Zlatá horúčka na Klondiku
Zlatá horúčka na Klondiku sa pokladá za jednu z najväčších zlatých horúčok na svete. Pod pojmom "zlatá horúčka" sa myslí masová migrácia veľkého počtu ľudí do oblasti, kde boli nájdené významné množstvá zlata. Zlatá horúčka na Klondiku viedla koncom 19. storočia k dočasnej migrácii desiatok tisíc ľudí do pustej oblasti Klondike pri dnešnom meste Dawson v kanadskom teritóriu Yukon.
Objavenie zlata[upraviť | upraviť zdroj]
V auguste 1896 Američan z Kalifornie George Carmack spoločne s manželkou Kate a švagrami Keishom, známym pod menom Skookum Jim Mason a Káa Gooxom, známym pod menom Dawson Charlie, alebo Tagish Charlie, chytali lososy pri ústí rieky Klondike do rieky Yukon. Manželka a švagrovia Georga Carmacka boli príslušníkmi indiánskeho kmeňa Tagish. Tu sa stretli s Robertom Hendersonom, skúseným zlatokopom, ktorý hľadal zlato už 25 rokov po celom svete, ale napriek tomu sa mu nepodarilo zbohatnúť. Hendersonove rozprávanie o tom, že práve v okolí rieky Klondike by sa mali nachádzať náleziská zlata, zaujali Carmacka. Jeho posledné slová ho však roztrpčili, pretože Henderson sa vyjadril veľmi negatívne o Indiánoch.
.JPG)
George Carmack so spoločníkmi sa potom presunuli o niekoľko kilometrov proti prúdu rieky Klondike ku Králičiemu potoku. Carmacs zamýšľal, že tu bude stínať stromy a predá ich na píle pri Fortymile Creek. Pod vplyvom Hendersonovho rozprávania však zároveň skúšali v potoku nájsť aj zlato. 17. augusta 1896 zlato skutočne našli a nálezisko bolo také bohaté, že sa nedalo porovnať zo žiadnymi dovtedajšími nálezmi v oblasti. Kvôli nálezisku premenovali potok na Bonanza Creek. O tom, kto zo skupiny prvý objavil zlato, sa dodnes vedú spory. Väčšinové názory sa prikláňajú ku Skookum Jimovi. Oficiálne bolo objavenie zlata pripísané Georgeovi Carmackovi, pretože on požiadal úrady o zaregistrovanie zlatonosnej parcely, keďže sa mu podarilo presvedčiť svojich spoločníkov, že požiadavky Indiánov by nemuseli byť akceptované.
Podľa vtedajšieho kanadského banského zákona mohol každý človek uplatniť právo na zaregistrovanie parcely na ktorej mienil hľadať zlato o rozmeroch 152 metrov krát 305 metrov. Každý si mohol zaregistrovať iba jednu parcelu v oblasti. Výnimku tvoril objaviteľ zlata, ktorý si mohol zaregistrovať jednu parcelu navyše. George Carmack si preto mohol zaregistrovať dve parcely a zároveň zaregistroval jednu parcelu pre Skookum Jim Masona a jednu pre Dawson Charlieho.
Správa o objavení zlata sa rozšírila po zlatokopeckých táboroch v údolí rieky Yukon a čoskoro boli pozemky v okolí potoka Bonanza Creek a susedných potokov Eldorado Creek a Hunker Creek zabraté zlatokopmi, ktorí predtým hľadali šťastie na iných prítokoch rieky Yukon. Henderson, hoci hľadal zlato iba niekoľko kilometrov odtiaľ, sa však dozvedel o nájdení zlata až vtedy, keď boli všetky bohaté náleziská obsadené. Skúšal šťastie na Hunker Creeku, ale podlomené zdravie ho prinútilo predať svoj pozemok za 3 tisíc dolárov. Predaný pozemok vyniesol novým majiteľom zlato za 450 tisíc dolárov, kým ho nepredali za 200 tisíc dolárov.
