Vyšehrad (Praha)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vyšehrad z Cisárskej lúky

Vyšehrad je historické opevnenie na skale nad pravým brehom rieky Vltavy v Prahe ležiace v rovnomennej mestskej časti.

Prehľad[upraviť | upraviť zdroj]

Viaže sa k nemu celý rad povestí zo začiatkov českých dejín. Vyšehrad vznikol ako kniežacie hradisko v druhej polovici 10. storočia. Koncom 11. storočia tu ako jediný český panovník sídlil prvý český kráľ Vratislav I. Pri kostole sv. Petra a Pavla bola zriadená kapitula. Neskôr sa stal predovšetkým pevnosťou, strážiacou od juhu Prahu, rozsiahlo barokovo prebudovanú v 2. polovici 17. storočia. Od 15. storočia do 19. storočia bol Vyšehrad s podhradím aj samosprávnym mestom, do roku 1848 podriadeným vyšehradskej kapitule a pripojeným k Prahe v roku 1883. V tom istom období došlo k pretvoreniu cintorína pri kostole sv. Petra a Pavla na pohrebisko zaslúžilých českých osobností so Slavínom. Od roku 1962 je vyšehradský areál upravený na sad národnou kultúrnou pamiatkou. K roku 2001 zaberalo katastrálne územie Vyšehradu rozlohu 36,26 ha a predstavovalo 114 domov s 1 731 obyvateľmi.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Vyšehradská skala. Zrúcanina nad tunelom je tzv. Libušina lázeň,
zvyšok strážnej bašty zo 14. storočia

Vyšehrad sa rozkladá vyše 3 km juhovýchodne od Pražského hradu na pravom brehu Vltavy. Pankrácká pláň s nadmorskou výškou okolo 230 m v týchto miestach vybieha k severozápadu približne 600 m dlhou ostrohou, vklinenou medzi rieku Vltavu a údolie potoka Botič. Severné, západné a južné svahy návršia sú veľmi strmé, juhozápadný okraj dokonca predstavuje 42 metrov vysoká skala z bridlice, spadajúca priamo do Vltavy, ktorá má v tomto mieste tiež najväčšiu hĺbku na celom území Prahy. Katastrálne územie Vyšehradu je zo západu vymedzené stredom Vltavy, z juhu a východu hradbami pevnosti, na severnej strane potom ulicami Na Slupi, Botičskou, Na Děkance a Svobodovou.

Pravek[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad z Vyšehradu k Pražskému hradu,
v popredí Vratislavova ulica

Najstaršie doklady osídlenia Vyšehradu kladú archeologické nálezy do obdobia eneolitu na konci 4. tisícročia pred Kr. a v 3. tisícročí pred Kr. Ide o pozostatky sídliska datovaného približne 3200 až 3000 rokov pred Kr. a potom 2500 až 2300 rokov pred Kr. Podobných vyvýšených sídlisk je v Prahe doložených viacero, okrem iného Zámka, Šárka či Butovice. Opevnenie z tohto obdobia však na Vyšehrade nie je doložené. Významnejšie nálezy z ďalších období neboli nájdené napriek rozsiahlemu prieskumu; objavili sa až v 1. polovici 10. storočia. To, že chýbajú aj najmenšie stopy včasnoslovanského osídlenia zo starších období (zo 6. a 7. storočia), obzvlášť tzv. keramika pražského typu, ba aj pozostatky z dvoch storočí nasledujúcich, je v príkrom rozpore s podaním o Vyšehrade ako počiatku českej štátnosti, ktoré sa rozvinulo v stredovekých povestiach.

