia, čo boli v skúšobnej lehote a starali sa o hospodárstvo kláštora. A už vyššie spomenutí donáti.

Rád, ktorého najvyšší predstavený - generálny opát- sídlil až do roku 1790 v Prémontré, sa veľmi rýchlo rozšíril po celej Európe. Stanovy rádu sú akousi syntézou kánonického a monastického života, ktorého základ tvorí regula sv. Augustína. Hlavné poslanie rehoľníkov je v slávení slávnostnej bohoslužby, v eucharistickej a Mariánskej úcte, kajúcnom živote a apoštoláte formou farnej duchovnej správy.

U premonštrátov bola po prvýkrát v dejinách cirkvi uskutočnená aj myšlienka tretieho rádu - spojenie laikov mimo kláštora s duchovným životom bratov a sestier. Činnost rehoľníkov je zameraná na rozvíjanie vedeckej a výchovnej práce pôsobením na školách všetkých stupňov (od roku 1787). Od svojich počiatkov rád vynikal aj v oblasti hospodárskeho podnikania. Medzi členmi rádu pôsobili a pôsobia mnohí významní teológovia, pedagógovia, lekári, ekonómovia a učenci z ďalších vedných odborov.

Rád bol a je zväzok samosprávnych kláštorov. Jeho najvyššou autoritou je generálna kapitula, ktorej predsedá generálny opát. Jednotlivé kanónie sú opátstvami na čele s opátom. V rámci štátov tvoria provincie - tzv. cirkárie, ktoré podliehajú vikárovi generálneho opáta. Kanónie si uchovávajú dcérsky vzťah ku kláštorom, z ktorých boli založené. K najvýznamnejším funkciám v ráde patria: prepošt, prior, cirkátor, provizor, kantor a predstavený klerikov - magister clericorum.

Členovia rádu používajú spolu s krstným aj rehoľné meno.

Zakladateľ rehole ako putovný kazateľ prešiel celú západnú Európu a oduševnene hlásal myšlienky Mariánskej úcty a dogmy jej nepoškvrneného počatia. Preto zvolil pre rád biele oblečenie symbolizujúce čistotu a nepoškvrnenosť. Rádový odev sa skladá z bieleho habitu so škapuliarom, z cingula a bieleho biretu. Súčasťou chórového oblečenia je biela mozeta s malou kapucňou. Pri obradoch sa používa kánonický biely golier - myceta, zhotovená z rovnakej látky ako habitu.

Mária Terézia udelila Uhorskej cirkárii svetlomodrý opasok - cingulum a svetlomodré gombíky. Jednotným erbom rádu je trojrohý modrý štít so zaoblenými bokmi, v ktorom sú v piatich vodorovných radoch zlaté heraldické ľalie franskej vládnucej dynastie Kapetovcov. Medzi nimi sú uložené dve prekrížené pastierske palice - berly. V popise ich farby sa autori rozchádzajú. Jedni tvrdia, že sú zlaté, iní, že strieborné alebo jedna zlatá a druhá strieborná. Podľa princípov cirkevnej heraldiky sa majú predmety zobrazovať vo svojej prirodzenej farbe a forme. Preto sú zobrazené so zlatou hlavicou a striebornou rukovätou. Na vrchu štítu je umiestnená biskupská čiapka, mitra. Nad ňou vyčnieva ozdobná hlavica berly. V pozadí štítu sa vinie biela hodvábna stuha, mierne sfarbená do ružova, v podobe písmena "S". Capetovské I'alie a farby francúzskeho kráľovstva, priznané kráľom sv. Cudovítom IX., vyjadrujú jeho náklonnost a uznanie tomuto rádu. Zároveň erb jednoznačne poukazuje na francúzsky pôvod premonštrátov.

Do Uhorska prišli prví premonštráti priamo z Premontré v roku 1130 ešte počas života zakladateľa. Domnievame sa, že to bolo na pozvanie kráľa Štefana II. (1116 - 1131) a svoj prvý kláštor postavili vo Váradhegyfoku (dnes Veľký Varadín - Nagyvárad v Rumunsku). O sto rokov na území Uhorska existovalo už 45 kláštorov. Najvýznamnejšie boli Csorna, Jánoshida, Šahy (Ság), Jasov, Türje, Kláštor pod Znievom (Túróc) a Leles, ktoré boli do roku 1874 aj hodnovernými miestami.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Wolfgang Grassl, Culture of Place: An Intellectual Profile of the Premonstratensian Order. Nordhausen: Bautz, 2012.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BACKMUND, Norbert. Die mittelalterlichen Geschichtsschreiber des Prämonstratenserordens. Averbode : [s.n.], 1972. (nemecky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.