Redaktor:Skybla
Návrh generálneho prokurátora a nález Ústavného súdu (ÚS 11/05) vo veci nezistených vlastníkov[upraviť | upraviť zdroj]
Návrh podaný generálnym prokurátorom na ÚS SR[upraviť | upraviť zdroj]
Generálny prokurátor podal návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 15 čl. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov s jednotlivými článkami ústavy, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,Dohovor') a s článkom Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,Protokol"). Súčasne navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „súd") I. podľa ústavy vydal uznesenie ktorým pozastaví účinnosť napadnutého ustanovenia, pretože jeho ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody a súčasne spôsobiť vážny nenapraviteľný následok, II. podľa ústavy vydal nález podľa ktorého súd na verejnom pojednávaní rozhodol: Ustanovenie nie je v súlade s jednotlivými článkami ústavy, Dohovoru o ochrane ľudských práv a s článkom dodatkového protokolu k dohovoru.
Odôvodnenie: Zákon č. 180/1995 Z.z. nadobudol účinnosť' 1. septembra 1995. Napadnuté ustanovenie § 15 článku 1. tohto zákona bolo v súčasnom znení vytvorene novelizáciou, ku ktorej došlo článkom II. zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, a to s účinnosťou ad 1. januára 2004.
Podľa vety prvej ústavy, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa ústavy základne práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohradu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politický čí iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať' alebo znevýhodňovať'. Podľa čl. 13, ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa muší dbať' na ich podstatu a zmysel. Podľa ústavy každý ma pravo vlastniť majetok. Vlastnícke pravo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom zaujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho pravá na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z právomoci sudu však nesmie byt vylúčené preskúmanie rozhodnutí tykajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa ústavy obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Podľa Dohovoru, každý ma právo na to, aby jeho záležitosť' bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným sudom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa Dohovoru každý, koho práva a slobody priznane týmto dohovorom boli porušené, muší mať účinné právne prostriedky nápravy, pred národným orgánom, aj keď' sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Podľa Dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politický alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť' k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. Podľa Protokolu každá fyzická alebo právnická osoba ma právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút. Týmito ustanoveniami sa národná rada Slovenskej republiky pri novelizácii zákona c. 180/1995 Z.z. dôsledne neriadila. Podľa napadnutého ustanovenia dňom 1. septembra 2005 pozemky s nezisteným vlastníkom, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností najmenej jeden kalendárny rok, prechádzajú ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu alebo štátnej organizácie lesného hospodárstva, ak ide o pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu a ktoré nie sú súčasťou spoločnej nehnuteľnosti.
