Zita z Luccy
| Svätá Zita z Luccy | |
| slúžka a laička | |
 Sv. Zita z Luccy (Arnould de Vuez, 1696) | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | okolo 1212 Monsagrati pri Lucca, (Taliansko) |
| Úmrtie | 27. apríl 1272 (59 – 60 rokov) Lucca (Taliansko) |
| Hrob | Bazilika sv. Fridiána, Lucca |
| Uctievanie | |
| Svätorečenie | 1696 Inocent XII. |
| Atribúty | zväzok kľúčov, bochníky chleba, džbán |
| Patronát | slúžky a sluhovia, pomocnice v domácnosti, gazdiné, kuchári, čašníci |
| Cirkev | Katolícka cirkev |
| Sviatok | 27. apríl (spomienka) |
| Odkazy | |
 | Zita z Luccy (multimediálne súbory na commons) |
Zita z Luccy (* asi 1212, Lucca, Taliansko – † 27. apríl 1272; známa aj ako Zita alebo Zita slúžka[1]) je talianska svätica, patrónka slúžok a domáceho služobníctva. Veriaci ju často oslovujú, aby im pomohla nájsť stratené kľúče.
Zita vstúpila do domácej služby ako dvanásťročná a takmer päťdesiat rokov slúžila tej istej rodine. Vďaka svojej usilovnosti a vernosti sa stala dôveryhodnou a váženou slúžkou. Svoje dni trávila robením obyčajných vecí mimoriadne dobre. Zita bola známa svojou dobrotou a štedrosťou k chudobným.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Zita sa narodila v Monsagrati, asi 15 km v dedine neďaleko od Luccy v regióne Toskánska. Jej rodičmi boli manželia Giovanni a Buonissima Lombardoví. Podľa Rímskeho martyrológia pochádzala zo skromnej rodiny.[2] Jej strýko z matkinej strany, Graziano, bol pustovník[3], ktorý býval na susednej hore, kde postavil kostol a prístrešok pre cestujúcich. Jej staršia sestra sa stala cisterciánkou.[1]
Ako 12-ročná sa Zita stala slúžkou v domácnosti Fatinelliovcov[1], dobre situovanej rodiny obchodníkov s hodvábom.[4] Pani domu Fatinelli dovolila Zite rok navštevovať školu a potom ju dala na výchovu staršej slúžke. Keď táto slúžka videla, ako majú všetci Zitu radi, urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby ju zdiskreditovala ako nedbalú a lenivú. Zita sa nikdy nepokúsila brániť. Ostatní sluhovia si jej zbožnosť vysvetľovali ako pózovanie. Rímske martyrológium opisuje, že sa táto panna venovala trpezlivo svojej službe až do smrti.[5]
Zita vstúpila do tretieho rádu sv. Františka.[4] Svojim miernym a pokorným sebaovládaním sa jej konečne podarilo prekonať zlobu svojich spolusluhov. Jednu tretinu mzdy dávala rodičom, tretinu si nechala a zvyšok dávala chudobným. Pani domu dala Zite na starosť domácu almužnu a dovolila jej navštevovať chorých chudobných v ich vlastných domoch a starať sa o ich potreby. Zita mala k dispozícii malú miestnosť izolovanú od zvyšku domu. Po večeroch sa odvážila chodiť von a pozývala na večeru chudobné bezdomovkyne. V izbe mala posteľ a ľuďom v núdzi ponúkala izbu ako bezpečný úkryt počas noci.[6]
Zita vždy vstávala niekoľko hodín pred zvyškom rodiny a postarala sa, aby si každé ráno vypočula omšu predtým, ako začala pracovať. Svojím úlohám sa venovala usilovne a verne. Venovala sa štúdiu vždy, keď to bolo možné, aby predvídala, čo bolo potrebné urobiť. Pani domu Fatinelli si pred smrťou veľmi priala, aby bola Zita poverená vedením domácnosti. Zita pokračovala v službe Fatinellisovcov aj po smrti Guglielma Fatinelliho v roku 1260. Hlavou rodiny sa stal jeho syn Pagano.
Legendy[upraviť | upraviť zdroj]
Príbeh, ktorý sa niekedy zobrazuje v umení, sa týka Zity, ktorá nosí chlieb v plášti, aby ho priniesla chudobným. Žiarliví sluhovia to oznámili pánovi, ktorý Zitu konfrontoval. Po otvorení plášťa sa však zistilo, že je plný kvetov. (Podobný príbeh sa rozpráva o Alžbete Uhorskej.)
