Carpathia (parník)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z RMS Carpathia)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
RMS Carpathia
RMS Carpathia

RMS Carpathia

Základné údaje
RMS Carpathia
Typ: zaoceánsky parník
Majiteľ: Cunard Line
Začiatok stavby: 10. septembra 1901
Spustená na vodu: 6. augusta 1902
Uvedená do služby: 5. mája 1903
Osud: potopená 17. júla 1918 ponorkou U-55
Technické dáta
Hrubá tonáž (BRT): 13 555 BRT
Výtlak: 8 700 ton
Dĺžka: 165 m
Šírka: 19,66 m
Ponor: 10,54 m
Pohon: 8 štvorexpanzných motorov, 2 lodné skrutky
Rýchlosť: 17,5 uzlov (32,4 km/h)
(najvyššia rýchlosť)
14 uzlov (26 km/h)
Dosah: neznámy
Posádka: neznáme
Kapacita: 1 704 pasažierov; po roku 1905, 2 550:
Prvá trieda: 100
Druhá trieda: 200
Tretia trieda: 2 250

RMS Carpathia bol zaoceánsky osobný parník. Vlastnila ho britská lodná spoločnosť Cunard Line. Carpathia sa od prvej plavby v roku 1903 preslávila záchranou cestujúcich, ktorí prežili potopenie Titanicu. Loď slúžila iba šestnásť rokov. Bola potopená v Atlantiku 17. júla 1918 počas prvej svetovej vojny ponorkou nemeckého cisárskeho námorníctva (Kaiserliche Marine).

História[upraviť | upraviť zdroj]

RMS Carpathia bola postavená v anglických lodeniciach Swan Hunter & Wigham Richardson v Newcastle. Dňa 6. augusta 1902 bola spustená na vodu. V dňoch 22. a 25. apríla 1903 prešla námornými skúškami. Carpathia mala výtlak 8 700 ton. Bola 165 metrov dlhá a 19,66 metrov široká.

Svoju prvú plavbu uskutočnila 5. mája 1903 z anglického Liverpoolu do Bostonu v USA. Neskôr zabezpečovala stálu prepravu medzi New Yorkom, Terstom, Rijekou a aj ďalšími stredomorskými prístavmi. Zabezpečovala prepravu emigrantov z Európy do USA. Počas prvej svetovej vojny bola zaradená do vojenského námorníctva pre prepravu kanadských vojenských expedičných síl.[1]

Skaza Titanicu[upraviť | upraviť zdroj]

Carpathia vyplávala z New Yorku do rakúsko-uhorského prístavu Fiume (dnes Rijeka) v noci 14. apríla 1912. Medzi jej pasažiermi bola rodina amerického maliara Colina Campbella Coopera, novinár Lewis P. Skidmore, fotograf Dr. Francis H. Blackmarr a Charles H. Marshall, ktorého tri netere cestovali osudným parníkom Titanic.

Rádiotelegrafista na Carpathii Harold Cottam nezachytil naliehavé správy z Titanicu, pretože bol v tom čase na kapitánskom mostíku.[2] Neskôr prijal správy z Newfoundlandu (z Mys Race), ktoré oznamovali, že mali súkromné rádiotelegrafické spojenie s Titanicom. Rádiotelegrafista Cottam sa rozhodol nadviazať rádiový kontakt s Titanicom a jedenásť minút po polnoci dňa 15. apríla poslal na Titanic správu. Oznámil v nej, že mal kontakt s Mysom Race ohľadom Titanicu. Dostala sa mu však odpoveď v podobe núdzového signálu CQD. Cottam rýchlo zobudil kapitána Arthura Rostrona, ktorý prikázal plávať maximálnou rýchlosťou (17 uzlov (31 km/h)), aby doplávali na poslednú známu polohu, ktorú udával Titanic. Bol vo vzdialenosti približne 93 kilometrov (58 námorných míľ). Rostron nariadil vypnúť vyhrievanie vody aj vykurovanie kajút, aby tak získal všetku paru na pohon lodných skrutiek. O 4 hodine Carpathia po riskantnom manévrovaní nebezpečným ľadovým poľom dorazila na miesto a prijala na palubu 705 cestujúcich, ktorí prežili katastrofu v záchranných člnoch z potopeného Titanicu.

Pre ich úsilie počas záchranných prác bola posádka Carpathie odmenená medailami. Členovia posádky dostali bronzové medaile, dôstojníci strieborné a kapitán Rostron zlatú medailu aj zlatý pohár, ktorý venovala cestujúca z Titanicu Margaret Brownová. Kapitána Rostrona neskôr pozval do Bieleho domu americký prezident Taft. Bol tiež vyznamenaný najvyšším vyznamenaním Kongresu Spojených štátov amerických zlatou medailou.

Potopenie Carpathie[upraviť | upraviť zdroj]

Počas prvej svetovej vojny bola Carpathia súčasťou viacerých vojenských konvojov Dohody. Využili ju pri preprave amerických vojakov do Európy. Dňa 15. júla 1918 Carpathia vyplávala v konvoji lodí z Liverpoolu. O dva dni, krátko po polnoci 17. júla bola torpédovaná v Keltskom mori ponorkou U-55 nemeckého cisárskeho vojenského námorníctva. Na Carpathiu boli vystrelené dve torpéda; prvé zasiahlo ľavý bok, druhé preniklo do strojovne a zabilo tam dvoch hasičov a troch strojníkov.[3]

Carpathia začala klesať provou dole. Kapitán William Prothero vydal rozkaz na opustenie lode. Všetkých 57 cestujúcich (36 z prvej triedy a 21 z podpalubia) s 218 členmi posádky nastúpili do záchranných člnov. Ponorka U-55 sa vynorila a do lode ešte vystrelila tretie torpédo. Na miesto incidentu priplávala HMS Snowdrop, aby zobrala na palubu ľudí zo záchranných člnov Carpathie. Nemecká ponorka vtedy odplávala. Carpathia klesla o 12 hodine a 40 minúte, ako zaznamenala HMS Snowdrop (na pozícii 49,25 severne a 10,25 západne) približne 190 km západne od ostrova Fastnet Rock.

Objav vraku[upraviť | upraviť zdroj]

Na jar roku 2000 americký potápač a publicista Clive Cussler oznámil, že jeho organizácia NUMA našla vrak Carpathie[4] v hĺbke 150 metrov. Po zásahu torpédom sa Carpathia prevalila a pristála na morskom dne vo vzpriamenej polohe. Organizácia NUMA oznámila rovnakú približnú polohu vraku ako HMS Snowdrop, čiže 190 km západne od ostrova Fastnet Rock.

Súčasným majiteľom vraku je spoločnosť Premier Exhibitions Inc. (predtým RMS Titanic Inc.), ktorá chce získať artefakty z jej vraku. Tá istá spoločnosť má aj vlastnícke práva na predmety vyzdvihnuté z lode RMS Titanic, z ktorých mnohé boli renovované a sú vystavované po celom svete.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Oficiálne vojnové denníky CEF - 27 Batt. 15. mája 1915
  2. "Titanic Dopyt Project" ."RMS Titanic Vyšetrovací spis" . elektronické kópie spisov vyšetrovania katastrofy. Titaniku Titanic Inquiry Project. 2007 Získaný 27. apríla 2011.
  3. "Carpathia potopená, 5 OF posádka zabitá", New York Times : 4, 20. júl 1918.
  4. Cussler, Clive, Delgado, James P. (2004) Dobrodružstvo poľovníka mora: Pri hľadaní Slávnych vrakov. Douglas a McIntyre. s. 85. ISBN 9781553650713

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]