Bitka o Mazár-e Šaríf

Bitka o Mazár-e Šarif
Súčasť vojny v Afganistane
dievčenská škola po útoku spojeneckého letectva
Dátum 9. – 10. november 2001 Miesto Provincia Balch, Afganistan Výsledok spojenecké víťazstvo, dobytie mesta
Protivníci
USA Severná aliancia	Taliban
Velitelia
Abdul Rašíd Dostum Ustad Atta Mohamed Hadži Mohamed Mohakik Tommy Franks	Dadullah
Straty
Severná aliancia: 38	300 – 400 mŕtvych, 500 zajatých
Historický portál

Bitka o Mazár-e Šaríf bola bitka o mesto Mazár-e Šaríf ležiace na severe Afganistanu v dňoch 9. – 10. novembra 2001. Bola prvým stretom väčšieho významu medzi vojskami Severnej aliancie podporovanej USA a fundamentalistickým hnutím Taliban.

Bitka bola významná vo viacerých smeroch. Okrem toho, že ide o hlavné mesto provincie Balch malo Mazár-e-Šaríf pre Taliban symbolický význam. V roku 1998 dovŕšil Taliban jeho dobytím proces ovládnutia všetkých významných sídiel v krajine.

Bolo jasné, že výsledok bitky bude mať vážne dôsledky. Okrem toho, že načrtne smerovanie vojny bolo dôležité vyslať pozitívny signál aj americkej spoločnosti frustrovanej po útokoch z 11. septembra. Významu nastávajúcej bitky zodpovedali aj americké prípravy. Masívna letecká kampaň mala zlomiť odpor nepriateľa, a veliteľstvo psychologických operácií malo kontrolovať tok informácií do sveta. Plánovači americkej armády sa so svojimi predpoveďami držali pri zemi, a pripravovali sa na ťažké chvíle. Schopnosť Talibanu čeliť americkej vojenskej moci, ako aj ťažko odhadnuteľné správanie a výkony spojencov so Severnej aliancie prinášali mnoho neznámych. Práve preto bol jednoznačný priebeh bojov príjemným prekvapením.

Prípravy

30. októbra 2001 sa v Tadžikistane uskutočnilo stretnutie amerického generála Tommyho Franksa a predstaviteľom Severnej aliancie Muhammadom Fahímom. Práve tu padlo rozhodnutie zaútočiť na Mazár-e Šaríf. Plán pozostával z viacerých nadväzujúcich krokov, ktoré mali vytvoriť čo najlepšiu východziu pozíciu pred útokom na mesto. Jedným z prvých cieľov bola dedina Šol Gar vzdialená 25 km od Mazár-e Šaríf. Taktiež bolo prerušené telefonické spojenie s mestom. Psychologické operácie boli vedené viacerými spôsobmi. Medzi najvýznamnejšie patrilo zhadzovanie letákov, aj keď vzhľadom na gramotnosť obyvateľstva je efekt takýchto krokov otázny (údaje o gramotnosti sa líšia, podľa štatistík UNICEF predstavovala v rokoch po začiatku vojny 49% u mužov, a len 18% u žien). Ako prínosnejšie možno hodnotiť vysielanie na rádiových frekvenciách, ktoré využívali Američania ako prvú formu styku s afganskými civilistami na území kontrolovanom Talibanom.

Vojská Severnej aliancie postupovali z viacerých smerov, pričom jednotlivé útočiace skupiny odrážali multietnickú skladnu Severnej aliancie. Generál Dostum viedol Uzbekov smerom z juhozápadu, pričom 4. novembra úspešne zaútočil na dedinu Kešendeh. Rozhodne nešlo o útok, aký by sme v 21. storočí očakávali. Namiesto obrnených vozidiel používali útočiaci vojaci kone. Darilo sa aj generálovi Noorovi a jeho 2 000 Tadžikom. Tí mali za cieľ osadu Ák Kupruk priamo na juh od Mazár-e Šaríf.

Americká účasť

Severná aliancia rozhodne bola schopná čeliť Talibanu v otvorenom boji, no útok na taký veľký cieľ akým bolo Mazár-e Šaríf by bez americkej pomoci pravdepodobne v tých dňoch nebol možný. Okrem stálej posádky sa k mestu blížilo údajne až 4 000 ďalších militantov nielen z Afganistanu. Masívne útoky bombardérmi B-52 prebiehali v dňoch 7. – 8. novembra. Prvým cieľom boli nepriateľskí bojovníci zoskupení v rokline Časma-je Šafá, a druhým priesmyk Kótal-e Hádží Gak, ktorý bol jedinou prístupovou cestou k mestu, ktorá bola v rukách Talibanu. Taliban síce disponoval obmedzenými protilietadlovými prostriedkami, no nepriniesli mu žiaden osoh.

Dôležitá bola aj účasť malej skupiny vojakov amerických špeciálnych jednotiek. Tí boli pričlenení k veliteľom Severnej aliancie, a ich hlavnou úlohou bolo za pomoci laserových značkovačov označovať ciele pre letecké útoky. Aj keď išlo len o malé jednotky (s generálom Noorom bolo dohromady trinásť amerických vojakov), ich vplyv na dianie na bojisku bol veľký.