Jedna anekdota rozpráva príbeh o Zite, ktorá počas hladomoru rozdávala svoje jedlo (najčastejšie sa spomína fazuľa) a potom aj jedlo svojho pána. Keď sa pán domu hneval, že čerpá zo zdrojov pre rodinu, modlila sa k Bohu a majitelia našli špajzu plne zásobenú.[3][4][7]
Existujú rôzne verzie zázraku s chlebom. V jedno ráno Zita zanechala svoju prácu s pečením chleba, aby sa postarala o niekoho v núdzi, alebo sa hlboko modlila vo svojej izbe. Vrátila sa a našla v koryte bochníky, ktoré boli pripravené na pečenie alebo už upečené. Keďže ani sluhovia, ani páni nevedeli, kto chlieb pripravil, bežne sa pripisoval anjelom.[7][9]
Pri inej príležitosti sa Zita vracala z rozdávania almužny, keď narazila na žobráka. Keďže mu už nemala čo dať, odprevadila ho do dedinskej studne, aby mu načapovala vychladený nápoj. Do studne pustila medený džbán a keď mu ho podávala, urobila nad vodou znak kríža a modlila sa, aby bol tento nápoj požehnaním pre chudobného pocestného. Keď sa žobrák napil, zistil, že sa voda zmenila na víno.
Smrť a kanonizácia[upraviť | upraviť zdroj]
V 60. rokoch Zita ochorela na zimnicu.[7] Zita vo veku 60 rokov a po 48 rokoch služby[4] zomrela pokojne v dome Fatinelliovcov 27. apríla 1272.[1] Hovorí sa, že nad povalou, kde spala, sa vo chvíli smrti objavila hviezda.[4] V čase jej smrti ju rodina už prakticky uctievala.
Po 150 zázrakoch pripísaných Zitiným príhovorom a uznaných cirkvou bola v roku 1696 kanonizovaná pápežom Inocentom XII.[10] V roku 1748 pápež Benedikt XIV. pridal jej meno do Rímskeho martyrológia.[11] Pápež Pius XI. ju v septembri 1935 vyhlásil za patrónku pomocníc v domácnosti.[12]
Jej telo bolo exhumované v roku 1580 a zistilo sa, že je neporušené. Telo svätej Zity je v súčasnosti vystavené verejnej úcte v Bazilike svätého Fridiána v Lucce.
Uctievanie[upraviť | upraviť zdroj]
Na počesť Zity vznikli cechy, ktoré poskytovali domovy služobníctvu, ktoré bolo dočasne bez práce, starali sa o starých alebo nevyliečiteľne chorých a poskytovali služby.
Čoskoro po Zitinej smrti sa vytvoril silný kult, hlavne v oblasti Luccy.[13]
Počas neskorého stredoveku sa jej populárny kult rozšíril po celej Európe. V Anglicku ju s obľubou vzývali slúžky a ženy v domácnosti, najmä v prípade straty kľúčov alebo pri prekračovaní riek alebo mostov.
Vychádzajúc z legendy o zázraku s chlebom sa na jej pamiatku zvykne 27. apríla v mnohých oblastiach piecť olivový chlebík.[4]
Svätá Zita je patrónkou domácich robotníkov, gazdiniek, čašníčok a domácich prác. Niektoré zdroje uvádzajú aj patronát kuchárov.
Filmy[upraviť | upraviť zdroj]
- Zita – Film o svätej Zite z Luccy, film z roku 2022, ktorý vytvorila rodina Terra Bona, ktorí boli zároveň aj hercami
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d Zita, slúžka : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
- ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. Dostupné online.
- ↑ a b Životopisy [online]. www.abcsvatych.com, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f Upečte si chlieb sv. Zity [online]. Katolícke noviny, 2021-04-27, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
- ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. Dostupné online.
- ↑ The Rosary Magazine. [s.l.] : Rosary Press, 1905. Google-Books-ID: 8ToPAAAAIAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c Životopisy [online]. www.abcsvatych.com, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
- ↑ The Incorruptible St. Zita [online]. Atlas Obscura, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ St. Zita [online]. faith.nd.edu, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
- ↑ [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 978-1-5017-4021-3. (po anglicky)
- ↑ [s.l.] : [s.n.], 1997. ISBN 978-0-19-280058-9.
- ↑ SV. ZITA (zomr. r. 1278) [online]. katolici.szm.com, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
- ↑ aleteia.org, [cit. 2023-02-28]. Dostupné online.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zita z Luccy
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zita na anglickej Wikipédii.