Aristotelovo poňatie demokracie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Aristoteles pozeral na demokraciu podobne ako Platón, teda ju považoval za chybný typ štátneho zriadenia. Vo svojom hodnotení jednotlivých ústav člení druhy štátnych zriadení podľa dvoch parametrov:

  • počet vládcov
  • rešpekt vládcov k zákonom, teda podľa nich konajú či nie.

Ak ide vládcom len o svoje blaho, potom je možné považovať túto formu vlády za despolitika (t.j. má taký istý základ ako postoj pána (=despotés) voči jeho otrokom). Tento druh vládnutia náleží privátnej sfére domácnosti, v politike štátu či obce nemá mať žiadne miesto.

Delenie foriem vlády[upraviť | upraviť kód]

Formy vlády Dobré Zlé
Jednotlivec monarchia tyrania
Skupina aristokracia oligarchia
Väčšina politea demokracia

Demokracia[upraviť | upraviť kód]

Aristoteles vo svojej klasifikácii štátnych zriadení považuje demokraciu za zlú a "zvrátenú" formu. On ju priamo nazýva "Politeia", čo môže vyvolať zlé pochopenie, pretože "Politeia" sa v gréčtine zvyčajne používa pre označenie ústavy alebo štátneho zriadenia. Naopak "Politeia" ako prospešná a zdravá forma štátneho zriadenia by mala byť vládou množstvo v záujme spoločného dobra tvorená mnohými občanmi, ktorí smú nosiť zbraň, čomu zodpovedajú ich vojenské cnosti. [1] Demokraciu naopak definuje ako vládu množstva v prospech chudobných. [2]

Z tejto klasifikácie vyplýva, že Aristoteles zúžil pojem ľudu v demokratických zriadeniach na väčšinu chudobných, ktorá nedisponuje všetkými právami ani presadením svojich záujmov. To je dôvodom, uvažuje Aristoteles ako Platón, prečo demokracia nemôže byť stabilným systémom, pokiaľ v nej existujú takéto rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Demagógovia radi zneužijú svoju moc nad chudobnými a namieria ich hnev proti bohatým, ktorí sú prinútení sa brániť, čo vo výsledku vedie k zrúteniu demokracie. [3] Najchybnejším faktorom tohto zriadenia nie je ani tak nestabilita, ako skôr skutočnosť, že demokracii a vládnucej väčšine chudobných v nej nejde o všeobecné dobro, čo je dôležitá charakteristika všetkých zdravých foriem zriadenia. Opakom demokracie je v tomto duchu oligarchia, teda vláda malej skupiny bohatých na úkor chudobných, ktorá je ďalším typom zvráteného ústavného zriadenia.

Aristoteles sa opäť zhoduje s Platónom, keď za hlavný princíp demokracie považuje slobodu. Tá je charakterizovaná dvoma princípmi:

  1. Každý jedinec striedavo vládne a je ovládaný.
  2. Každý žije ako chce.[4]

Prvý bod ukazuje jednu z konštánt demokracií, teda že každý sa môže podieľať na obsadzovaní riadiacich postov v obci.

Ďalšou dôležitou charakteristikou je poňatie spravodlivosti. Tá je v demokratickom zriadení aritmetická, pretože pri rozdeľovaní statkov prislúcha každému členovi obce rovnaká časť. Ďalšiu zhoda Aristotela a Platóna nachádzame v pohľade na neprirodzenú nerovnosť v charaktere a poznaní. [5] [6]

Vlastnosti demokracie[upraviť | upraviť kód]

Aristoteles definoval základné vlastnosti demokracie:

  1. Vo väčšine politických rozhodnutí má zvrchovanú právomoc ľudové zhromaždenie, nie úrady.
  2. Súdne tribunály sú zostavené z členov obce či ich zástupcov.
  3. Všetci občania volia úradníkov, ktorými sa môžu stať všetci občania.
  4. Všetci vládnu striedavo nad druhými.
  5. Väčšinu úradov smie občan obsadiť len v jedinom volebnom období.
  6. Volebné obdobie netrvajú dlho.
  7. Adepti do všetkých verejných úradov sú nominovaní žrebom. Výnimku tvoria úrady, kde je vyžadovaná odbornosť.
  8. Pre výkon funkcie v úrade nesmie existovať majetkový cenzus alebo len veľmi mierny.
  9. Členstvo v jednotlivých úradoch, v ľudovom zhromaždení či súde má byť honorované platom. [7]

