Sung (dynastia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sung
Sòng Cháo
 Obdobie piatich dynastií a desiatich kráľovstiev
 dynastia Tchang
960 – 1279 Jüan (dynastia) 
Geografia
Mapa štátu
Čína a okolité štáty v roku 1111
Hlavné mesto
Kajfeng, neskôr Chang –čou
Rozloha
2 milióny km²
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
118 miliónov v roku 1120
Národnostné zloženie
Štátny útvar
čínske peniaze
Vznik
960
Zánik
1279
Predchádzajúce štáty:
Obdobie piatich dynastií a desiatich kráľovstiev Obdobie piatich dynastií a desiatich kráľovstiev
dynastia Tchang dynastia Tchang
Nástupnícke štáty:
Jüan (dynastia) Jüan (dynastia)

Sung alebo Sungovci bola čínska vládnuca dynastia, ktorý sa delí na dve obdobia, na severný Sung (960 - 1127) a južný Sung (1127 - 1279). Sídlom v období severných Sungovcov bol Kajfeng, veľké obchodné centrum v údolí Žltej rieky. Roku 1127 si ho podrobili Džurčeni, kočovníci z Mandžuska, ktorí obsadili severnú Čínu a založili svoju vlastnú ríšu pod vládou dynastie Jinovcov. Cisári dynastie Sungovcov presťahovali svoje sídlo na juh do prístavu Chang–čou.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 960 založil Čao Kchuang-jin (vládol pod menom Tchaj-cu), jeden z generálov štátu Neskoré Čou novú dynastiu Sung, ktorá postupne presadzovala moc nielen na severe krajiny, ale na celom území Číny. Na rozdiel od predchádzajúcich krátkotrvajúcich dynastií, dynastia Sung, neskončila svoje panovanie po niekoľkých rokoch, ale vydržala dlhšie ako tri storočia (960-1279).

Po úspešnom zjednotení Číny obrátili vládcovia dynastie Sung pozornosť proti nepriateľovi na severe kitanskej ríše Liao. V následnom vojenskom ťažení utrpela sungská armáda porážku, po ktorej nasledovala dlhá a nerozhodná vojna, v ktorej ani jedna strana nebola schopná dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo. Počas tretieho sungského cisára Čen-čunga bola, nakoniec po sérii nepresvedčivých vojenských stretnutí medzi kitanskou a sungskou armádou, uzatvorená medzi oboma krajinami mierová zmluva. V tomto období na severozápade Číny existovala ešte tanguská ríša Si Sia.

V roku 1115 kočovné kmene Džurčenov, ktoré žili severne od ríše Liao, založili vlastný štát, ktorý po niekoľkých rokoch porazil ríšu Liao, čím sa stal bezprostredným susedom ríše Sung. Medzi ríšou Sung a Džurčenmi vypukla vojna, počas ktorej sa títo nájazdníci zmocnili sídelného mesta Kajfengu a zajali cisára. Časť členov cisárskej rodiny ušla z obkľúčenia na juh krajiny, kde zakložili dynastiu Južný Sung, ovládajúcu územie strednej a južnej Číny, zatiaľ čo severná Čína sa stala súčasťou ríše Džurčenov pod názvom ríša Jin. Zahraničná politika dynastie Južný Sung voči Jinu bola z vojenského pohľadu defenzívna. Po vzájomných konfliktoch sa postupne v priestore Číny medzi oboma štátmi podarilo vytvoriť mocenskú rovnováhu, v ktorej Jinovci neboli vojensky schopný dobyť juh Číny a Sungovia nemali dostatok síl k vyhnaniu Jinu zo severu.