Zlatá horúčka[upraviť | upraviť zdroj]
Pre extrémnu izoláciu Klondiku od ostatného sveta správa o bohatých náleziskách zlata dorazila do USA až o rok neskôr. 14. júla 1897 dorazili prví úspešní zlatokopi do prístavu v Seattle. Ďalší parník, ktorý priplával o niekoľko dní neskôr do San Francisca, už čakali tisícky zvedavcov. Správa o tone zlata na jeho palube sa okamžite rozšírila po celom svete a zlatá horúčka vypukla. Do odľahlých oblastí Klondiku sa vybrali za šťastím tisícky ľudí z celého sveta. Väčšina dychtivých zlatokopov priplávala do prístavov Skagway alebo Dyea v štáte Aljaška. Hrebeň Pobrežných vrchov prekročili cez priesmyk Chilkoot (po anglicky Chilkoot Pass) alebo Biely priesmyk (po anglicky White Pass). Cestu od pobrežia k priesmyku museli zlatokopi absolvovať nespočetnekrát. Každý zo zlatokopov bol povinný niesť si so sebou až 1 tonu zásob, aby mohol prežiť rok v kanadskej divočine a okrem toho náradie potrebné na ryžovanie zlata. Príslušníci kanadskej Severozápadnej jazdeckej polície to na hraniciach Kanady na hrebeni hôr dôsledne kontrolovali. Každý zlatokop si musel niesť so sebou napríklad 200 libier slaniny, 800 libier pšeničnej múky, 200 libier kukuričnej múky, 150 libier fazule, 75 libier cukru, 150 libier sušeného ovocia, 50 libier ryže, 75 libier kávy a krabicu kondenzovaného mlieka (1 libra = 0,45 kg). Spočiatku mohli využívať ťažné zvieratá, ale neskôr sa terén stal takým náročným, že mohli zásoby vynášať iba na vlastných pleciach. Napríklad záver cesty k priesmyku Chilkoot bol veľmi strmý a riskantný, na posledných 800 metrov bolo prevýšenie až 300 metrov. Cesta viedla ľadovým poľom cez ktoré vytesali asi 1500 schodov o šírke pre jedného muža. Na tejto úzkej cestičke sa tiesnil nepretržitý zástup ľudí. Kto vypadol, mal smolu. Musel sa vrátiť dolu a začať znovu od začiatku. Biely priesmyk bol v menšej výške ako Chilkoot, napriek tomu tam však podmienky boli ešte horšie. Trasa k nemu bola známa ako chodník mŕtvych koní, pretože pozdĺž trasy zahynulo asi 3000 ťažných zvierat.
Po prekročení hrebeňa čakal zlatokopov zostup k jazeru Bennett na kanadskej strane hôr. Tu sa nekonečný prúd ľudí zastavil. Na brehu jazera vyrástlo cez zimu mestečko z niekoľko tisíc stanov. Každý stínal okolité stromy a vyrábal provizórne plavidlá. Ľudia, ktorí v živote nedržali v ruke sekeru, stínali stromy, otesávali z nich brvná a z nich stavali všetky možné druhy plavidiel. A potom už nezostávalo nič iné, iba čakať, kým na jazere nezačne pukať ľadový príkrov. Jazero sa oslobodilo od ľadu až 29. mája. To bol prvý deň, kedy sa dalo spustiť lode na vodu. V priebehu 48 hodín sa flotila 7 124 plavidiel naložená takmer 15 tisíc tonami zásob dala do pohybu. Čakala ich 800 km dlhá plavba cez jazerá, kaskády, po prúde rieky Yukon až na vytúžený Klondike.
Odhaduje sa, že počas zlatej horúčky prišlo do ľudoprázdnych oblastí okolo rieky Klondike až 100 000 ľudí, z toho v Dawsone ich bolo v roku 1898 30 000. Väčšina z nich však už prišla príliš neskoro na to, aby tu zbohatli. Boli to už dva roky od objavenia bohatého náleziska na Bonanza Creek. Všetky výnosné náleziská boli už zabraté a okrem toho bolo vyťaženého zlata stále menej a menej. No a keď prišli správy o nových náleziskách na Aljaške, ľudia sa začali húfne sťahovať tam a zlatá horúčka na Klondiku skončila.
Založenie mesta Dawson[upraviť | upraviť zdroj]
Na objavení zlata na Klondiku zbohatli nielen zlatokopi, ale aj podnikatelia alebo podnikavci. Jedným z najznámejších bol Joseph Francis Ladue, ktorý je považovaný za zakladateľa mesta Dawson. Joseph Ladue nebol žiaden nováčik. Žil na Yukone už od roku 1882 a skúšal šťastie ako zlatokop, obchodník a podnikateľ. Vlastnil pílu pri ústí rieky Sixtymile River, niekoľko desiatok kilometrov od Klondiku proti prúdu rieky Yukon. Joseph Ladue pochopil, že obchodovaním so zlatokopmi sa dá zarobiť viac, ako vlastným hľadaním zlata. Prišiel na sútok riek Klondike a Yukon iba 5 dní po šťastnom náleze Georgea Carmacka. Vytýčil tam pre seba 64 hektárový pozemok a šiel si ho okamžite dať zaregistrovať do Fort Constantine pri ústí Fortymile Creek do Yukonu, kde bola policajná stanica. Hneď po návrate z Fort Constantine sa pustil do stavby skladu a malej chatrče pre seba, ktorá zároveň slúžila aj ako hostinec. Ladue pomenoval vznikajúce mesto Dawson na počesť kanadského geológa Georga Mercer Dawsona.
