Vyšehradský cintorín

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Arkády Vyšehradského cintorína

Vyšehradský cintorín je miesto pochovávania najvýznačnejších osobností českého kultúrneho a spoločenského života na bývalom hradisku přemyslovských kniežat na pražskom Vyšehrade v mestskej časti Praha 2.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod cintorína v dnešnej podobe treba hľadať už v samotných začiatkoch budovania hradiska. Podľa archeologických prieskumov na tomto území existovalo viacero pohrebísk. Najvýznamnejší z nich bol malý cintorín zriadený tesne pri múroch tunajšieho kapitulného kostola.

Postupom času sa však toto územie vyľudňovalo čím zanikal i cintorín, na ktorom sa už pochovávalo iba sporadicky. Napokon bolo pochovávanie na ňom ukončené a cintorín bol ohradený múrom. K definitívnemu zániku cintorína malo prísť nariadením cisára Jozefa II. z roku 1785 o zrušení cintorínov pri kostoloch vo vnútri mesta. Vzhľadom k polohe kostola, sa nariadenie tohto cintorína netýkalo. Cintorín ostal v takomto stave až do 60. rokov 19. storočia.

Symbolický hrob Milady Horákovej. Jej telo bolo po poprave spopolnené a popol vysypaný na neznámom mieste

V uvedenom období vznikol v Prahe spolok českých spisovateľov Svatobor, v ktorom pôsobilo viacero významných osobností kultúrneho života. Práve na pôde tohto spolku vznikla myšlienka na zriadenie miesta pochovávania významných českých osobností na spôsob národného cintorína. Myšlienka sa čoskoro ujala i medzi verejnosťou. Ostávalo iba nájsť pre cintorín vhodné miesto. Po viacerých návrhoch padla voľba na roky nepoužívaný malý cintorín na Vyšehrade pri kapitulnom kostole. Na vzhľade cintorína sa podpísalo jeho neudržiavanie v predchádzajúcom období. Napriek tomu boli v krátkom čase na takto existujúcom cintoríne pochované ostatky prvých osobností – Boženy Němcovej, Karla Purkyně a jeho otca Jana Evangelistu Purkyně.

Z iniciatívy vyšehradského kanonika Václava Štulca vzišiel plán na pretvorenie nie príliš vzhľadného cintorína na skutočné národné pohrebisko. Prvým konkrétnym výsledkom bolo zväčšenie jeho rozlohy o 1 500 m². Ďalším návrhom bolo architektonické dotvorenie areálu a jeho uzatvorenie formou arkád. Ich realizáciou bol poverený vynikajúci architekt Antonín Wiehl. Výstavba prebehla v rokoch 1889 – 1908. Konečnú podobu však cintorín dostal realizáciou myšlienky vybudovania Pantheonu najvýznamnejších českých osobností, kedy bol vo východnej časti cintorína, na jeho najvyššom mieste, postavený Slavín.

Postupom času sa vzhľadom k pribúdajúcemu počtu hrobov objavovali snahy o zväčšenie rozlohy cintorína, či dokonca o zriadenie nového miesta pochovávania. K uskutočneniu žiadneho z návrhov napokon kvôli rôznym príčinám neprišlo. Posledným bol návrh v roku 1974 na zriadenie urnového hája. I tento návrh sa nezrealizoval, dokonca bolo s definitívnou platnosťou rozhodnuté, že cintorín sa už nikdy nebude meniť a rozširovať a definitívne ostane na svojej rozlohe osemdesiatjeden árov.

Na tejto neveľkej ploche sa dnes tiesni viac ako šesťsto hrobov. Popri významných osobnostiach českého kultúrneho života (spisovatelia, herci, maliari, sochári, hudobní skladatelia) tu našlo svoje miesto posledného odpočinku i viacero osobností z oblasti vedy, športu, politiky ale i mnoho obyčajných ľudí, väčšinou zámožných mešťanov. Mnohé z hrobových miest sú samy umeleckými dielami a prechádzka medzi nimi je výletom do českej kultúrnej histórie.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • P. Bedrníček, Vyšehrad tisíciletá sága, Volvox Globator, Praha, 2005

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]