Vojna o Falklandy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vojna o Falklandy
Falklands, Campaign, (Distances to bases) 1982.jpg
Mapa pohybov britských námorných síl.
Dátum 2. apríl 1982 - 14. jún 1982
Miesto Falklandy, Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy a okolitý vzdušný i námorný priestor
Výsledok britské víťazstvo
Casus belli: dlhodobý územný spor o Falklandy a Južnú Georgiu
Protivníci
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Falklandy Falklandy
Argentína Argentína
Velitelia
Sir John Fieldhouse,
Sir John Woodward,
Margaret Thatcherová
Leopoldo Galtieri,
Mario Menéndez,
Ernesto Crespo
Straty
258 zabitých
777 zranených
649 zabitých
1 068 zranených

Vojna o Falklandy (angl. Falklands War, šp. Guerra de las Malvinas) bol ozbrojený konflikt medzi Spojeným kráľovstvom a Argentínou v roku 1982 na území Falklandských ostrovov, Južnej Georgie a Južných Sandwichových ostrovov a v okolitom vzdušnom aj námornom priestore. Oficiálne vojna nebola vyhlásená ani jednou stranou.

Príčiny vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna bola výsledkom dlhodobého sporu medzi Spojeným kráľovstvom a Argentínou o územie Falklandských ostrovov (Argentínčanmi označovaných ako Malvíny). Jedná sa o hornaté ostrovy v Južnom Atlantiku, asi 480 km od Argentínskeho pobrežia. O toto územie bolo od 17. storočia zápasili Španieli, Angličania, Francúzi aj Argentínčania. Spojené kráľovstvo držalo ostrovy od roku 1833. Argentínsky autoritatívny vodca Juan Manuel de Rosas dokonca v 30. a 40. rokoch 19. storočia navrhoval Británii, nech ostrovy od Argentíny odkúpi. Briti na to však nikdy nepristúpili, pretože ostrovy už beztak držali pod svojou kontrolou.

Ani v neskoršom období sa Argentína nikdy nevzdala svojich nárokov na súostrovie. V roku 1965 dokonca Argentínčania na pôde OSN vyjadrili názor, že by sa mali Falklandy považovať za britskú kolóniu. V roku 1976 sa v Argentíne dostala k moci vojenská junta, ktorá krajinu postupne priviedla do rozsiahlej ekonomickej krízy, čo viedlo začiatkom roku 1981 k veľkým občianskym nepokojom. V decembri 1981 sa dostala k moci nová junta pod vedením generála Leopolda Galtieriho, brigadiera Basilia Lami Doza a admirála Jorge Anaya. Anaya bol dlhodobým zástancom riešenia sporu so Spojeným kráľovstvom o Falklandy vojenským zásahom.

Galtieriho vláda dúfala, že pomocou vojnových operácií odvráti pozornosť obyvateľstva od chronických hospodárskych problémov krajiny a režimu, či od porušovania ľudských práv. Tieto opatrenia by tiež posilnili jej slabnúcu legitimitu. Argentínske noviny La Prensa špekulovali krok-za-krokom, nad plánom, ktorý by začal prerušením dodávok na ostrovy, a po prípadnom neúspechu rokovaní na pôde OSN v priebehu roku 1982 by viedli k priamym bojovým operáciám.

Zhoršujúce sa vzťahy medzi Britániou a Argentínou viedli k tomu, že 19. marca 1982 skupina argentínskych obchodníkov s kovovým šrotom (medzi ktorými boli aj príslušníci námorníctva) vztýčila Argentínsku vlajku na ostrove Južná Georgia. Pobrežné plavidlo britskej Royal Navy HMS Endurance následne vyrazilo z prístavu Stanley na Falklandoch k Južnej Georgii. Argentínska junta, obávajúca sa posilnenia britských pozícii v Južnom Atlantiku, preto rýchlo nariadila prípravu vylodenia na Falklandy na 2. apríla. Briti varovania o argentínskej aktivite vôbec nebrali na zreteľ. 1. apríla 1982 americký prezident Reagan varoval argentínskeho prezidenta Galtieriho, že vojenský zásah na Falklandoch naruší vzájomné vzťahy oboch krajín.

Argentínska invázia[upraviť | upraviť zdroj]

Kódové označenie argentínskeho útoku znelo operácia Rosario. 2. apríla 1982 sa argentínskym špeciálnym jednotkám podarilo bez väčšieho odporu dobyť hlavné mesto Falklánd Stanley a odzbrojiť miestnu posádku. Miestna posádka tvorená britskou námornou pechotou pod vedením majora Mikea Normana kládla iba formálny odpor. Argentínske jednotky pri tom mali za úlohu obsadiť hlavné mesto bez toho aby spôsobili britskej jednotke straty na životoch.

Britská reakcia[upraviť | upraviť zdroj]

Spojené kráľovstvo, na čele s premiérkou Margaret Thatcherovou, následne odpovedalo vojensky aj diplomaticky. Po dohode s Európskym spoločenstvom uvalili európske krajiny na Argentínu ekonomické sankcie. Inváziu na Falklandy odsúdila aj Bezpečnostná rada OSN, ktorá požiadala Argentínu nech svoje vojská stiahne. Konanie Argentíny podporovala väčšina juhoamerických krajín s výnimkou Čile, ktoré malo tiež územné spory v oblasti ostrova Beagle Channel. Toto bol jeden z významných faktorov, ktorý ovplyvnil priebeh vojenských operácií, pretože Argentínčania z dôvodu neistoty ponechali všetky svoje elitné jednotky na hraniciach s Čile.

