R-7A (balistická raketa)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
R-7A (8K71)
Základné údaje
Funkcia balistická raketa
Výrobca OKB-1
Krajina pôvodu Sovietsky zväz
Výška 31 m (vrátane bojovej hlavice)
bez hlavice 28 m
Priemer 11,2 m
Hmotnosť 280 000 kg (vzletová)
27 000 kg (prázdna)
Počet stupňov 2
História letov
Stav nepoužívaná
Štartovacia rampa LC-1, Bajkonur
Počet štartov 8
Úspešné štarty 4
Zlyhania 1
Čiastočné zlyhanie 3
Prvý štart 24. december 1959
Posledný štart ?
Prvý stupeň
Dĺžka 19,2 m
Max. priemer jeden blok 2,7 m
Motory 4 × RD-107 (8D74K)
Ťah 4 ×996 kN
Doba funkcie 118 sekúnd
Palivo kerozín T-1/kvapalný kyslík
Druhý stupeň
Dĺžka 28 m
Max. priemer 3 m
Motory 1 × RD-108 (8D75K)
Ťah 940 kN
Doba funkcie 325 sekúnd
Palivo kerozín T-1/kvapalný kyslík

R-7A (v azbuke Р-7А) je vojenské označenie prvej operačnej sovietskej medzikontinentálnej balistickej rakety, bežne známej pod prezývkou Semjorka (Семёрка), ktorá vznikla vylepšením pôvodnej verzie Semjorky, balistickej rakety R-7. Výrobné typové označenie je 8K74. Kódové označenie používané ministerstvom obrany USA je SS-6 Mod. 2, v rámci vojenskej zložky organizácie NATO (ASCC) bola nazývaná kódovým menom Sapwood (rovnako ako pôvodný typ R-7).

Raketu vyvinulo oddelenie č. 25 konštrukčnej kancelárie OKB-1 (Opytno-konstruktorskoje bjuro, Опытно-конструкторское бюро № 1, ОКБ-1) vedenej D. I. Kozlovom, v roku 1960 premenované na filiálku č. 3 OKB-1 a ešte neskôr (30. júla 1970) reorganizované na samostatnú konštrukčnú kanceláriu CSKB (Centralnoje specializirovannoje konstruktorskoje bjuro, Центральное специализированное конструкторское бюро, ЦСКБ). Toto oddelenie bolo zriadené v meste Kujbyšev (teraz Samara), aby bolo v úzkom kontakte s kujbyševským Štátnym leteckým výrobným závodom č. 1 (Государственный авиационный завод № 1, teraz CSKB Progress, ЦСКБ Прогресс), ktorý zabezpečoval sériovú výrobu balistických medzikontinentálnych rakiet tohto aj predchádzajúceho typu.

Raketové motory pre obidva stupne rakety R-7A boli takmer identické, ako pri predchádzajúcej verzii R-7, iba mali zlepšené charakteristiky, čím sa dosiahlo ich vyššej účinnosti. Vyvinula a vyrobila ich konštrukčná kancelária OKB-456 pod vedením hlavného konštruktéra, akademika V. P. Gluška a riadiace systémy vedecko-výskumný ústav NII-885 (Научно-исследовательский институт № 885, НИИ-885), riadený N. A. Piljuginom. Raketa bola schopná dopraviť bojovú hlavicu s hmotnosťou okolo 3 ton na vzdialenosť viac ako 10 000 km, pričom rozptyl od bodu zacielenia nemal prevyšovať 5 km. Vo výzbroji Sovietskej armády bola v rokoch 1960 až 1968.