Počiatky Vyšehradu[upraviť | upraviť zdroj]

Až do 10. storočia spadajú počiatky terajšieho Vyšehradu. Z tohto obdobia boli zistené početné zvyšky keramiky na rôznych miestach návršia, pozostatky drevohlinených valov s čelným kamenným múrom na severnom okraji v dnešných Karlachových sadoch a základy kostolíka na pôdoryse gréckeho kríža pod zvyškami neskoršej baziliky sv. Vavrinca, dochovanými v objekte terajšieho Starého dekanstva. Táto stavba býva datovaná približne do 80. až 90. rokov 10. storočia. Všetky tieto nálezy, rovnako ako písomné pramene, nasvedčujú, že Vyšehrad je zhruba o jedno storočie mladší ako Pražský hrad. Písomne je existencia Vyšehradu (v podobe VVISEG, WISEG, VVISEGRAD, VAISGRAD a pod.) prvý raz doložená opisom na rubovej strane denárových mincí zo záveru vlády Boleslava II. Približne v rokoch 9921012, teda za Boleslava II., Boleslava III. a kniežaťa Jaromíra tu fungovala kniežacia mincovňa. Popri minciach je Vyšehrad zmieňovaný až v prvých rokoch 11. storočia. Kronikár Kosmas k rokom 1003 a 1004 uvádza, že knieža Jaromír sa zo svoho pohanenia Vršovcami na Velize zotavoval na Vyšehrade, a že mu vyšehradská posádka zostala verná po obsadení krajiny Boleslavom Chrabrým; takisto Thietmar Merseburský k roku 1004 spomína, že zvonením na Vyšehrade bol daný signál k vyhnaniu Poliakov z Prahy. Presný priebeh opevnenia z tohto obdobia nemožno vzhľadom na mieru neskorších terénnych zmien určiť, rozloha hradiska býva odhadovaná na 9 až 10 hektárov.

Panovnícke sídlo[upraviť | upraviť zdroj]

Rotunda sv. Martina

Knieža Vratislav II., neskorší prvý český kráľ, ktorý mal vážne rozpory so svojim mladším bratom, pražským biskupom Jaromírom Gebhartom, presídlil okolo roku 1070 z Pražského hradu. Za svoje nové sídlo si vybral práve Vyšehrad, a aby vyvážil biskupov vplyv aj po cirkevnej stránke, založil vtedy na Vyšehrade kostol sv. Petra a Pavla, ku ktorému zriadil zbor kňazov; kapitulu. Nová, bohato vybavená (66 dedín) kapitula sa mala tešiť exempcii, čiže mala byť vyňatá z biskupskej právomoci a podriadená priamo rímskemu pápežovi. Exempcia, jediná svojho druhu v českých krajinách, bola potvrdená pápežom Luciom II. v roku 1144.

Panovnícky palác stával kdesi v juhozápadnej časti hradu, približne nad vyšehradskou skalou. Jeho areál, obohnaný priekopou, spájal kamenný most (zvyšky mostu sa dochovali dodnes) s okrskom kapitulného chrámu v severnom susedstve. Okrem spomenutej baziliky sv. Petra a Pavla sa na Vyšehrade nachádzalo aj niekoľko ďalších kostolov. Aspoň menovite je známa existencia kostola sv. Klimenta a rotundy sv. Jána Evangelistu v areáli paláca (ku kostolu sv. Jána sa azda vzťahujú už niektoré nápisy na minciach z prelomu 10. a 11. storočia). V tomto období bola vybudovaná aj bazilika sv. Vavrinca (s pozoruhodnou dlaždicovou podlahou) a dodnes stojaca rotunda sv. Martina pri hlavnej bráne na východnom predhradí. Pri Vyšehrade sa, rovnako ako pod Pražským hradom, nachádzala zámožná kupecká osada. Vyšehrad bol aj dôležitým kultúrnym strediskom. Ku korunovácii Vratislava II. za kráľa bol okolo roku 1085 zhotovený bohato zdobený evanjeliár, označovaný dnes ako Vyšehradský kódex, jedno z najhodnotnejších diel románskej knižnej maľby v Európe. K Vyšehradu má blízko aj dielo nadväzujúce na Kosmovu kroniku a opisujúce udalosti rokov 11251141, kronika anonymného autora, označovaného ako kanonik vyšehradský.