Z toho vyplýva, že politická moc je v rukách ľudu (1., 2., 3.), ďalej je realizovaný ideál aritmetickej rovnosti, tým že žiadny jedinec obce nemá schopnosť koncentrovať väčšiu moc na dlhší čas (4., 5., 6 .), komparatívna výhoda v odbornosti je minimalizovaná na najmenšiu mieru (7.) a je znemožnené uchopenie moci bohatými (8., 9.).

Najslabšie miesto vidí Aristoteles, ako mnoho ďalších mysliteľov, v možnosti manipulácie väčšiny ľudu zo strany demagógov, ktorých stádové správanie môže viesť k poškodeniu menšiny bohatých.

Typy demokracie[upraviť | upraviť kód]

Aristoteles opisuje štyri typy demokracie:

  • Najlepšou formou je tá, v ktorej sa ľud skladá z roľníkov a občanov strednej vrstvy (stredne majetných), pričom by výkon v úrade mal byť podmienený malým majetkovým Censom. V tomto modeli demokracie je ľud zaneprázdnený prácou na uživenie seba samého a nemá na politikárčenie čas. Zhromaždenia ľudového snemu sú zriedka a v spoločnosti je zachovaná vláda práva.
  • Druhým typom demokracia je ten, v ktorom ľud je zložený z občanov dobrého pôvodu.
  • Tretí typ je založený na spoločnosti, v ktorej žijú všetci slobodne (nie je zjavné, či mal na mysli aj cudzincov a deti bývalých otrokov).

V druhom a treťom type demokracie tiež vládne zákon.

  • Štvrtý typ je definovaný tak, že demokratickú spoločnosť tiež tvoria všetci slobodní (ako pri 3. type), ale títo sa bez výnimky podieľajú na politickom živote obce. Ide o "extrémny typ demokracie", v ktorom neexistuje vláda zákona, ale vláda ľudovej väčšiny, čo odporuje ústavnosti. [8]

Všeobecne možno povedať, že demokracia bude cnostná, ak sa ľud zaujíma o svoju prácu a nehľadí na intrigy proti bohatým.

Aristoteles rozvinul politickú teóriu, v ktorej opisuje náuku o podmienkach stability ústavných zriadení vrátane demokracie, ktorá je obsiahnutá v 5. a 6. knihe Politiky. Tu zmieňuje ideu, že akákoľvek jednostranná vláda sa má vždy usilovať o to, aby zabránila znevýhodňovaniu menšín. V prípade demokratického zriadenia, tak má okrem majetkovej nerovnosti platiť rovnosť, alebo dokonca aj zvýhodňovanie bohatých. [9] Veľmi dôležité je aj zabezpečiť a podporovať čo najsilnejšiu strednú triedu v obci, ktorá má blahodarný vplyv na stabilitu štátnych zriadení. Konflikt vždy hrozí z rozdielneho postavenia chudobných a bohatých. De facto platí, že stredne majetní nezávidia bohatým a zároveň nie sú ako oni arogantní, a teda tvoria najlepší základ pre stabilný režim (aj ten demokratický). [10]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Detto, s. 1279a37-b4.
  2. Detto, s. 1279b9.
  3. Detto, s. 1304b.
  4. Detto, s. 1317b.
  5. Detto, s. 1280.
  6. Platón (1993): Ústava. preložil R. Hošek. Praha, Svoboda, s. 558b.
  7. Aristoteles (1998): Politika. Preložil A. Kříž. Praha, Rezek, s. 1317b17-1318a2.
  8. Detto, s. 1292a28, 1293a8.
  9. Detto, s. 1309a28n.
  10. Detto, s. 1295b.

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aristotelovo pojetí demokracie na českej Wikipédii.