Spojená červená armáda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Spojená červená armáda (jap. Rengō Sekigun, skr. URA z angl. United Red Army) bola japonská ultraľavicová polovojenská skupina založená 15. júla 1971.

Skupina sa vyvinula z pôvodnej japonskej extrémistickej organizácie, nazývanej Frakcia červenej armády. Tá vzišla zo študentského protestného hnutia 60. rokov a potom, ako bolo mnoho jej členov zatknutých a časť odišla v r. 1971 pod vedením Fusako Šigenobuovej do zahraničia, kde založili Japonskú červenú armádu, sa zvyšný členovia pod vedením Tsunea Moriho spojili s inou skupinou, Revolučnou ľavicovou frakciou (Keihin). Tá sa oddelila od Japonskej komunistickej strany a bola vedená Hiroko Nagataovou. Spočiatku obe skupiny úzko spolupracovali až sa 15. júla 1971 definitívne spojili a premenovali na Spojenú červenú armádu.

Zatiaľ čo pôvodná Frakcia červenej armády uskutočnila viacero väčších akcii (napr. únos letu 351 do Severnej Kórei z 31. marca 1970), členovia novovznikutej Spojenej červenej armády sa zamerali hlavne na ideologické utvrdzovanie a tvrdú sebadisciplínu, čo však viedlo k skorému pádu skupiny. Už v auguste 1971 boli dvaja "odpadlícky" členovia URA popravení. V januári 1972 členovia URA odišli do hôr v prefektúre Gunma, kde si založili polovojenský výcvikový tábor. Počas výcviku bolo do polovice februára 1972 v rámci vnútorných ideologických čistiek zabitých celkovo 12 členov skupiny a 1 náhodný svedok. Po objavení ich tiel a výcvikového tábora spustila polícia po zvyšných členoch rozsiahlu pátraciu akciu. Pri úteku 5 členov URA 19. februára 1972 prepadlo chatu blízko mesta Karuizawa v prefektúre Nagano a zobralo 1 ženu ako rukojemníčku. Chatu okupovali 9 dní, po ktoých ich polícia zadržala, medzitým však počas prestreliek s policajtami zabili 3 ľudí. Krátko po tomto incidente polícia pozatýkala aj zvyšných členov skupiny.

URA mala od svojho založenia celkovo 29 členov, z toho 14 bolo zabitých vlastnými súdruhmi. Lídri URA boli za to odsúdení na trest smrti. Tsuneo Mori spáchal vo väzení samovraždu, Hiroko Nagataová čaká dodnes na vykonanie rozsudku.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]