Časárovo povstanie

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Časárovo povstanie alebo (staršie) Császárovo povstanie bolo roľnícke povstanie v Uhorsku, ktoré sa odohrávalo na východnom Slovensku a severnom Maďarsku (vtedajšia Abovská, Boršodská, Turnianska, Zemplínska, Šarišská, Gemerská a Spišská stolica) v rokoch 1631 – 1632.[1][2]

Povstanie vypuklo v polovici augusta 1631 v Abovskej stolici a možno ho rozdeliť do dvoch fáz.[2] V prvej bezprostrednou príčinou bola nespokojnosť s rabovaním cisárskych vojsk po porážke Betlenovho povstania[1], obyvateľstvo „ich muselo zásobovať potravinami a krmivom, vykonávať pre nich rôzne služby a znášať násilnosti.“[3] O zlej situácii obyvateľstva svedčí list budínskeho pašu uhorskému palatínovi Mikulášovi Esterházihu z roku 1631: „Táto úbohá rája[pozn 1] musí vydržiavať dve armády [turecká a uhorská] ako stádo oviec, ktoré dáva na dve strany mlieko. Vy ju tak utláčate, že nielenže nemôže vyživiť dve armády, ale ani sama seba.“, hoci stoličná šľacha tvrdila, že povstanie vzniklo „‚bez akejkoľvek príčiny a spôsobu‘“.[4] Poddaní sa začali organizovať v rámci už existujúcej sedliackej stolice a cez jej kapitána Petra Časára predložili požiadavky (zastavenie lapačky, odchod vojsk a ukončenie trestania sedliakov za organizovanie) košickému vicegenerálovi Jánovi Bornemisovi.[5] Zároveň sa pokúšali získať podporu stoličnej šľachty a Juraja I. Rákociho, „pričom od oboch dostali neurčité, no povzbudzujúce odpovede.“[3], hľadali kontakty aj s Osmanmi[4]. Na začiatku roka 1632 sa povstalci neúspešne pokúsili získať aj podporu spišských baníkov.[6] Čásara po doručení petície dal Bornemisa zajať, odsúdiť a 4. marca 1632 (po dvojdňovom mučení) popraviť.[7]

Druhá fáza povstania začala po Časárovej poprave obliehaním Košíc[2] a vtedy sa povstanie rozšírilo na ďalšie stolice[4]. Stoličná šľachta čiastočne, kvôli protihabsburským postojom, sympatizovala s povstalcami, výrazne proti povstaniu bol palatín Mikuláš Esterházi.[3] Povstalecké jednotky mali v tom čase okolo 10 000 mužov.[5] Stolice boli prinútené vyhlásiť insurekciu, insurgenti sa však snažili s povstalcami dohodnúť a zajatcov púštali domov[3] a povstalci insurgentov (podľa svedectva košického kapitána Mikuláša Forgáča) prijímali medzi seba[4]. Oddiely vedené Ambrušom Naďom začali ustupovať smerom do Sedmohradska (očakávali podporu Juraja I. Rákociho), ten však proti nim zasiahol a v bojoch pri Nyírbátore ich 10. apríla 1632 náhlym prepadom s využitím diel[5] porazil.[1][8]:161 Zajatcov nechal popraviť alebo zohaviť (odrezanie nosa a uší[4]).[2]

V prvej fáze bolo povstanie umiernené (cieľom „nebola reforma poddansko-zemepanských vzťahov či nejaké iné sociálne zmeny“[3]), čo ilustruje povstalecká prísaha: „‚Nebudeš útočiť bez príčiny a bez spôsobu ani na cisára ani na zemepána ani na stolicu, ale budeš hotový zomrieť za pravú vieru, za našu krajinu, pokiaľ ti bude hlava sedieť na pleciach a útočiť len na tých, ktorí ťa pri stolici bez dôvodu prenasledujú.‘“[4] Časť povstalcov okrem iného verila „že cisár už vydal patent, podľa ktorého budú musieť pracovať iba 1 deň v týždni. Šľachta ho však zatajila a nechcela ho vydať.“[8]:242 Druhá fáza bola radikálnejšia[1], ale ani tá neskĺzla k anarchii[4].

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Pre význam slova „rája“ pozrite rája. In: Slovník slovenského jazyka. Ed. Štefan Peciar. 1. vyd. Zväzok III p – r. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1963. 912 s. Dostupné online. S. 689.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d Časárovo povstanie. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 31-32.
  2. ↑ a b c d Császárovo povstanie. In: Encyklopédia Slovenska. 2. nezm. vyd. Zväzok I. A – D. Bratislava : Veda, 1985. 624 s. S. 334.
  3. ↑ a b c d e KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 273 – 274.
  4. ↑ a b c d e f g ASCÁDY, Ignác. Dejiny poddanstva v Uhorsku. Preklad Štefan Janšák. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1955. 445 s. S. 198 – 200.
  5. ↑ a b c DANGL, Vojtech; KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok II. 1526 – 1711. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-0-X. S. 143 – 144.
  6. ↑ Császár, Petr, povstání 1631–1633. In: HROCH, Miroslav, a kol. Encyklopedie dějin novověku 1492 – 1815. 1. vyd. Praha : Libri, 2005. 415 s. ISBN 80-7277-246-5. S. 63 – 64.
  7. ↑ ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 3. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2006. 381 s. ISBN 80-10-00872-9. S. 72.
  8. ↑ a b Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok II : (1526 – 1848). Bratislava : Veda, 1987. 856 s.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • HARAKSIM, Ľudovít. Príspevok k roľníckemu povstaniu r. 1631–32 na východnom Slovensku. Historický časopis, 1954, roč. II, čís. 3, s. 351 – 374. ISSN 0018-2575.
  • KOPČAN, Vojtech. Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. 222 s. S. 123.
  • DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách : od Samovej ríše po vznik stálej armády. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2005. 243 s. ISBN 80-8046-310-7. S. 130 – 133.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Časárovo_povstanie&oldid=7625318“