Ak do 1. septembra 2005 nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom zapísané v katastri nehnuteľnosti najmenej jeden kalendárny rok alebo ak sa zápisu do katastra nehnuteľnosti po 1. septembri 2005, prejdú do vlastníctva štátu a do správy fondu uplynutím jedného kalendárneho roka odo dna zápisu do katastra nehnuteľnosti. Do jedného roka odo dna nadobudnutia vlastníctva pozemkov štátom podľa odseku 1 a 2 prechádzajú tieto pozemky do vlastníctva tej obce, v ktorej katastrálnom území sa nachádzajú, ak podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie vyššieho územného celku nie sú určené na výstavbu objektov a infraštruktúry celospoločenského významu. Podkladom na zápis do katastra nehnuteľnosti je delimitárny protokol, ktorý obsahuje označenie pozemkov podľa údajov katastra nehnuteľnosti a ktorý je uzatvorený medzi fondom, statnou organizáciou lesného hospodárstva a príslušnou obcou. Pozemky, na ktoré boli uplatnene nároky podľa osobitného predpisu, neprechádzajú do vlastníctva obce podľa odseku 3, kým o týchto nárokoch nebude právoplatne rozhodnuté. Pozemky, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa odseku 3, nemôže obec do desiatich rokov od účinnosti tohto zákona previesť do vlastníctva iného a ani zriadiť' k nim záložné pravo; takýto úkon je neplatný. Zámerom zákonodarcu pri postulovaní napadnutého ustanovenia bolo docieliť' zásadnú zmenu vlastníckych práv k pozemkom tým, že pozemky vlastnícky patriace nezisteným vlastníkom budú týmto odňaté a spôsobom podrobne upraveným v napadnutom ustanovení budú odovzdane do vlastníctva obci, v katastri ktorých sa nachádzajú. Tento zámer popiera viaceré základné princípy demokratického štátu, medzi ktoré patri najmä zákaz diskriminácie, ochrana vlastníctva čí slobodný prístup k súdu či inému orgánu štátu. Podľa napadnutého ustanovenia register sa skladá z určeného operátu, zo súboru ďalších geodetických informácii a zo súboru ďalších popisných informácii: o pozemkoch a právnych vzťahoch k nim, najmä zo súpisu pozemkov, ktorých vlastník je známy, ktorého miesto trvalého pobytu alebo sídlo nie je známe, súpisu pozemkov, ktorých vlastník nie je známy. Podľa napadnutého ustanovenia fond nakladá s pozemkami, ktoré sa na základe registra zapíšu do katastra nehnuteľnosti (ďalej len ,pozemok s nezisteným vlastníkom") podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov. Z vyššie uvedenej citácie vyplýva, že medzi pozemky s nezisteným vlastníkom, podliehajúce režimu napadnutého ustanovenia, patria aj pozemky tých subjektov práva, ktorých miesto pobytu alebo sídlo nie sú známe. Samotní vlastníci však známi sú, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že tieto subjekty nevyvolali vlastným prejavom vôle situáciu, ktorá ich zaraďuje do skupiny ,nezistených vlastníkov".
Do roku 1950 platila na území terajšej Slovenskej republiky intabulačná zásada, v zmysle ktorej vlastníctvo k pozemkom vzniklo až zápisom príslušných skutočností do pozemkovej knihy. Počnúc 1. januárom 1951, kedy nadobudol účinnosť' zákon Občiansky zákonník, zanikla na území dnešnej Slovenskej republiky platnosť' intabulačnej zásady. Hoci jednotlivé ustanovenia tohto zákon predpokladali zápis vlastníckych vzťahov do pozemkovej knihy, právna úprava v tom čase platná už neviazala vznik vlastníckeho pravá na vykonanie takéhoto zápisu. Pokiaľ' mal byt' vznik (nadobudnutie) vlastníctva zadokumentovaný uložením listín na súde bola vláda zmocnená upraviť ukladanie listín na sude nariadením. Takýto vykonávací predpis však nebol nikdy vydaný. K 1. aprílu 1964 nadobudlo účinnosť niekoľko významných zákonov: zákon - Notársky poriadok, zákon o evidencii nehnuteľnosti a napokon Občiansky zákonník. Tieto zákony priniesli ukončenie akýchkoľvek zápisov do pozemkových kníh, pričom zachovali deklaratórny charakter evidencie nehnuteľnosti, ktorá sa stala len podkladom pre spísanie zmlúv a iných listín o nehnuteľnostiach. Tento stav trval až do 1. januára 1993, kedy zápis do katastra nehnuteľnosti získal konštitutívny charakter pre vznik, zmenu a zánik vlastníckeho práva. V slovníku slovenského práva sa uvádza, že ,,opustenie veci je spôsob zániku vlastníckeho práva.“ Na rozdiel od straty veci dochádza k opusteniu veci z vôle vlastníka. Opustenie veci je jednostranný právny úkon, ktorý vlastník veci môže urobiť aj konkludentným činom... Nejde však o opustenie veci tam, kde vlastník ma k veci určitú povinnosť ...