Keď roku 1234 Mongoli dobyli územie ríše Jin, pre ríšu Sung sa objavil nový, nebezpečnejší a vojensky vyspelejší protivník. Roku 1251 sa chánom Mongolov stal Möngke, ktorý po nástupe na tróň začal ničivé vojenské nájazdy na hranice ríše Sung, v ktorých po jeho smrti vo väčšej intenzite pokračoval jeho brat Kublajchán. V roku 1274 vpadla dvestotisícová mongolská armáda pod velením Kublajchána na územie južnej Číny a dobyla hlavné mesto Chang-čou a zajala posledného cisára, čím ríša dynastie Sung prestala formálne existovať.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Počas obdobia vlády dynastie Sung zaznamenala Čína rýchly hospodársky rast. Obchod sa vďaka papierovému obeživu pozdvihol na vyššiu úroveň a okolo Kajfeng a Chang–čou, sídelných miest ríše vznikli prosperujúce oblasti. Stúpal aj počet obyvateľov krajiny, obchod a priemysel prekvitali a hlavné mesto krajiny sa stalo najveľkolepejšou metropolou vtedajšieho sveta. Nové obzory dosiahla aj veda a technika. Najvýznamnejší pokrok nastal v hutnictve, vo výrobe porcelánu, v stavbe lodí a navigácii pomocou kompasu. Vďaka novo zavedenej tlači s pohyblivými literami sa šírila vzdelanosť. Kupci zakladali v mestách zložité obchodné organizácie podobné cechom v Európe. Na vidieku sa rozvinul voľný obchod s pozemkami, čo bol jeden z motorov silného hospodárskeho rastu. Kedže Čína stratila prístup k pozemným cestám so strednej Ázie a na Blízky Východ, musela sa sústrediť na námorný obchod a stala sa námornou veľmocou. Pravidelne obchodovala s juhovýchodnou a južnou Áziou i s oblasťou Perzského zálivu a vybudovala silné vojnové loďstvo.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V období 750 až 1250 veľmi výrazne vzrástol počet obyvateľstva a zmenilo sa jeho územné rozloženie. V období dynastie Tchang žilo 73 % čínskej populácie na severovýchode krajiny, kým v južnej a strednej Číne, menej ako štvrtina. V 13. storočí sa situácia obrátila a ťažisko hospodárskeho života a krajiny sa presunulo na juh.

Obdobie vynálezov[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie dynastie Sungovcov bolo obdobím veľkej vynaliezavosti vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti. Veľké džunky, čo boli vlastne plachetnice s vysokou kormou a vyčnievajúcim lodným predkom a s vodotesnými podpalúbnymi komorami, vďaka čomu dokázali odolávať aj rozbúrenému moru a mohli plávať na ďalšie vzdialenosti od pobrežia.

Lode, plávajúce ďaleko od morských brehov, sa navigovali pomocou magnetického kompasu, ktorý na rozdiel od kompasov vo vtedajšej Európe ukazoval na juh, nie na sever. Na pohon člnov plaviacich sa na čínskych riekach sa používali drevené lopatkovité kolesá s vyčnievajúcim záberom poháňané ľudskou silou. V oblasti vojenskej techniky bol prelomovým vynález pušného prachu, ktorý viedol k vývoju zápalných rakiet a vôbec prvých jednoduchých diel na svete, zhotovených ešte len z bambusových rúr. Knihotlač s pohyblivými písmenkami sa začala používať v Číne o 200 rokov skôr ako v Európe. Na pohon vzduchových mechov využívaných v taviacich peciach a na pohon jednoduchých spriadacích strojov sa používali vodné kolesá. Mnohé z týchto vskutku prelomových vynálezov si napokon našli cestu do Európy, kde prispeli k technologickému a ekonomickému pokroku kontinentu.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Fairbank, John F., Dějiny Číny, Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998, ISBN 8071062499
  • Zhang Yantu, Five thousand years of Chinese nation, Beijing : Foreign Languages Press, 2008,
  • Chinnery, John, Poklady Číny : dědictví tisícileté kultury, Praha: Knižní klub, 2008, ISBN 978-80-242-2055-0