Zvyšky románskeho mosta.

Vyšehrad slúžil ako sídlo českých panovníkov od Vratislava II. až po Soběslava I., teda do roku 1140. Za Soběslavovej vlády (1129) bola tiež rozšírená bazilika sv. Petra a Pavla, v krypte ktorej boli postupne pochovaní niektorí príslušníci vládnuceho rodu: Vratislav II., jeho žena Svatava, Konrád I. Brnenský, Soběslav I. a tiež Soběslav II. Od Vladislava II. sídlili českí panovníci opäť na Pražskom hrade.

Prestavba za Karola IV.[upraviť | upraviť zdroj]

Znak vyšehradskej kapituly

Keď Vyšehrad prestal byť panovníckym sídlom, stavebný ruch utíchol a hrad začal upadať, význam však celkom nestratil, veď v dobách pred zriadením pražského arcibiskupstva v roku 1344 podliehala krajina vo veciach cirkevných cudziemu arcibiskupstvu v Mohuči, zatiaľ čo vyšehradská kapitula bola podriadená priamo pápežskému stolcu. Predstavení kapituly tak boli často využívaní na diplomatické rokovania a najmä v 13. storočí a začiatkom 14. storočia bývala fakticky prepojená hodnosť prepošta s funkciou kráľovského kancelára. Medzi najznámejšie osobnosti tohto typu patrí napr. Gervasius, Petr z Aspeltu či Jan Volek. Pretože prepošti veľakrát ani nepobývali na Vyšehrade, bežný chod kapituly riadil jej dekan. Vyšehradská kapitula vtedy patrila k najbohatším pozemkovým vlastníkom v zemi, patrilo jej napr. mesto Prachatice.

V roku 1249 postihol baziliku sv. Petra a Pavla požiar a následné, už ranogotické, rekonštrukcie sa ťahali niekoľko desaťročí. Výraznú gotickú prestavbu zahájila kráľovná Eliška Přemyslovna, ktorá na Vyšehrade v dome svojho nevlastného brata Jana Volka 28. septembra 1330 zomrela. Chrám vo svojej novej podobe dosiahol dĺžku okolo 110 m, čím sa stal zďaleka najväčším kostolom v Prahe. Treba podotknúť, že pôdorys tejto stavby sa s chrámom terajším prekrýva len čiastočne; základy väčšej časti románskej i gotickej stavebnej fázy ležia v priestore vyšehradského cintorína vo východnom predĺžení dnešného kostola (niekde v týchto miestach pod novodobými hrobmi tak snáď je aj krypta s ostatkami českých panovníkov). Ďalšie rozsiahle budovanie chrámu nasledovalo za Eliškinho syna Karla IV. v 60. a 70. rokoch a pokračovalo aj za Václava IV.

Pozostatky brány Špičky

Významným umeleckým dielom, ktoré sa zachovalo z obdobia okolo roku 1360, je doskový oltárny obraz Panny Márie kojacej Ježiška (galaktotrofusa), dnes známy ako Vyšehradská madona. Obraz pravdepodobne nechal namaľovať Jan Očko z Vlašimi pre dnes už zaniknutý nemocničný kostol Pokory Panny Márie, ktorý stával vo vyšehradskom podhradí v priestore terajšej križovatky ulíc Vratislavova, Vnislavova a Libušina. Z rovnakého obdobia je na Vyšehrade doložených niekoľko kaplniek či kostolov, neskôr zaniknutých. K roku 1352 sa prvý raz spomína kostol sv. Kríža, neskorší kostol Sťatia sv. Jána Krstiteľa v hradbách. Zástavba hradu v predhusitskom období nebola súvislá, na Vyšehrade existoval rad kanovníckych domov a samostatných dvorcov, žilo tu odhadom vyše 100 duchovných s nezanedbateľným počtom služobníctva. Svahy Vyšehradu boli vtedy z veľkej časti osadené vinicami.