Ak teda zákonodarca ako organ štátu vlastnými legislatívnymi opatreniami vyvolal situáciu, za ktorej vznik, zmena a zánik vlastníckych práv k nehnuteľnostiam neboli výsledkom rozhodovania nezávislého a za týmto účelom zriadeného organu, koná v rozpore so zásadou právnej istoty, ak v napadnutom ustanovení vytvára fikciu opustenej veci za účelom vytvoriť' právny model umožňujúci štátu zmocniť' sa pozemkov nezistených vlastníkov bez ohľadu na ich vôľu ponechať' si vlastníctvo k dotknutým pozemkom. Z tohto dôvodu nie je napadnute ustanovenie v súlade vetou prvou ústavy. Tuto skutočnosť' podčiarkuje aj fakt, že nezistení vlastníci nepochybne majú povinnosti voči veciam (pozemkom), ktoré by sa podľa dikcie napadnutého ustanovenia mali pova2ovat za veci opustene, a to najmä povinnosti daňovej povahy. Títo skutočnosť' však 0 sama o sebe vylučuje mo2nost' právne účinného opustenia pozemkov.
Napadnuté ustanovenie sa vyznačuje viacerými rysmi znárodnenia, tak ako tento právny inštitút poznáme z minulosti. Zákon zakladá zmenu vlastníckych vzťahov k významnému predmetu vlastníckych práv, nedbá na ústavou chránené ľudské právo vlastniť majetok, dotknutým subjektom (nezisteným vlastníkom) nepriznáva pravo na akúkoľvek náhradu za odňatý majetok a neumožňuje im účinne sa vzoprieť snahe zákonodarcu pripraviť' ich o majetok ani na súde, ani na inom organe Slovenskej republiky. Tento právny stav zakladá takisto nesúlad napadnutého ustanovenia s prvou vetou ústavy, naznačuje však aj nesúlad s viacerými vetami ústavy, a s článkami Dohovoru i Protokolu. Napadnute ustanovenie ma aj výrazné diskriminačný charakter. Nielen že popiera ústavnú záruku rovnosti ochrany vlastníctva všetkých vlastníkov, znevýhodňuje nezistených vlastníkov oproti vlastníkom, ktorých trvalý pobyt a sídlo sú známe, ale neguje aj ústavnú záruku dedenia.
Jedinou právnou prekážkou, ktorá aspoň sčasti chráni pozemky nezistených vlastníkov pred režimom napadnutého ustanovenia, je prebiehajúce reštitučné konanie. Tieto pozemky síce prejdú do vlastníctva štátu, nie však následné do vlastníctva obce. Napadnute ustanovenie však nepozná výnimku z celého svojho režimu, ktorá by korešpondovala s ústavnou zárukou dedenia, v dôsledku čoho aktuálne hrozí poštátnenie aj takých pozemkov, ktoré sú v súčasnosti predmetom dedičského konania (vrátané dedičského konania novoobjavenom dedičstve), alebo sa predmetom takéhoto dedičstva stanu kedykoľvek pred 1. septembrom 2005. Táto skutočnosť' zakladá znevýhodnenie dedičov, ktorí dedia (budú dediť) po nezistených vlastníkoch - keďže sa im predmet dedenia (pozemok) bez náhrady odníme – oproti dedičom, ktorí dedia po poručiteľoch, kto ch trvalý pobyt je známy. Týmto sa predmet dedenia ponechá, budú môcť svoje vzťahy k nemu zákonným spôsobom usporiadať a dedičstvo aj pokojne užívať.