Vzostup a pád slávy Dawsonu[upraviť | upraviť zdroj]
V januári 1897 bolo v Dawsone asi 5 zrubových domov a malé stanové mestečko postavené prichádzajúcimi zlatokopmi. Na jar malo mesto už 1 400 obyvateľov a začali sa tu točiť veľké peniaze. Noc v Ladueovom hostinci stála 50 $, jedno vajce 1 $, päťminútový kúpeľ 1,5 $. V júni 1897 Harry Ash otvoril nový hostinec. Iba za prvú noc mal tržbu 30 000 $ a každú ďalšiu 3000 $. Po troch mesiacoch odišiel z Dawsonu so 100 000 $ vo vrecku. Koncom leta bolo v Dawsone už 10 hostincov, tanečnice v nich zarábali 100 $ za noc. Ladue začal predávať mestské pozemky po 200 $ za štvorcovú stopu (0,09 m²). Koncom leta mal Dawson už 3 500 obyvateľov.
Najväčšia vlna prisťahovalcov však zasiahla Dawson až nasledujúci rok, keď sem dorazili ľudia putujúci mesiace zo Skagway a Dyea po rieke Yukon. Odhaduje sa, že zo 100 000 ľudí, ktorí sa vydali na cestu, ich sem dorazilo asi 40 000. Ceny mestských pozemkov vyleteli do závratných výšok - za jediný sa platilo až 40 000 $. V lete 1898 sa Dawson stal najväčším mestom na severoamerickom kontinente na západ od Winnipegu a na sever od San Francisca. Ešte v tom istom roku však jeho sláva začala upadať. Všetky bohaté náleziská zlata boli už zabraté a väčšina z novopríchodzích ľudí nemala šancu zabrať si nové. Mohli si nálezisko odkúpiť, to však bolo príliš drahé. A tak, keď v roku 1899 prišli zvesti o nových náleziskách zlata na Aljaške, väčšina ľudí sa presunula tam a počet obyvateľov mesta poklesol až na 8 000. V roku 1902, keď bol Dawson oficiálne ustanovený za mesto, tam žilo už menej ako 5 000 obyvateľov. Neskôr klesol počet obyvateľov až pod 1 000 a v súčasnosti tam žije 1 251 obyvateľov (údaj z roku 2001).
Severozápadná jazdecká polícia[upraviť | upraviť zdroj]
Severozápadná jazdecká polícia, predchodca dnešnej Kráľovskej kanadskej jazdeckej polície, bola založená v roku 1873. Jej úlohou bolo udržiavanie poriadku v odľahlých západných oblastiach Kanady. Severozápadnej jazdeckej polícii pripadla aj dôležitá úloha udržiavať poriadok a bezpečnosť počas zlatej horúčky. Svoju úlohu zohrala tak dôsledne, že zlatá horúčka na Klondiku sa označuje za najbezpečnejšiu zlatú horúčku v histórii. Účinné pôsobenie kanadskej jazdnej polície ju urobilo známou po celom svete. Okrem iného musela v tých časoch jazdecká polícia zabezpečovať na Yukone aj kanadskú suverenitu proti územným expanzným nárokom USA. Na vrchole Bieleho priesmyku a priesmyku Chilkoot vybudovali colnice, kde kontrolovali, či má každý človek vstupujúci na územie Kanady potrebnú 1 tonu zásob. Tak isto zabezpečovali poriadok aj v Dawsone, čo vzhľadom na okolnosti nebolo vôbec jednoduché.
Ťažba zlata na Klondiku[upraviť | upraviť zdroj]
Ryžovanie zlata[upraviť | upraviť zdroj]
Zlato sa na Klondiku ťažilo a ešte stále ťaží na tzv. placeroch. Slovo placer pochádza zo španielčiny a jeho pôvodný význam je piesčina. Označuje sa ním nálezisko, kde je zlato, alebo iné vzácne nerasty, uložené v nánosoch piesku alebo štrku v korytách riek a potokov.
