Staroseverčina

Staroseverčina alebo stará severčina je súhrnné označenie pre severogermánske nárečia/jazyky, ktorými sa hovorilo zhruba medzi rokmi 800 (začiatok viningského obdobia) až 1400.

V širšom zmysle pojem zahŕňa aj praserverčinu, z ktorej sa staroseverské jazyky vyvinuli. V užšom zmysle sa ako staroseverčina niekedy označuje len stará islandčina, v ktorej bolo napísané najväčšie množstvo textov v severskej oblasti v čase medzi rokmi 1000 až 1250, a je teda aj najlepšie zmapovaná.

Rozšírenie

Touto skupinou jazykov sa najprv hovorilo len v Dánsku, Nórsku, Švédsku a časti Fínska, ale Vikingovia ju rozšírili aj na Orkneje, Shetlandy, časti Škótska, Írska a stredného Anglicka, Faerské ostrovy, Island a časti Grónska.

Delenie

• stará západná severčina:
  • stará západná severčina vikingského obdobia
  • stará islandčina
  • stará nórčina
  • stará faerčina
• stará východná severčina:
  • stará dánčina
  • runová švédčina a stará švédčina
  • stará gotlandčina