Z tohto hľadiska je preto ďalší nesúlad napadnutého ustanovenia s ústavou, Dohovorom i Protokolom. Účinky režimu napadnutého ustanovenia na vlastníctvo subjektov pravá sú zhodne s účinkami bývalého právneho inštitútu znárodnenia. Tento právny inštitút však súčasný právny poriadok nepozná. Z existujúcich inštitútov pravá pri porovnaní účinkov vyplýva istá paralela s inštitútom vyvlastnenia. Na rozdiel od vyvlastnenia, ktorého podmienky sú kogentne upravené v ústave, je síce konečný efekt rovnaký - dochádza k zmene vlastníckych vzťahov k pozemku bez ohradu na vôľu pôvodného vlastníka, čí dokonca v priamom rozpore s ňou, je to však markantná bezohľadnosť štátu pri presadzovaní politických cieľov vládnucich elít. Vyvlastnenie sa môže udiať len v nevyhnutnom rozsahu vo verejnom zaujme - na základe zákona za primeranú náhradu, v individuálne orientovanom administratívnom konaní, ukončenom individuálnym správnym aktom, ktorého prípadne pochybenia je možné reparovať' čí už opravnými prostriedkami v samotnom vyvlastňovacom konaní, alebo napokon prostredníctvom súdneho konania. Naproti tomu odňatiu vlastníctva k pozemkom v režime napadnutého ustanovenia dochádza priamo zákonom, bez akejkoľvek náhrady, bez toho, aby bol definovaný verejný záujem o nevyhnutný rozsah takéhoto závažného zásahu do vlastníctva, pričom subjekty, proti vlastníctvu kto ch napadnute ustanovenie smeruje, rovnako ako ani iné osoby, touto zákonnou úpravou dotknuté (dedičia), nemajú žiadnu možnosť úspešne sa zmene vlastníckych práv vzoprieť' a vlastníctvo si udržať, pretože ani napadnuté ustanovenie, ani iný právny predpis nepredpokladá v tejto súvislosti vedenie akéhokoľvek konania, či už pred orgánom verejnej správy alebo v konečnom dôsledku pred súdom. Dokonca ani v prípade, ak by tomuto návrhu súd vyhovel kedykoľvek po 1. septembri 2006, t.j. v čaše, keď' sa predmetne pozemky stanú vlastníctvom obce, nemali by dotknuté subjekty k dispozícii žiadnu možnosť uplatniť si nároky na náhradu škody voči štátu, pretože platná právna úprava nevníma a ani nemôže vnímať zákonodarcu ako orgán verejnej moci. Z týchto dôvodov nie je napadnuté ustanovenie ani v súlade s jednotlivými článkami ústavy, ani Dohovoru a Protokolu. Napadnuté ustanovenie nerešpektuje podstatu ani zmysel základného práva vlastniť majetok, pričom spôsobom v demokratickej spoločnosti neprípustným neguje právnu istotu vlastníkov a ich dedičov a súčasné umožňuje na ich úkor rozhojnenie majetku štátu i obci. Na prospech štátu má okrem iného aj docieliť', aby štát získal pozemky, ktorých vlastníci sú známi, potrebné pre výstavbu objektov a infraštruktúry celospoločenského významu inak (a najmä ľahšie a lacnejšie) než jediným ústavným prípustným spôsobom vyvlastnením. Z tohto dôvodu nie je napadnuté ustanovenie v súlade ani s jednotlivými článkami ústavy. Napadnuté ustanovenie však vykazuje znaky diskriminácie a zásahu do základných práv aj v neprospech obci. K prechodu vlastníctva k pozemkom (bývalých) nezistených vlastníkov zo štátu na obce má dôjsť v zmysle jeho odseku 3 na základe delimitačného protokolu. Podkladom tohto protokolu má byť register obnovenej evidencie. Je pritom notoricky známou skutočnosťou, že práce na zostavení registra neboli na celom území štátu doposiaľ ukončené. Z toho potom vyplýva, že v zmysle napadnutého ustanovenia bude možné previesť vlastníctvo k pozemkom nezistených vlastníkov iba na časť obcí, v ktorých už boli práce na registri ukončené. Zvyšné obce bude takto znevýhodnené, čo zakladá nesúlad napadnutého ustanovenia s článkom ústavy i z tohto hľadiska.
