Staroseverčina
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Staroseverčina alebo stará severčina je súhrnné označenie pre severogermánske nárečia/jazyky, ktorými sa hovorilo zhruba medzi rokmi 800 (začiatok vikingského obdobia) až 1400.
V širšom zmysle pojem zahŕňa aj praserverčinu, z ktorej sa staroseverské jazyky vyvinuli. V užšom zmysle sa ako staroseverčina niekedy označuje len stará islandčina, v ktorej bolo napísané najväčšie množstvo textov v severskej oblasti v čase medzi rokmi 1000 až 1250, a je teda aj najlepšie zmapovaná.
Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]
Touto skupinou jazykov sa najprv hovorilo len v Dánsku, Nórsku, Švédsku a časti Fínska, ale Vikingovia ju rozšírili aj na Orkneje, Shetlandy, časti Škótska, Írska a stredného Anglicka, Faerské ostrovy, Island a časti Grónska.