R-7A bola už schopná zasiahnuť celé územie USA, ale stále trpela podobnými nedostatkami ako jej predchodkyňa R-7: vyžadovala relatívne dlhú prípravu na štart (minimálne 8 až 12 hodín), rozsiahle technické zázemie (výrobný závod na skvapalňovanie kyslíka zo vzduchu), veľké montážne haly pre jej prípravu a veľkú vypúšťaciu rampu na úrovni terénu, ktorú nebolo možno skryť pred fotografickým prieskumom z vysokolietajúcich špionážnych lietadiel (napr. U-2) a neskôr ani pred fotoprieskumnými družicami. V bojovej pohotovosti na rampe aj po ďalších vylepšeniach nemohla byť udržovaná viac ako jeden mesiac.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Raketa R-7A je jedenapolstupňová (dvojstupňová) raketa, s paralelným usporiadaním stupňov. Konštrukcia stupňov bola oproti verzii R-7 odľahčená. Prvý stupeň (niekedy označovaný ako nultý alebo vzletový stupeň) tvoria štyri bočné kužeľovité bloky označované ako bloky B, V, G, a D (podľa druhého až piateho písmena azbuky), umiestnené do kríža okolo druhého stupňa, označovaného ako blok A. Vo všetkých blokoch sú používané štvorkomorové vysokotlakové kvapalinové raketové motory s otvoreným cyklom, s dodávkou komponent pohonných látok do spaľovacích komôr turbočerpadlovými agregátmi. Do zostavy motorov prvého stupňa RD-107 (výrobné typové označenie 8D74K) patria vždy po dvoch pomocných riadiacich tryskách, používaných na udržovanie smerovej stability rakety a na riadenie smeru jej letu; motor druhého stupňa RD-108 (8D75K) má tieto riadiace trysky štyri. Ako kvapalné pohonné látky sa v obidvoch stupňoch používajú kerozín T-1 ako palivo a podchladený kvapalný kyslík ako okysličovadlo. Trup druhého stupňa sa nad bodom horného upevnenia blokov prvého stupňa mierne rozširuje. Paralelné usporiadanie Koroljov zvolil z dôvodu dosiahnutia čo najmenšej celkovej dĺžky zostavenej rakety, pričom maximálny priemer aj dĺžka jednotlivých blokov bola obmedzená požiadavkami na možnosť prepravy dielov z výrobného závodu na bojové stanovište železnicou.

Motory prvého a druhého stupňa sa zapaľujú pyronábojmi vo všetkých 30 spaľovacích komorách súčasne, a to približne 4 sekundy pred vlastným vzletom rakety. Raketa je do momentu vzletu pomocou štvordielnej rozklápacej konštrukcie zavesená nad šachtou pre odklon spalených plynov.

Riadenie R-7A bolo kombinované, využívalo palubný inerciálny merací systém, kombinovaný s diaľkovým ovládaním rádiotechnickými prostriedkami, ktoré boli oproti R-7 značne zjednodušené.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Konštrukčná kancelária OKB-1 S. P. Koroljova v mestečku Podlipki presunula práce na ďalšom vývoji medzikontinentálnej balistickej rakety R-7 koncom roka 1957 na svoje detašované oddelenie č. 25 v Kujbyševe, aby sa sama mohla intenzívne venovať vývoju pilotovanej kozmickej lode v rámci projektov 1K a 3K (Vostok) a družice typu Zenit-2 pre fotografickú rozviedku. Vývoj nového variantu medzikontinentálnej balistickej rakety so zväčšeným doletom, ktorá dostala vojenské označenie R-7A, bol Radou ministrov ZSSR schválený 2. júla 1958.

Rad modifikácií bol vyskúšaný predprototypoch v období od 24. decembra 1958 do 27. novembra 1959. Pri testovaní skutočných prototypov rakety R-7A, ktoré prebiehalo od 24. decembra 1959, sa uskutočnilo celkom 8 vzletov, z ktorých hneď prvý skončil haváriou, 3 boli v podstate úspešné a 4 dosiahli plánovaného doletu okolo 9500 km. Podmienečne bol tento typ prevzatý do vojenskej služby už krátko po začatí letových skúšok, 31. decembra 1959. V plnej službe boli od 12. septembra 1960.

Strategické raketové sily RVSN (Raketnyje vojska strategičeskogo naznačenia) mali k dispozícii štyri vypúšťacie rampy v rámci svojej základne Angara a to komplexy 16 a 41 s jednou a komplex 43 s dvoma rampami. Prvá z rámp (43/1) bola uvedená do bojovej pohotovosti v januári 1960. V zálohe bola ešte jedna rampa komplexu 16 na Bajkonure. Plánovala sa tiež výstavba ďalšej raketovej základne blízko mesta Krasnojarsk, ale ta nebola realizovaná.

Rakety na základni Angara boli zamierené na veľké americké mestá: Washington, New York, Chicago a Los Angeles. V dobe tzv. kubánskej krízy (11. september21. november 1962) bola dokonca jedna z rakiet v rámci bojovej pohotovosti vyzbrojená ostrou hlavicou s termonukleárnou náložou; inak boli hlavice skladované oddelene, aby nedošlo k ich prípadnému zneužitiu.

V roku 1968 boli rakety typu R-7A stiahnuté z výzbroje RVSN.

Ďalší vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Na základe rakety R-7A boli postupne vyvinuté ďalšie modifikácie, ktoré slúžili ako nosné rakety pre potreby sovietskej a neskôr ruskej a svetovej kozmonautiky:

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]