Najjednoduchší spôsob ako získať zlato z placeru je ryžovanie. Využíva sa pritom skutočnosť, že zlato je až 19-krát ťažšie ako voda a je oveľa ťažšie ako štrk a piesok. Pri ručnom ryžovaní sa naberie ryžovaná zmes do širokej kovovej panvice (ryžovník) a pomocou prúdu vody sa z nej postupne odplavujú ľahšie častice. Čiastočky zlata vzhľadom ku svojej hmotnosti zostávajú na dne panvice. Ten istý princíp sa využíva aj pri ryžovaní zlata vo veľkých otvorených debnách opatrených na dne priečkami kvôli spomaleniu pohybu čiastočiek zlata, do ktorých sa pridáva ryžovaná zmes lopatami. Tento spôsob získavania zlata na Klondiku bol typický pre počiatočné obdobie zlatej horúčky.
Ťažba zlata na Klondiku mala aj svoje špecifikum, ktoré vyplývalo z klimatických podmienok. Už niekoľko metrov pod povrchom sa totiž nachádza tzv. permafrost - večne zmrznutá pôda, ktorá nerozmrzne ani počas najväčších letných horúčav. Po počiatočnej ťažbe zlata v horných vrstvách pôdy začali zlatokopi ťažiť hlbšie vrstvy a narazili na zmrznutú pôdu. Tú museli najskôr rozmraziť. Spočiatku to robili veľmi primitívnym spôsobom - jednoducho rozložili na vrstve ktorú chceli rozmraziť oheň. Od roku 1902 sa začal používať dokonalejší a rýchlejší spôsob - rozmrazovanie pomocou vodnej pary. Túto činnosť vykonávali zlatokopi v zime. Rozmrazenú horninu vyberali zo šácht pomocou ručných rumpálov a ukladali ju na povrchu. Na jar ju potom začali na povrchu vodou premývať.
Priemyselná ťažba zlata[upraviť | upraviť zdroj]
.JPG)
Zlato sa na Klondiku ťažilo ešte dlho po skončení zlatej horúčky, ba dokonca v posledných rokoch bola jeho ťažba obnovená. Nešlo však už o individuálne ryžovanie, ale o priemyselnú ťažbu obrovskými plávajúcimi bagrami, aj keď princíp zostal ten istý. Prvý bager začal ťažiť zlato na Yukone už v roku 1899, počas doznievania zlatej horúčky. Postupne ich bolo postavených až 20 a pracovali tu až do konca 50-tych rokov 20. storočia. Tieto bagre pracovali takým spôsobom, že naberali štrk a piesok z údolia potoka alebo rieky do svojich útrob, kde sa piesok premýval. Zlato zostávalo vo vnútri bagra a premytý piesok sa sypal dozadu za bager. Bager takto postupoval pomaličky po údolí a postupne prebagroval a premyl celé koryto. V súčasnosti sa priemyselná ťažba zlata na Klondiku znovu obnovila, aj keď už nie je taká výnosná, ako kedysi.
Množstvo vyťaženého zlata na Yukone[upraviť | upraviť zdroj]
|
|
Umelci na Klondiku[upraviť | upraviť zdroj]
Medzi desiatkami tisíc ľudí, ktorí hľadali šťastie na Klondiku počas zlatej horúčky bol aj spisovateľ Jack London, ktorý svoje zážitky neskôr použil pri písaní kníh Biely tesák a Volanie divočiny. Jack London prišiel na Yukon ako 21-ročný v septembri 1897 a skúšal šťastie ako zlatokop sa pri potoku Henderson Creek, 120 km južne od Dawsonu. Jeho chatrč bola po zlatej horúčke opustená a znovu bola objavená v roku 1936. V roku 1965 bola chatrč rozobratá a z pôvodných brvien boli zhotovené dve repliky. Jedna z nich bola umiestnená v Londonovom rodisku a druhá v Dawsone, kde bolo zároveň vybudované múzeum venované Jackovi Londonovi.
Ďalším uznávaným literátom spojeným so zlatou horúčkou na Klondiku bol básnik Robert W. Service, ktorého chatrč dodnes stojí v meste Dawson.
Zlatá horúčka a dnešok[upraviť | upraviť zdroj]
Hoci zlatá horúčka na Klondiku trvala iba dva roky, Klondike a Dawson sa vďaka nej stáli známymi na celom svete. Mesto Dawson sa snaží spomienky na zlatú horúčku neustále udržiavať. Je tomu prispôsobená aj architektúra mesta, kde neexistujú výškové budovy a aj nové budovy sa musia stavať v štýle z čias zlatej horúčky. Turistika sa stala najdôležitejším hospodárskym odvetvím mesta a napriek značnej vzdialenosti mesta od veľkých centier navštevuje Dawson ročne značné množstvo turistov.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zlatá horúčka na Klondiku