Kostol sv. Petra a Pavla, pohľad z cintorína

Vláda Karola IV. znamenala v dejinách Vyšehradu druhý vrchol s rozsiahlou stavebnou činnosťou. V súvislosti s veľkorysým založením Nového Mesta pražského bol Vyšehrad napojený na budované mestské hradby a jeho vlastné opevnenie bolo vo veľmi krátkom čase (13481350) prebudované a zosilnené. Vyšehrad obklopili gotické hradby s cimbujrím, lemované v pravidelných 60m rozostupoch asi 15 štvorcovými vežami s rozmermi 7,5 × 7,5 m. Opevnenie malo dve mohutné brány: Špičku na strane pankráckej a Jeruzalémsku (Pražskú) na strane novomestskej. Kým Špička sa dochovala hlboko do novoveku a jej malú časť možno vidieť dodnes, Jeruzalémska brána bola zničená už za husitských vojen. Karol IV. dal na Vyšehrade vybudovať aj výstavný areál kráľovského paláca. Veľký záujem, ktorý tento panovník prejavoval o Vyšehrad, súvisel s potrebou prihlásiť sa k náväznosti na tradíciu přemyslovskej dynastie. Preto sa v ním spísanom Korunovačnom poriadku českých kráľov začínajú obrady v predvečer korunovácie na Vyšehrade, kde majú byť novému panovníkovi ukázané údajné topánky a torba Přemysla Oráča, práve tu tradične uchovávané.

Pevnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Táborská brána, ešte v neskororenesančnej podobe,
bola vybudovaná približne v roku 1640

Pretože starý gotický systém opevnenia bol s pokrokom vojenstva a zvlášť delostrelectva málo účinný, začalo sa už v prvých rokoch tridsaročnej vojny s posilovaním obrany Prahy a tiež Vyšehradu budovaním predsunutých sypaných bastiónov na najohrozenejších miestach zostávajúcich hradieb. Na Vyšehrade išlo predovšetkým o priestor pred bránou Špičky k Pankrácu. Po roku 1639 bola v tomto priestore zriadená rohová hradba s dnešnou Táborskou bránou, neskôr prestavaná a doplnená začiatkom 50. rokov. Známy je návrh generála Montecuccoliho, spísaný bezprostredne po skončení švédskeho obliehania v decembri 1648, v ktorom predkladá vybudovať v zemi sedem moderných pevností, z toho dve chrániace priamo Prahu. Zatiaľ čo návrh na opevnenie Strahova sa neuskutočnil, po schválení cisárom Ferdinandom III. v roku 1653 sa začalo s výstavbou vlastnej vyšehradskej pevnosti. Základom boli plány Innocenza Contiho s neskoršími dodatkami Jozefa Priamiho. Vlastnú stavbu uskutočňovali okrem iného i Carlo Lurago, Santino Bossi, neskôr najmä Giovanni de Capauli. Hoci hlavný objem prác spadá do 50. a 60. rokov 17. storočia, budovanie pevnosti prebiehalo v menšej miere i počas nasledujúcich desaťročí. Do roku 1727 tak bolo na vyšehradskom opevnení prestavaných cez 2 milióny zlatých. Opevňovacie práce znamenali úplnú skazu pre horné vyšehradské mesto: jeho zástavba, prakticky vyľudnená už počas predchádzajúcich vojnových udalostí, bola zborená v rokoch 16531654, z priestorov pevnosti bola na dlhý čas vysídlená i kapitula.