Ruku v ruke s diplomatickými krokmi Briti rýchlo zostavili improvizovanú námornú jednotku, ktorej cieľom malo byť znovuobsadenie Falklánd. Kódové označenie znelo operácia Corporate. Veliteľom britských síl bol menovaný admirál Sir John Fieldhouse. Do oblasti boli v dôsledku zhoršujúcej sa situácie vyslané britské ponorky HMS Splendid a HMS Spartan už 29. marca. Na podporu hliadkovej lode HMS Endurance bola vyslaná aj zásobovacia loď Fort Austin.

6. apríla bol na zasadaní britskej vlády zložený vojnový kabinet, ktorý mal každý deň dozerať na vedenie bojových operácii. Už 4. apríla bola do oblasti vyslaná britská atómová ponorka HMS Conqueror. 7. apríla ju nasledovali lietadlové lode HMS Invincible a HMS Hermes. Následne boli do oblasti vyslané dopravné lode SS Canberra, vezúca na palube 3. brigádu Commandos, a RMS Queen Elizabeth 2 s 5. pechotnou brigádou. Celá britská flotila zahŕňala 127 lodí (47 vojenských lodí, 22 podporných plavidiel a 62 obchodných dopravných lodí). Najväčšou slabosťou britských síl bol nedostatok leteckej podpory. Briti mali k dispozícii len 42 bojových lietadiel (28 typu Sea Harrier a 14 typu Harrier GR.3). Naproti tomu Argentínčania disponovali asi 122 bojaschopnými vojenskými lietadlami, z ktorých 50 boli stíhačky a zvyšok bol použitý pre priamu podporu pozemných vojsk.

Protiútok Spojeného kráľovstva[upraviť | upraviť zdroj]

Do polovice apríla sa podarilo britskému letectvu R.A.F. sprevádzkovať leteckú základňu na ostrove Ascension v strednom Atlantiku. 25. apríla 1982 britský prápor námornej pechoty 42 Commando obsadil ostrov Južná Georgia. Došlo k leteckým a námorným bojom medzi argentínskym a britským letectvom a k vzájomným leteckým útokom na lode nepriateľa. 2. mája britská ponorka HMS Conqueror potopila argentínsky ľahký krížnik ARA General Belgrano. Od 30. apríla do 12. júna Briti uskutočnili sériu šiestich leteckých útokov proti argentínskym pozíciám na Falklandoch.

Argentínske letectvo 4. mája poškodilo francúzskymi strelami AM39 Exocet britský torpédoborec HMS Sheffield. Posádka ťažko poškodenú horiacu loď opustila. Tá sa potopila po 4 dňoch. Argentínčania pri ďalších náletoch zničili aj HMS Ardent (21. mája), HMS Antelope (24. mája), HMS Coventry a nákladnú MV Atlantic Conveyor (25. mája) nesúcu dopravné vrtuľníky (Chinook), stavebné zariadenia na vybudovanie pristávacej dráhy a stany. Strata lode Atlantic Conveyor bola z logistického hľadiska pre Britov ťažkou stratou.

Britské jednotky o sile asi 4000 mužov sa na Falklandoch vylodili 21. júna v oblasti zátoky San Carlos na ostrove East Falkland. Išlo o britskú obojživelnú bojovú skupinu pod vedením komodora Michaela Clappa. Tvorili ju jednotky Commandos britskej armády a námornej pechoty a tiež výsadkové jednotky armády. Na britské jednotky viackrát zaútočili nízko letiace argentínske lietadlá. Briti postupovali do vnútra ostrova a 27. až 28. apríla obsadili letisko Goose Green.

1. júna sa ďalších 5000 britských vojakov patriacich k 5. pechotnej brigáde pod vedením generálmajora Moora vylodilo na Falklandoch a v nasledujúcich dňoch postupne zatlačili Argentínčanov k mestu Stanley. Boje o mesto Stanley trvali od 11. do 14. júna. 14. júna britské jednotky mesto Stanley dobyli. Argentínske jednotky sa vzdali.

Bojové operácie sa skončili kapituláciou argentínskych síl dňa 14. júna 1982. Argentína stratila 655 mŕtvych, zatiaľ čo Spojené kráľovstvo prišlo o 255 padlých. Na Falklandoch zahynuli aj 3 ženy - civilistky.

Výsledok[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspechu vo vojne bol argentínsky vojenský režim natoľko oslabený, že v priebehu nasledujúceho roku sa v krajine opäť dostala k moci civilná vláda, ktorá prinútila Galtieriho rezignovať. Naopak domáca podpora Margaret Thatcherovej výrazne narástla.

Vojnu o Falklandy možno považovať za konflikt podobný koloniálnym vojnám. Vojna však mala viacero medzinárodných dopadov. Konflikt zblížil Argentínu a Kubu. Postoj USA a prezidenta Reagana naštrbil americkú pozíciu mediátora v konfliktoch medzi európskymi krajinami a ich bývalými kolóniami. Tieto kroky výrazne zhoršili vzťahy medzi krajinami Latinskej Ameriky a USA, ktorých obyvateľstvo bolo pohoršené tým, že USA podporili európsku krajinu pri útoku na latinskoamerický štát[1].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Coerver, D. M., 2008, Falklands War. in Tucker, S. C. (Editor) Cold War A Student Encyclopedia. Vol. I-V. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 706-709

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Falklands War na anglickej Wikipédii.