Žarnov (nástroj)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Tibeťan so žarnovom (1938)
Súčasná podoba malého žarnova (30cm), ako ho možno zaobstarať na trhu v Číne

Žarnov je praveký ručný kamenný mlynček na obilie.

Žarnov pozostával zo sady dvoch mlecích kameňov tvaru valcovitých diskov. Spodný kameň - ležiak bol pevný. Horný kameň - behúň bol na spodný kameň zabrúsený a na ležiaku sa otáčal pozdĺž osového čapu. Mlynček sa roztáčal ručne, pomocou dreveného kolíka zasadeného do otvoru na obvode behúňa. Najstaršie žarnovy nemajú otvor pre kolík a predpokladá sa preto, že boli roztáčané pomocou remeňa alebo povrazu upevneného na obvode behúňa. Obilie sa do mlynčeka sypalo stredovým otvorom v behúni, okolo čapu, ktorý nevyplňoval celý priestor otvoru v behúni.

Vynález žarnova[upraviť | upraviť zdroj]

Od neolitickej revolúcie tvorilo zrno divokých tráv a neskôr aj obilie podstatnú súčasť potravy. Zrno aj obilie sa konzumovali spravidla rozdrvené či rozomleté. Najstarším nástrojom na spracovanie zrna bolo jednoduché kamenné drvidlo, zložené z dvoch kameňov. Na väčší kameň sa nasypalo zrno a menším kameňom sa pohybom od seba a k sebe roztieralo. Práca s drvidlom bola namáhavá a zdĺhavá, zvlášť, pokiaľ bolo potreba vyrobiť múku, nie len hrubo nadrvený „šrot“. Zhotovenie kilogramu múky trvalo 1-3 hodiny.[1] Od piateho storočia pred Kr. sa začali šíriť tzv. mlynčeky gréckeho typu. Boli to vlastne zväčšené a zdokonalené drvidlá. Ťažký horný trecí kameň bol opatrený dlhou rukoväťou a kývavý pohyb okolo osi mimo trecí kameň zaisťovalo viac ľudí, spravidla otrokov. Otvorom v hornom kameni prepadávalo obilie postupne medzi oba kamene a drvilo sa na múku. V Čechách sú doložené „barbarizované mlynčeky gréckeho typu“, používajúce podobné princípy, ale vyhotovené v menšom prevedení pre jedného človeka.

Komu pripísať vynález rotačného mlynčeka nie je zatiaľ celkom jasné. Objavili sa v 3. – 2. storočí pred Kr. v Taliansku a v Španielsku. K sprostredkovaniu idei rotačného mlyna medzi Stredomorím a strednou Európou došlo skôr cestou ibersko-juhogalsko-severogalskou, než priamym kontaktom cez Alpy. Každopádne sa žarnovy v keltskom prostredí ujali a v poslednom storočí pred koncom letopočtu značne rozšírili.

Žarnovy v stredoveku a novoveku[upraviť | upraviť zdroj]

Ručné kamenné mlyny boli na Morave používané až do začiatku 20. storočia.[2]

Na fotografii z Číny je zachytený novodobý žarnov predávaný v roku 2010 na trhu v Chaj-kchou. Podivuhodná je ako funkčná podobnosť s Keltským žarnovom (vysoký a ťažký behúň, zahĺbenie behúňa pre ľahšie nasypanie obilia, otvor v boku behúňa pre kolík, ...), tak ak kľuka, ktorá slúži na roztáčanie žarnova. Z hľadiska ergonómie ovládania je pravdepodobné, že takto mohol byť riešený pohon aj pri mlynčekoch doby laténskej.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Beranová M.: Jídlo a pití v pravěku a ve středověku, Academia, Praha 2007, ISBN 80-200-1340-7
  2. Procházka, A.: Gallská kultura na Vyškovsku, Slavkov, 1937
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žernov (mlýnek) na českej Wikipédii.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]