Pri nakladaní s takto novozískaným pozemkovým vlastníctvom nie je obec autonómna, ale musí sa podriadiť zákonným obmedzeniam obsiahnutým v odseku 5 napadnutého ustanovenia. Tieto obmedzenia majú jednoznačne povahu obmedzenia vlastníckeho pravá v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy, a preto sa na ne vzťahujú všetky výhrady uvedené vyššie v inej súvislosti, teda: založenie obmedzenia vlastníckeho práva zákonom, absencia stanovenia nevyhnutného rozsahu, primeranej náhrady a aj neexistencia verejného záujmu na takomto obmedzení vlastníckeho pravá. Ani obce sa tomuto obmedzeniu vlastníckeho práva nemôžu žiadnym spôsobom brániť', ani pred orgánom štátu, ani pred súdom. Táto skutočnosť ich tiež znevýhodňuje oproti iným porovnateľným subjektom - vlastníkom pozemkov, ktorý takýmito obmedzeniami netrpia. Najviac, obmedzuje tiež veriteľov obcí, ktorým braní uspokojiť svoje pohľadávky nadobudnutím takéhoto obecného majetku. Keďže obciam ostáva zaručuje samostatnosť pri hospodárení so svoji m majetkom, je potrebné zdôrazniť, že samostatne hospodárenie je reprezentované aj autonómnosťou vôle pri nadobúdaní majetku. Napadnuté ustanovenie túto zásadu popiera, keď' nedáva obciam možnosť' odoprieť' prijatie týchto pozemkov od štátu. Z týchto dôvodov nie je odsek 3 napadnutého ustanovenia v súlade s ústavou. Z informácii dostupných navrhovateľovi vyplýva, že v súčasnosti existuje niekoľko stotisíc známych vlastníkov s neznámym trvalým pobytom, resp. sídlom. Všetky tieto subjekty bude 1. septembra 2005 pozbavene svojho pozemkového vlastníctva. To iste sa tyká ich dedičov, ktorých adresy trvalého pobytu či sídla so síce známe, majú však tú nevýhodu, že dedičské konania tykajúce sa (aj) pozemkov nezistených vlastníkov, nebolo k 1. septembru 2005 právoplatne skončené. V rovnakej právnej pozícii sa ocitli osoby, ktoré až po 1. septembri 2005 získajú možnosť preukázať svoje vlastnícke právo k „pozemkom nezistených vlastníkov". Je zrejmé, že prostredníctvom § 15 zákona č. 180/1995 Z.z. hrozí flagrantný zásah do vlastníckeho práva, ktorého ochrana ma ústavný charakter. Podľa platnej právnej úpravy dôjde tak k vytvoreniu nezvratnej skutočnosti, ktorej napráva buď' nebude možná vôbec, alebo len komplikovaným spôsobom pri súčasnom značnom zaťažení štátneho rozpočtu.
V snahe predísť takej katastrofickej situácií vyslovil generálny prokurátor názor, že je potrebné, aby súd uznesením pozastavil Účinnosť § 15 zákona č. 180/1995 Z.z. Dobroslav Trnka, presvedčený, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, bol návrh podaný dôvodne, požiadal ÚS SR, aby mu v celom rozsahu vyhovel.
Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej Republiky[upraviť | upraviť zdroj]
Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 1. júla 1999 vydal unesenie č. PL. ÚS 23/1998, v ktorom nevyhovel navrhovateľovi na vyslovenie nesúladu § 15 zákona č. 180/1995 Z. z. s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. K uvedenému dňu malo ustanovenie § 15 nasledujúce znenie:
(1) Uplynutím piatich kalendárnych rokov od účinnosti tohto zákona pozemky s nezisteným vlastníkom, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľnosti najmenej jeden kalendárny rok, prechádzajú ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu alebo štátnej organizácie lesného hospodárstva, ak ide o pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu a ktoré nie sú súčasťou spoločnej nehnuteľnosti. 