Sumo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dohjóiri v podaní jokozunu Asašórjú

Sumo[1] (jap.: 相撲; slov. brániť sa) je šport starý viac ako 1000 rokov. Japonským národným športom sa stalo v období Edo (1600-1868). Prvá zmienka o tomto športe sa vyskytla kronike Kodžiki v roku 712. Ide o šport plný tradícií, precíznych pravidiel a symbolov, ale predovšetkým pevne daných obradov.

Princíp zápasu[upraviť | upraviť zdroj]

Zápasy sumo sa odohrávajú vo štvorcovom vyvýšenom (50 až 70 cm) ringu, nazývanom dohjó. V jeho strede je z 28 snopov vyznačené kruhové zápasisko s priemerom 4,57 metra. Cieľom súboja je vytlačiť súpera za okraj vyznačeného zápasiska alebo ho donútiť, aby sa dotkol zeme akoukoľvek časťou tela, okrem chodidla. Snahou je predovšetkým vyviesť súpera z rovnováhy.

Slávnostnému vstupu zápasníkov pred súbojmi do ringu sa hovorí dohjóiri (土俵入り) a ide o obranné predstavenie zápasníkov. Súperi pred vzájomným súbojom trávia čas v kruhu predvádzaním obranných drepov šiko a súbojom očí so súperom. Potom obaja zápasníci vystúpia z kruhu, napijú sa "vody sily", otrú si ústa "papierom sily" a potom naberú do hrsti soľ, ktorú rozhodia po zápasisku na znak odohnatia zlých duchov.

Rozhodca[upraviť | upraviť zdroj]

Rozhodca sa nazýva gjódži (行司). Je oblečený do kostýmu šľachtica zo 14. storočia. Za pásom nosí nôž tantó ako spomienku na dobu, keď rozhodca po chybnom rozhodnutí spáchal samovraždu nazývanú seppuku. Japonská úctivosť káže aj dnes, v prípade nesprávneho rozhodnutia, odísť rozhodcovi do tzv. rozhodcovského dôchodku, čiže vzdať sa rozhodcovskej funkcie. Ďalší rozhodcovia šinpan (審判) sedia okolo ringu.

Technika boja[upraviť | upraviť zdroj]

Existuje 70 oficiálnych techník porazenia súpera (rôzne zrazenia, podrazenia nôh, zdvihy, údery, stlačenia a strky), ktoré zostavila Japonská asociácia sumo (日本相撲協会; Nihon Sumo Kjókai). Štyridsaťosem z týchto sedemdesiatich techník je považovaných za klasické. Techniky sa delia do troch hlavných kategórií:

1. tlačenie (cuki)
2. strkanie (oši)
3. chyty (jori)

Oblečenie pri súbojoch[upraviť | upraviť zdroj]

Zápasníci nosia brušný pás mawaši (廻し), ktorý je ovinutý okolo slabín a pásu, a na chrbte zaviazaný. Zápasníci dvoch najvyšších kategórií, tzv. sekitori (関取), majú ako jediní právo mať zaviazané vlasy do tradičných účesov stredovekých šľachticov čonmage (丁髷) v štýle oičómage (お銀杏髷) – ide uzol v tvare listu ginkgo.

Hierarchia súťaží[upraviť | upraviť zdroj]

Profesionálni zápasníci súťažia za jednotlivé kluby heja (部屋) a stretávajú sa v súbojoch v hierarchicky usporiadanej štruktúre súťaží. Vzostup alebo zostup zápasníka v hierarchii súťaží závisí od pomeru výhier a prehier na konci každého turnaja.

Zoznamu zápasníkov pre turnaj sa hovorí banzuke. Jedinou stálou pozíciou v hierarchii je veľký šampión nazývaný jokozuna (横綱). Ide o titul, ktorý zabezpečuje zápasníkovi nemožnosť zostúpiť v hierarchii nižšie.

Pravidelný plat dostávajú iba zápasníci sekitori, tzn. zápasníci dvoch najvyšších kategórií – Makuuči a Džúrjó.

Turnaje[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1958 sa usporadúva každý rok šesť veľkých turnajov. Tie sa konajú každý druhý mesiac v štyroch japonských mestách. Dĺžka turnajov je od roku 1949 pätnásť dní. Na začiatku turnaja spolu súperia žiaci, po nich nasledujú súboje v štyroch nižších divíziách (džonokuči 序ノ口, džonidan 序二段, sandanme 三段目 a makušita 幕下). Aby zápasník z týchto divízií postúpil vyššie, musí dosiahnuť pomer minimálne 4 víťazstiev ku 3 prehrám.

Druhá najvyššia divízia sa nazýva džúrjó (十両) a úplne najvyššia makuuči (幕内). V tých zápasníci bojujú jedenkrát denne počas celých 15 dní turnaja. Víťazom turnaja sa stáva zápasník divízie makuuči s najvyšším počtom vyhratých zápasov.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ^  Podľa Slovníka cudzích slov sú spisovné výrazy Sumó, a aj Sumo.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sumó na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).