Samsu-iluna

Samsu-iluna (amorejsky: Šamšu; asi 1749 – 1712 pred Kr.) bol siedmy kráľ zakladajúcej amorejskej dynastie v Babylone, ktorý vládol v rokoch 1749 pred Kr. až 1712 pred Kr. (stredná chronológia) alebo v rokoch 1686 až 1648 pred Kr. (krátka chronológia). Bol synom a nástupcom Chammurapiho, matka je neznáma. Jeho vláda sa vyznačovala násilnými povstaniami v oblastiach dobytých jeho otcom a opustením niekoľkých významných miest, predovšetkým v Sumeri.^[1]

Okolnosti Samsu-ilunovej vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Keď sa Chammurapi dostal k moci v meste Babylon, ovládal malú oblasť bezprostredne okolo tohto mesta a zo všetkých strán ho obklopovali oveľa mocnejší protivníci. Kým zomrel, podmanil si Sumer, Ešnunnu, Asýriu a Mari a stal sa pánom Mezopotámie. Výrazne oslabil a ponížil aj Elam a Gutejcov.^[1]

Hoci boli tieto štáty porazené, neboli zničené. Ak mal Chammurapi plán na ich pripojenie k Babylonu, nežil dosť dlho na to, aby ho dotiahol do konca. V priebehu niekoľkých rokov po jeho smrti Elam a Asýria opustili babylonskú orbitu a na všetkých dobytých územiach sa začali revolty. Úloha vysporiadať sa s týmito, ako aj ďalšími problémami, pripadla Samsu-ilunovi. Hoci viedol neúnavné kampane a zdá sa, že často víťazil, ukázalo sa, že kráľ nie je schopný zastaviť rozpad ríše. Cez to všetko sa mu však podarilo udržať jadro svojej ríše neporušené, čo umožnilo mestu Babylon upevniť svoju pozíciu v dejinách.

Vyľudňovanie Sumeru[upraviť | upraviť zdroj]

Samsu-ilunove výpravy nemuseli byť jedinou príčinou spúšte, ktorú spôsobil Uruku a Uru, a jeho strata Sumeru mohla byť rovnako vypočítavým ústupom ako porážkou.

Záznamy v mestách Ur a Uruk v podstate prestávajú po 10. roku Samsu-ilunovej vlády, ich kňazi zrejme pokračovali v písaní, ale zo severnejšie položených miest.^[2] Približne v tomto čase sa končia aj záznamy z Larsy. V Nippure a Isine pokračujú záznamy až do Samsu-ilunovho 29. roku vlády a potom prestávajú aj tam. Tieto prestávky sa pozorujú aj v archeologických záznamoch, kde dôkazy poukazujú na to, že tieto mestá boli z veľkej časti alebo úplne opustené na stovky rokov, až do obdobia Kassitov.

Náboženské a astronomické úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci Samsu-ilunova vláda nebola pokojná, nebola úplne zameraná na vojnu. Je známe, že napríklad obnovil hradby v Kiši, Nippure a Sippare,^[1] a že rovnako ako jeho otec propagoval Mardukov kult. Zrejme tiež obnovil chrám É-babbar zasvätený Šamašovi (známy aj ako Utu) v Larse, zikkuraty v Sippare,^[3] a zikkuraty Zababu a Ištar v Kiši.

Okrem toho existujú špekulácie,^[4] že Samsu-iluna zaviedol štandardný babylonský kalendár, možno ako prostriedok na užšie prepojenie svojej ríše.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ ^a ^b ^c J. N. Postgate (1994). Early Mesopotamia: society and economy at the dawn of history, reprint edition. Routlidge Publishing. S. 49–50, 75, 219. ISBN 0-415-11032-7.
↑ Van de Mieroop, Marc (2006). A History of the Ancient Near East ca. 3000-323 BC, 2nd Edition. Malden, MA: Wiley-Blackwell. S. 115, 117. ISBN 1-4051-4911-6.
↑ Frayne, Douglas (1990). Old Babylonian period (2003-1595 BC). University of Toronto Press. S. 374–377, 380–385. ISBN 0-8020-5873-6.
↑ Schneider, Tammi J. (2011). An Introduction to Ancient Mesopotamian Religion. Grand Rapids, MI: William B. Eerdman's. p. 103. ISBN 978-0-8028-2959-7.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Samsu-iluna

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Samsu-iluna na anglickej Wikipédii.

[:0-1] J. N. Postgate (1994). Early Mesopotamia: society and economy at the dawn of history, reprint edition. Routlidge Publishing. S. 49–50, 75, 219. ISBN 0-415-11032-7.

[2] Van de Mieroop, Marc (2006). A History of the Ancient Near East ca. 3000-323 BC, 2nd Edition. Malden, MA: Wiley-Blackwell. S. 115, 117. ISBN 1-4051-4911-6.

[3] Frayne, Douglas (1990). Old Babylonian period (2003-1595 BC). University of Toronto Press. S. 374–377, 380–385. ISBN 0-8020-5873-6.

[4] Schneider, Tammi J. (2011). An Introduction to Ancient Mesopotamian Religion. Grand Rapids, MI: William B. Eerdman's. p. 103. ISBN 978-0-8028-2959-7.

[1]

[2]

[3]

[4]