31a) (2) Ak do uplynutia piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona nebudú pozemky s nezisteným vlastníkom zapísané v katastri nehnuteľností najmenej jeden kalendárny rok alebo ak sa zapíšu do katastra nehnuteľností až po uplynutí piatich kalendárnych rokov odo dňa účinnosti tohto zákona, prejdú do vlastníctva štátu a do správy fondu uplynutím jedného kalendárneho roka odo dňa zápisu do katastra nehnuteľností. Zákonom č. 219/2000 Z. z. boli lehoty (päť kalendárnych rokov od účinnosti tohto zákona) nahradené konkrétnym termínom - 1. september 2005 a zákonom č. 503/2003 Z. z. boli doplnené odseky 3 až 5 ktoré znejú: (3) Do jedného roka odo dňa nadobudnutia vlastníctva pozemkov štátom podľa odseku 1 a 2 prechádzajú tieto pozemky do vlastníctva tej obce, v ktorej katastrálnom území sa nachádzajú, ak podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie 31b) vyššieho územného celku nie sú určené na výstavbu objektov a infraštruktúry celospoločenského významu. Podkladom na zápis do katastra nehnuteľností je delimitačný protokol, ktorý obsahuje označenie pozemkov podľa údajov katastra nehnuteľností a ktorý je uzatvorený medzi fondom, štátnou organizáciou lesného hospodárstva a príslušnou obcou. (4) Pozemky, na ktoré boli uplatnené nároky podľa osobitného predpisu, 31c) neprechádzajú do vlastníctva obce podľa odseku 3, kým o týchto nárokoch nebude právoplatne rozhodnuté. (5) Pozemky, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa odseku 3, nemôže obec do desiatich rokov od účinnosti tohto zákona previesť do vlastníctva iného a ani zriadiť k nim záložné právo; takýto úkon je neplatný. Napadnuté ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 80/1995 Z. z. neboli od vydania rozhodnutia ústavného súdu č. PL. ÚS 23/1998 do dnešného dňa vo svojej meritórnej časti zmenené. Ústavný súd pripomína, že prekážka veci rozsúdenej vo svojej procesnej podstate vyjadruje zákaz a prekážku otvárať právoplatne rozhodnutú tú istú vec, ktorá je charakterizovaná tými istými účastníkmi, rovnakým predmetom konania a rovnakými skutkovými a právnymi dôvodmi uplatnenia nároku na súdnu ochranu.
V tomto konaní ústavný súd ako jediný súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) rozhoduje o ústavnosti napadnutých zákonov, iných právnych predpisov, ich častí alebo jednotlivých ustanovení. Ústavný súd pritom neberie na zreteľ iné kritérium, ako je súlad
medzi napadnutými všeobecne záväznými právnymi predpismi a ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vychádzajúc z názoru na prekážku veci rozsúdenej treba uviesť, že napadnuté ustanovenie § 15 zákona bolo prijaté oveľa neskôr, než sa v konaní o súlade právnych predpisov rozhodovalo o predošlom znení tohto ustanovenia. Už z toho vyplýva, že v tomto konaní nemôže ísť o prekážku veci rozsúdenej, lebo aj pri rovnakom znení (čo nie je tak) treba vziať do úvahy, že toto ustanovenie zákona bolo prijaté za iných predpokladov a s inou dôvodovou správou. Napokon aj dôvody jeho napadnutia sú úplne odlišné od tých, o ktorých rozhodoval v roku 1998 ústavný súd.
Ústavný súd pripomína, že v ústave nie je žiadna iná ústavná norma pre takto ustanovený spôsob zániku a vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorá by ospravedlnila zánik a vznik vlastníckeho práva spôsobom ustanoveným v napadnutom ustanovení § 15 zákona. Takáto opora nevyplýva ani z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Napokon túto otázku nie je potrebné skúmať so zreteľom na to, že napadnuté ustanovenie upravuje vznik vlastníckeho práva štátu a jeho zánik u nezisteného vlastníka bez akéhokoľvek mechanizmu ochrany nezisteného vlastníka, ktorý by bolo možné efektívne uplatniť pred prechodom vlastníckeho práva.
Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 43 pod č. 126/1995 „V právnom štáte kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žiaden zákon nemôže nahrádzať a meniť právomoc všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach (čl. 41 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy) bez toho, aby sa zmenila ústava a občiansky súdny poriadok.“ Zákonom nemožno zasiahnuť do základných kompetencií jednotlivých zložiek moci v štáte stanovených ústavou. Teda zákonom nie je možné ani odňať určité právomoci patriace podľa ústavy výkonnej, resp. súdnej moci a previesť ich na moc zákonodarnú. Napriek tomu napadnutým ustanovením sa tak stalo. Rozhodovať o zániku vlastníckeho práva v dôsledku opustenia veci (derelikcie) možno v správnom konaní, teda v rámci moci výkonnej alebo v súdnom konaní v rámci moci súdnej. Pokiaľ si túto právomoc prisvojil napadnutým ustanovením zákonodarca, porušil tým ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, z ktorého deľba moci vyplýva. Z pohľadu navrhovateľa, ktorý porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy nenapadol, došlo k porušeniu práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy, keďže dotknutí vlastníci nemajú možnosť súdnej ochrany, resp. ochrany pred iným orgánom. Zároveň to v konečnom dôsledku znamená aj porušenie ich vlastníckych práv podľa čl. 20 ods. 1 a
4 ústavy a porušenie princípov demokratického právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Na základe analýzy uvedenej v bodoch 4.1 až 4.4 tejto časti rozhodnutia ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie porušuje princíp právnej istoty ako súčasť právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy), právo vlastniť majetok vrátane jeho dedenia (čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy), ako aj právo na súdnu ochranu a na ochranu pred iným orgánom štátu (čl. 46 ods. 1 a ods. 2 posledná veta ústavy).
Na základe záverov ústavného súdu už nie je potrebné zaoberať sa porušením čl. 1 ods. 1 prvej vety, čl. 20 ods. 1 a ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 poslednej vety ústavy z ďalších aspektov, ktoré navrhovateľ namieta.
K ostatným namietaným porušeniam práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
Keďže ústavný súd dospel k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 poslednej vety, čl. 20 ods. 1 a ods. 4, ako aj čl. 46 ods. 1 a ods. 2 poslednej vety ústavy, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať ďalšími namietanými porušeniami práv vyplývajúcich z ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca napadnuté ustanovenie čl. I § 15 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak národná rada neuvedie toto ustanovenie do súladu s ústavou, stráca § 15 zákona po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia čl. I § 15 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 95 pod číslom 218/2005 Z. z.) zanikne vyhlásením rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
Záver[upraviť | upraviť zdroj]
Rozhodovať o zániku vlastníctva v dôsledku opustenia veci (derilikcia) možno v správnom konaní, teda v rámci výkonnej moci alebo v súdnom konaní v rámci súdnej moci. Pokiaľ si túto právomoc prisvojil napadnutým ustanovením ( podľa § 15 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, dňom 1. 9. 2005 pozemky s nezisteným vlastníkom, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností najmenej jeden kalendárny rok, prechádzajú ako opustené do vlastníctva štátu a do správy fondu alebo štátnej organizácie lesného hospodárstva, ak ide o pozemky, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu a ktoré nie sú súčasťou spoločnej nehnuteľnosti) aj zákonodarca, porušil tým ustanovenie Ústavy SR, z ktorého deľba moci vyplýva, ako aj právo na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 poslednej vety Ústavy SR, keďže dotknutí vlastníci nemajú možnosť súdnej ochrany, resp. ochrany pred iným orgánom. Zároveň to v konečnom dôsledku znamená aj porušenie ich vlastníckych práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a porušenie princípov demokratického právneho štátu podľa čl.1 prvej vety Ústavy SR. V právnom poriadku nie je upravené a nie je ani možné zistiť výkladom, čo znamená v kontexte napadnutého ustanovenia pojem „ nezistený vlastník“. Slovo „nezistený“ znamená len to, že výsledok procesného dokazovania pred orgánom verejnej moci viedol k záveru, že nejaký vlastník existuje, ale nebolo ho možné zistiť. Z takého výsledku procesného dokazovania sa však nedá vyvodiť záver o tom, že zlyhanie procesu dokazovania má za následok zánik vlastníckeho práva prechodom na štát a nadväzne na to na jednotku územnej samosprávy. Tieto prechody nie sú preskúmateľné, resp. zákon nepredpokladá ich preskúmanie spôsobom, ktorý je obvyklý v právnom štáte, napríklad v správnom súdnictve. Nie je úplne zrejmé, prečo napadnuté ustanovenie vynechalo dedičov nezistených vlastníkov, za predpokladu, že by bolo zjavné, že nezistení vlastníci v skutočnosti už nemôžu byť nažive.