İsmet İnönü

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Mustafa İsmet İnönü
turecký štátnik
İsmet İnönü
İsmet İnönü, podpis
2. prezident Turecka
V úrade
1938 – 1950
Predchodca Mustafa Kemal Atatürk Celal Bayar Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoMustafa İsmet
Narodenie24. september 1884
Smyrna, Osmanská ríša
Úmrtie25. december 1973 (89 rokov)
Ankara, Turecko
Politická stranaCHP
Profesiavojak, politik
Národnosťturecká
VierovyznanieIslam
Rodina
Manželka
Mevhibe İnönü
Deti4
Odkazy
Spolupracuj na Commonsİsmet İnönü
(multimediálne súbory)

Mustafa İsmet İnönü, predtým Mustafa İsmet Bey alebo İsmet Pasha, narodený ako Mustafa İsmet (* 24. september 1884, İzmir – † 25. december 1973, Ankara) bol turecký politik, druhý turecký prezident, viacnásobný predseda vlády a generál, náčelník Generálneho štábu Turecka.[1][2]

Mladosť[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v starovekom gréckom meste Smyrne v roku 1884. Základnú a strednú školu v Sivase, následne začal jeden rok navštevovať v rovnakom meste Prípravnú školu pre štátnych úradníkov. Po roku však prestúpil do Istanbulu na Prípravnú školu pre inžinierov a nakoniec v roku 1901 nastúpil na Imperiálnu školu vojenského inžinierstva, ktorú ukončil v hodnosti druhého poručíka delostrelectva v roku 1903. Následne İnönü promoval ako najlepší v ročníku na Vojenskej akadémii v roku 1906.[3]

Vojenská kariéra[upraviť | upraviť kód]

Po ukončení školy bol İnönü pridelený do 8. regimentu 2. armády Osmanskej ríše v Adrianopole v hodnosti kapitána. V roku 1908 vstúpil do reformného hnutia Výbor pre jednotu a pokrok (tzv. Mladoturci).[3] Ako dôstojník sa medzi rokmi 1910-1913 zúčastnil sa balkánskych vojen a na potláčaní povstania v Jemene. Slúžil tiež v prvej svetovej vojne, kde sa na kaukazskom fronte spoznal s Mustafom Kemalom, svojím neskorším politickým spojencom.[3]

Po skončení vojny odišiel do Anatólie, kde sa pripojil k tureckému národnému hnutiu, ktorému sa nepáčilo územné delenie pozostatkov Osmanskej ríše Dohodovými mocnosťami. V rokoch 19201921 bol veliteľom západného frontu a náčelníkom generálneho štábu Mladotureckého hnutia počas Tureckej vojny za nezávislosť, neskôr bol opätovne náčelníkom generálneho štábu Turecka v rokoch 1922-1924. Za jeho veľký triumf sa pokladá porážka Grékov v druhej bitke pri İnönü od marca do apríla 1921, čo predstavovalo prvé významné víťazstvo tureckých vojsk v grécko-tureckom konflikte a praktický obrat vojny. Ako zástupca Turecka sa tiež zúčastnil rokovaní na konferencii v Lausanne v roku 1923, ktorá znamenala pre Turecko odvrátenie nepriaznivej mierovej zmluvy zo Sévres pri Paríži z roku 1919. 24. júla 1923 tu za Turecko podpísal mierovú zmluvu, ktorá znamenala medzinárodné uznanie krajiny.[2]

Politická kariéra po vzniku Turecka[upraviť | upraviť kód]

Neskôr v roku 1923 se po vyhlásení Tureckej republiky stal prvým predsedom vlády. Bol predstaviteľom kemalistickej strany Cumhuriyet Halk Partisi (Republikánskej ľudovej strany) a jej podpredsedom pri Mustafovi Kemalovi Atatürkovi. Úrad premiéra zastával trikrát (1923-1924, 1925-1937 a 1961-1965). Po zavedení zákona o priezviskách v roku 1934 mu prezident Atatürk dal priezvisko İnönü podľa obce, kde sa konala jeho víťazná bitka z dôb Tureckej vojny za nezávislosť. Po smrti Atatürka v roku 1938 se stal tureckým prezidentom. Ako prezident vládol do roku 1950. Na jeho politickej kariére býva vyzdvihovaný jeho pragmatický a optimistický postoj, skutočné štátnictvo a podporu tolerancie a sekularizmu.[4][1] V porovnaní s despotickou vládou Atatürka komentátori oceňujú inteligentnú a realistickú cestu, ktorú Inönü zvolil na prechod z nedemokratického štátu jednej strany (CHP) na pluralitnú demokraciu. Snažil sa rozvíjať zahraničnú politiku dobrých vzťahov s čo možno najväčším počtom krajín, vrátane USA, Spojeného kráľovstva, Francúzska, nacistického Nemecka či ZSSR. Jeho zásluhou ostalo Turecko počas druhej svetovej vojny neutrálne.[3] Prvé slobodné voľby, o ktoré sa Inönü pričinil, v roku 1950 CHP prehrala a Inönü prešiel "s radosťou" do opozície. Označil túto volebnú porážku od Demokratickej strany ako jeho "najväčšie víťazstvo".[4] Po skončení mandátu prezidenta sa vrátil do úradu predsedu vlády v roku 1961 po vojenskom prevrate. Počas jeho premiérstva na uzmierenie západných spojencov Turecka pri kríze na Cypre v roku 1964 zapojil Turecko do Bandungskej skupiny.[1] Na záver politickej kariéry sa angažoval v tureckom parlamente, Veľkom národnom zhromaždení.

Zomrel v roku 1973 v Ankare, jeho pozostatky boli 28. decembra 1973 uložené v ankarskom mauzóleu Anıtkabir na protiľahlej strane nádvoria oproti Atatürkovým.[5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c LIEBMANN, George W.. Diplomacy Between the Wars: Five Diplomats and the Shaping of the Modern World. Londýn : Tauris, 2008. ISBN 9781845116378. S. 174-175. (po anglicky)
  2. a b VANDER LIPPE, John M.. The "Other" Treaty of Lausanne: The American Public and Official Debate on Turkish-American Relations [online]. The Turkish Yearbook, Vol. XXIII, 1993, [cit. 2019-05-17]. [dergiler.ankara.edu.tr/dergiler/44/683/8687.pdf Dostupné online.] (po anglicky)
  3. a b c d İsmet İNÖNÜ [online]. Ankara : Presidency of The Republic of Turkey, [cit. 2019-05-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. a b HEPER, Metin. Ismet Inönü: The Making of a Turkish Statesman. Leiden : E.J.Brill, 1998. S. 274. (po anglicky)
  5. Anıtkabir [online]. Ankara : Ministerstvo kultúry a turizmu Tureckej republiky, [cit. 2019-05-19]. Dostupné online. (po anglicky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]