Tehlová brána na Vyšehrade

Vlastná pevnosť dostala tvar nepravidelného päťuholníka s päticou bastiónov, vybiehajúcich z jeho rohov (šiesty atypický bastión bol zamýšľaný na vltavskej strane). Bastióny, pôvodne pomenované podľa svätcov, dostali neskôr i poradové čísla v rámci systému pražskej pevnosti. Ich označenia sú teda následovné: Bastión č. 33 (sv. Bernarda) pri napojení novomestských hradieb na severnej strane nad údolím Botiče, bastión č. 34 (sv. Pavla, tiež sv. Rocha) na východe smerom k Nusliam, bastión č. 35 (sv. Petra, tiež sv. Anežky) na juhovýchode smerom na Pankrác a Podolí, bastión č. 36 (sv. Ľudmily) na juhozápade, neúplný bastión č. 37 (sv. Václava) na západe a bastión č. 38 (sv. Leopolda) na severozápadnom rohu pevnosti. Eskarpa (vnútorný múr) pevnostných valov bola založená z kameňa a v lícnej strane vymurovaná z tehiel, hrúbka jej muriva, pre zmenšenie účinku dopadajúcich delových gulí mierne zošikmeného smerom hore, sa pohybuje od 5 do 2,5 m, priemerná výška pevnostných hradieb presahuje 13 m, v niektorých miestach sa opevnenie zdvíha až do výšky 18 m. Pevnostné valy boli z väčšej časti opatrené spojovacími chodbami a kazematmi, slúžiacimi ako sklady streliva a potravín. Najväčší z týchto priestorov, dnes zvaný Gorlice (330 m², výška 13 m) sa nachádza vo vnútri bastiónu č. 33. Výrazným prvkom bola budova barokovej zbrojnice z druhej polovice 50. rokov 17. storočia. Táto mohutná obdĺžniková stavba o rozmeroch 82 × 29 m stávala v južnom susedstve chrámu sv. Petra a Pavla až do roku 1927, kedy ju zničil požiar. Kasárne k ubytovaniu väčšieho množstva vojakov sa v areáli pevnosti nenachádzali, vojsko bolo ubytované v rôznych objektoch na iných miestach Prahy.

Kostol sv. Petra a Pavla

Tehelná brána bola zriadená v medzi bastiónnom č. 33 a 38 v rokoch 18351841. Hoci bola budovaná a vylepšovaná po dve storočia, vyšehradská pevnosť sa nakoniec nikdy pri obrane Prahy bojovo neuplatnila. Jej význam znižovalo nedostatočné zaistenie posádkou, absencia predsunutých opevnení a najmä pomerne okrajová poloha voči väčšine územia pražských miest. Za vojen o rakúske dedičtvo bola v rokoch 17411742 okupovaná Francúzmi, ktorí spravili radu stavebných vylepšení, potom na jeseň 1744 bola opäť bez boja na desať týždňov obsadená Prusmi. Ďalším výrazným obdobím stavebnej aktivity na opevnení boli roky 18081809 za napoleonských vojen (okrem iného boli zriadené dve predsunuté reduty a šíp na Pankráci), vôbec posledným doplnkom bol delostrelecký redan, zriadený bezprostredne po skúsenostiach s revolúciou roku 1848 pod bastiónom č. 38, určený k prípadnej pacifikácii Prahy delostreleckou paľbou (podobné stanovištia vtedy vznikli i na bastiónoch č. 4 na Petříne a č. 19 na Klárove).

Po prehranej prusko-rakúskej vojne v roku 1866, ktorá ukázala zastaranosť a neúčinnosť systému mestských pevností, bolo ešte v roku 1866 rozhodnuté pražské opevnenie zrušiť a odpredať magistrátu. Od roku 1875 prebiehala postupná likvidácia hradieb okolo mesta, Vyšehrad však zostal pod vojenskou správou až do roku 1911, kedy konečne došlo k predaniu pevnostných objektov mestu Prahe. Dodnes mu dominujú mohutné tehlami spevnené hradbové valy. Vo vnútri valov sa nachádzajú rozsiahle kazematy, ktoré z časti slúžia ako depozitár originálov sôch z Karolovho mosta.

V 19. storočí bol do novogotického slohu prestavaný barokový kostol sv. Petra a Pavla. Vedľa neho začal vznikať národný cintorín pre pochovávanie ostatkov najvýznamnejších českých osobnosti z kultúrneho a spoločenského života s centrálnym pietným miestom Slavínom.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]