Apoptóza

Zmeny bunky pri apoptóze

Apoptóza je programovaná bunková smrť. Na bunku pôsobia signály (z vnútorného alebo vonkajšieho prostredia), ktoré postupne vedú k tomu, že bunka sama rozštiepi svoju DNA na fragmenty, rozloží vlastné proteíny a pomocou cytoskeletu sa rozpadne na viacero apoptotických teliesok, ktoré sú v extracelulárnom prostredí pohltené okolitými bunkami. V tom sa líši od nekrózy, kedy je bunka zničená „násilne“, jej obsah vytečie do okolia ostatných buniek a môže ich svojím obsahom neadekvátne ohroziť (výlevom mediátorov, ktoré mala vo vnútornom prostredí).

Apoptóza je veľmi dôležitá v embryonálnom vývoji (prsty na rukách sa zakladajú aj s blanami medzi prstami a neskôr odumrú apoptózou), i pri raste organizmu a jeho jednotlivých častí. Veľký význam má takisto pri rozpoznávaní nekontrolovateľne sa množiacich buniek. Organizmus má ochranné mechanizmy, ktoré dokážu takýmto bunkám príslušnou signalizáciou „vnútiť“ apoptózu.

Typickými znakmi apoptózy je štiepenie DNA nukleázou medzi nukleozómami, a teda typický apoptotický rebrík signálov na agarózovom gély, približne každých 200 bázových párov. Rovnako farbenie DNA pomocou farbičky Dapi vykazuje iné charakteristiky - apoptotická chromozómová DNA je rozstrúsená a nehomogénna, rovnako ako signály farbičky, ktorá sa na ňu viaže. Biochemickým markerom apoptózy je membránový fosfolipid - fosfatidyl serín. U zdravých biniek sa vyskytuje iba vo vnútornom lístku membrány, u chorých resp. apoptotických buniek sa presúva na vonkajšiu stranu, čo predstavuje signál pre fagocytické bunky.

Apoptóza môže prebiehať dvoma dráhami- vonkajšou a vnútornou. Obe dráhy sa stretnú v spoločnom bode.

Zdroj

• KITTNAR, Otomar a kol. Lékařská fyziologie. Praha : Grada, 2011. ISBN 978-80-247-3068-4. (po česky)