Boj

Sily Severnej aliancie sa nachádzali okolo 22 kilometrov od mesta. Aj napriek počiatočnému váhaniu sa nakoniec vydali jednotlivé oddiely do útoku. Prvou úlohou bolo prekročiť most Pul-e Imám Bukrí (Pol-e Emám Bokrí), čím sa Severnej aliancii otvorila cesta k mestu. Prvé dva vojenské ciele predstavovali kasárne a letisko. Tých sa Taliban vzdal takmer bez boja. V týchto okamihoch bol najväčším nepriateľom postupujúcich vojsk nedostatok transportných prostriedkov, a tak si ich, ako sami priznali, zaobstarávali rôznymi spôsobmi.

Taliban po silných útokoch namierených proti jeho kľúčovým oporným bodom nebol schopný udržať si kontrolu nad blízkym okolím mesta. Obrancovia mesta sa nachádzali v ťažkej situácii, a tak sa radšej rozhodli ustúpiť. Podľa rôznych odhadov sa skupina 5 000 – 12 000 bojovníkov z rôznych krajín začala presúvať aj s vybavením smerom k mestu Kunduz, kde sa mali pripraviť na ďalší boj.

Predstavitelia Talibanu rozhodne odmietali pripustiť, že boj vzdali. Zvláštna situácia nastala, keď k mestu prišli posily z v počte Pakistanu 900 mužov. No ako sa neskôr ukázalo, šlo o skupinu mladých bojovníkov, mnohí neboli ani plnoletí, ktorých zrejme vyslal pakistanský radikálny duchovný Súfí Muhammad. Keď dorazili k mestu, Taliban už bol na ústupe, a nik nemal čas sa im venovať. Frustrovaní bojovníci sa usadili v budove dievčenskej školy, kde s vojakmi Severnej aliancie rokovali o kapitulácii.

Rokovania sa tiahli dva dni, no potom došlo k zlomu, keď bojovníci zabarikádovaní v škole zabili dvojicu mužov, ktorá s nimi prišla viesť rozhovory. To rozpútalo niekoľkohodinovú prestrelku, ktorá ale na patovej situácii nič nezmenila. Nasledovala porada s americkými vojakmi. Nakoniec bola škola vyhodnotená ako legitímny vojenský cieľ, a bola odoslaná žiadosť o leteckú podporu. Tu sa ale názory na ďalší vývoj udalostí rozchádzajú. Podľa oficiálnej správy boli na budovy zhodené štyri (podľa niektorých zdrojov dve) poltonové bomby. Za privolanie leteckej pomoci dostal seržant Stephen E. Tomat Striebornú hviezdu.

Odporcovia tejto teórie ale tvrdia, že Severná aliancia sama spustila na budovu útok, čo malo skončiť masakrom niekoľkých stoviek bojovníkov. Pochybnosti o vierohodnosti oficiálnej verzii zaznievali aj z radov predstaviteľov OSN, no nemajú oporu v relevantných dôkazoch. S najväčšou pravdepodobnosťou sú prehnané aj správy o tom, že v škole malo zomrieť až 800 ľudí.

Dôsledky

Americké velenie spájalo isté obavy s nevyspytateľnosťou vojakov Severnej aliancie. Mesto zatiaľ za každé dobytie zaplatilo tisíckami obetí. A žiaľ, aj teraz sa objavovali informácie o zločinoch dobyvateľov, ktorí mali unášať a znásilňovať civilistov. Kritike sa nevyhli ani americké vojská, ktoré mali pri silnom bombardovaní vážne poškodiť letisko. To malo o niekoľko týždňov oddialiť jeho plné sprevádzkovanie.

No v konečnom dôsledku práve získanie letiska na území Afganistanu bolo jedným z hlavných prínosov operácie. To sa prejavilo už krátko po dobytí mesta. Šírili sa totiž zvesti, podľa ktorých talibanský veliteľ Dadullah mas zhromaždiť 8 000 bojovníkov a pripravovať sa na protiútok. Spojená štáty urýchlene presunuli do mesta tisícku Rangerov, ktorí predstavovali prvú väčšiu americká americkú jednotku na území Afganistanu.

11. decembra bolo letisko oficiálne vyhlásené za schopné plniť všetky svoje úlohy. To významné posilnilo možnosti letectva, ktoré dosiaľ využívalo letiská v Uzbekistane a lietadlové lode v Arabskom mori. Väčšia vzdialenosť si vyžadovala väčšie zásoby paliva, čo obmedzovalo nosnosť lietadiel. Umiestnením lietadiel priamo v Afganistane sa znížili náklady na útoky, a skrátil reakčný čas.

Spojenci sa samozrejme snažili pred verejnosťou vyťažiť z víťazstva maximum, čo sa im darilo. Mnohé médiá po bitke o Mazár-e Šaríf predpovedali rýchlu porážku Talibanu. Na druhej strane, objavovovali sa tiché hlasy upozorňujúce na fakt, že Taliban sa jednoducho stiahol, aby neplytval svojimi silami v márnych bojoch. K takémuto postupu sa Taliban v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch uchýlil viackrát, napr. v meste Kandahár, ktoré bolo považované za hlavnú baštu Talibanu.

Referencie

• Massacre in Mazar-e Sharif, How the Taliban Slaughtered 8000 people in Mazar-e Sharif [online]. Hazara, 2.4.2003, [cit. 2010-12-17]. Dostupné online. (anglicky)
• The Battle for Mazar-i-Sharif [online]. NYTimes, 10.11.2001, [cit. 2010-12-17]. Dostupné online. (anglicky)
• Opposition troops closing in on Mazar-e-Sharif [online]. CBCNews, 7.11.2010, [cit. 2010-12-17]. Dostupné online. (anglicky)
• Air Power and the Battle for Mazar-E Sharif [online]. Questia, [cit. 2010-12-17]. Dostupné online. (anglicky)