Škrečok zlatý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Škrečok sýrsky)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Peach the pet hamster.jpg

Chrček zlatý, nesprávne škrečok (lat. Mesocricetus auratus - chrček sýrsky) je druh hlodavca z čeľade myšovitých. Pochádza zo Sýrie (preto sa pôvodne volal Mesocricetus asyriana) a okolia.

Je to hlodavec ktorý sa v prírode dožíva 2 - 4, v zajatí 4 - 6 rokov. Vyrastie až do veľkosti 12-14 cm. Jeho hmotnosť sa pohybuje v rozmedzí 120 g až 200 g. Počet mláďat je od 1 do 14. Tento počet však rýchlo klesá s vekom samice. Dĺžka tehotenstva je približne 19 dní. Mláďatá sa osamostatňujú po 6. - 9. týždňoch a samica je schopná otehotnieť 2 mesiace po pôrode (z fyziologického hľadiska je schopná aj skôr, cca 3 týždne po pôrode, skôr ku sebe samca ale nepustí).

Spoločenstvo je prísne matriarchárne, samica samca, po "splnení si povinnosti", vyženie a cca po 3. mesiacoch vyženie aj odcicané a už samostatné mladé.

Spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]

Chrčky sú všežravce a žerú sezónnu potravu. V zajatí sú niekedy prieberčivé, ale časom si zvyknú jesť všetko. Popritom ohlodávajú tvrdé drevo alebo minerály alebo nájdený suchý chleba, aby sa im obrusovali hlodáky, ktoré by im inak prerástli a zviera by sa pred smrťou z nedostatku potravy (ktorú bez zubov namá ako pohrýzť) skôr udusilo.

Ako každý púštny a polopúštny živočích aj chrček vie vo svojom organizme veľmi dobre hospodáriť s vodou. Preto nemusí mať nutne zdroj pitnej vody v podobe prameňa a pod., stačí mu aj šťavnatá potrava.

Fyziologický vývin pridelil chrčkom lícne vaky, z čoho pochádza aj ľudské prirovnanie - škrečkovať (ako prvé sa v našich končinách chovali škrečky (Phodophilus), ktoré sú poddruh chrčkov. Avšak aj škrečky aj chrčky lícne vaky majú), do ktorých si ukladajú potravu pri zbieraní. Na jedenkrát tak môžu do nory odniesť hmotnosť koľko sami vážia. Nory si robia v zemi, avšak nie hlboko pod zemou. Prvotná chodba smeruje šikmo nadol, cca pol metra, ale v kohútiku sa stáča znovu nahor. Samotné "príbytky" sa nachádzajú cca 15 cm pod povrchom. Šikmina chodby je ideálna proti vode a proti hadom, ktoré sa v ohybe musia pretočiť, čím sa stávajú zraniteľné.

Príbytky pozostávajú z niekoľkých samostatných "izbičiek", prepojených chodbami. V jednej, najväčšej, má jedinec "sklad" a v ňom všetko nekazivé, čo počas roka naznášala. Takýchto skladov môže mať niekoľko. Potom má niečo ako WC a spálňu. Vo "WC" má plevy, slamu a pod. do ktorých vykonáva potrebu, ale výkaly si kladie priamo pod seba v "spálni" (chrček ja kaprofág, tzn požiera svoje vlastné výkaly. Tie mu v zlých časoch slúžia ako náhradná potrava (väčšinou sú čisto rastlinné) a nie je jediným zvieraťom na planéte, ktoré to robí). Slamu, seno, plevy a ostatné veci má v záchodku kvôli nasiakavosti, pretože:

a) silná pachová stopa odrádza iných jedincov totho istého pohlavia a pri samiciach upozorňuje samcov

b) infekcie z kvasenia moču si chrček drží mimo "spálňu"

c) v časoch tuhej zimy jedinci pozvlákajú do "WC" novú slamu (a ost.) a zabezpečujú si teplo, ktoré kvasenie produkuje

d) zatiaľ čo sa predátor (napr. had) prediera k zdroju pachu, chrčky (častokrát len samica s mladými) ujdú bočnými chodbami do bezpečia

Do Európy boli chrčky prinesené pravdepodobne neúmyselne orientálnymi kupcami okolo 14. storočia, pretože ich zoologický výskum nastal až v začiatkom storočia 15., keď sa konečne podarilo zistiť, kde je domovina učenlivého a prispôsobivého hlodavca, ktorý sa veľmi rýchlo stal aj domácim maznáčikom. Chrčka tak možno, okrem potkanov, vtákov a domestikovaných zvierat (pes, mačka) považovať za jedného z prvých umelých domácich maznáčikov. Samička má povahu prudkú, ale samček v čase nadbytku veľmi rýchlo zlenivie a nechá sa naťahovať, čo privítali hlavne deti.

Dnes sa chrčky vyskytujú prakticky všade (nezriedka sú úmyselne vypustené do prírody, keď sa dieťa nestará a matka nemá čas...) po svete, okrem polárnych a tropických pásiem. Drvivá väčšina ich však žije v teráriových chovoch v zajatí, avšak po ujdení sú veľmi rýchlo adaptibilné na prostredie (chrček sa ako jediný hlodavec nezľakne mačky alebo líšky a dokáže ich cieleným útokom na ňufák zahnať). Proti bleskovým útokom hadov však ani chrček nemá veľa šancí.

Na svete je moememtálne asi len jedniná pravá varianta chrčka - zlatavo krémová farba. Ostatné farebné variácie (variety) sú cielene vytvárané v chovoch. Najznámejšie variety chrčkov sú - hrdzavá s bieločiernými límcami, strakatá (rôzne farby na jednom jedincovi - biela, čierna, hnedá, hrdzavá), biela (albín - nedostatok pigmentu sa prejavuje aj v očiach, tzn. má červené oči), biela "non albinum" (srsť biela, oči čierne), jednofarebná (najčastejšie krémovožltá farba, hnedá, sivá a čierna) a trend posledných 10. - 20. rokov, tzv. Panda (ich sfarbenie je presne také, ako je sfarbená panda).