Arménska jadrová elektráreň
| Arménska jadrová elektráreň Հայկական ատոմային էլեկտրակայան | |
| Informácie | |
| Krajina | Arménsko |
| Súradnice | 40° 10′ 51.04″ S, 44° 8′ 56.07″ V |
| Stav | V prevádzke |
| Uvedenie do prevádzky | 22. decembra 1976 |
| Prevádzkovateľ | Haykakan Atomayin Electrakayan CJSC |
| Jadrová elektráreň | |
| Typ reaktora | VVER-440 V-270 |
| Tepelná kapacita | 1 375 MWt |
| Energetický výkon | |
| Bloky v prevádzke | 1 x 408 MW |
| Vyradené bloky | 1 x 408 MW |
| Nominálna kapacita | 375 MWe |
| Ročná výroba | 2 265 GWh |
| Externé odkazy | |
| Webstránka | armeniannpp.am/hy/ |
Arménska jadrová elektráreň (ANPP) (po arménsky: Հայկական ատոմային էլեկտրակայան), niekedy tiež Jadrová elektráreň Mecamor (po arménsky: Մեծամորի ատոմային էլեկտրակայան, Mecamor atomakayan) je jediná jadrová elektráreň na Južnom Kaukaze, nachádzajúca sa pri meste Mecamor 36 kilometrov západne od Jerevanu v Arménsku. Elektráreň bola postavená v 70. rokoch 20. storočia s dvoma blokmi VVER-440/270. Ide o mierne modifikované reaktory sovietskeho typu VVER 440/230.
V roku 1988 došlo v Arménsku k zemetraseniu, ktoré spôsobilo odstavenie a následné uzavretie elektrárne. Azerbajdžan a Turecko však svojou ekonomickou a prepravnou blokádou následne spôsobili výpadky elektrickej energie v Arménsku. Vláda preto v roku 1993 rozhodla o opätovnom spustení druhého bloku ANPP.
Elektráreň v súčasnosti zabezpečuje do siete v priemere okolo 30-40 % spotreby elektriny v Arménsku (27 % ku koncu roka 2019).[1] Po roku 2000 sa uvažovalo o výstavbe nového bloku s výkonom 1000-1200 MW. Po havárii v jadrovej elektrárni Fukušima bolo avšak od týchto plánov upustené.
Elektráreň Mecamor býva považovaná za jednu z najnebezpečnejších jadrových elektrární na svete.[2][3] Hlavným dôvodom je fakt, že ako jedna z mála elektrární v prevádzke nemá ochranný kontajnment a navyše leží v relatívne tektonicky aktívnej oblasti. Zo strany EÚ aj USA je dlhodobo vyvíjaný tlak na jej odstavenie. Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) však jej prevádzku považuje za bezpečnú. Životnosť elektrárne mala vypršať v roku 2016, kvôli svojmu významu však bola predĺžená s tým, že reaktor bude modernizovaný za účasti Ruska. Nový termín uzatvorenia sa stanovil na rok 2026 s tým, že následne by produkciu elektriny mal prevziať plánovaný nový reaktor.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]_(40819707863).jpg){kind=spacer}
ANPP pozostáva z dvoch blokov. Prvý blok bol uvedený do prevádzky 22. decembra 1976, druhý 5. januára 1980.[4] Po verejnom tlaku po zemetrasení v Spitaku v roku 1988 došlo zo strany Rady ministrov ZSSR k rozhodnutiu uzavrieť dva prevádzkované bloky (prvý blok bol odstavený vo februári a druhý v marci roku 1989).[5] Po rozpade ZSSR zažívalo Arménsko obdobie nedostatku energie a vláda v apríli 1993 rozhodla o opätovnom spustení elektrárne.[6] Pred znovuotvorením prevádzky arménska vláda pozvala významné medzinárodné spoločnosti na diskusiu a odporúčanie riešení pre potenciálne zemetrasenia. Po zdĺhavých diskusiách bolo nájdené riešenie a následne bol 5. novembra 1995 opätovne uvedený do prevádzky druhý blok po vyše šiestich rokoch odstávky.[5] Tento krok vyústil v rapídny nárast dodávok elektriny v krajine a umožnil využívať elektrinu nepretržite cez deň aj noc.[7]
Počas príprav na opätovné spustenie elektrárne do prevádzky v rokoch 1993 – 1996 bola pre tento účel ako držiteľ povolenia vytvorená spoločnosť Armatomenergo.[6] Držiteľom povolenia na prevádzku ANPP je podľa rozhodnutia vlády Arménska č. 98/1996 zo 4. apríla 1996 v súlade s legislatívou v oblasti jadrovej energetiky spoločnosť CJSC HAEK (Haykakan Atomayin Electrakayan Closed Joint Stock Company).[6] Primárnym cieľom spoločnosť HAEK je schopnosť produktovať bezpečnú a cenovo udržateľnú energiu.[7]
Na druhom bloku prebiehajú opatrenia s cieľom predĺžiť životnosť elektrárne do roku 2027.[6]
Charakteristika elektrárne
[upraviť | upraviť zdroj]
.jpg){kind=spacer}
| Blok[8][1][6] | Typ | Čistý el. výkon | Hrubý el. výkon | Zahájenie stavby | Uvedenie do prevádzky | Odstavenie |
|---|---|---|---|---|---|---|
| Armenia-1 | VVER-440 Model V270 | 376 MW | 408 MW | 1969 | 22.12.1976 | 25.02.1989 |
| Armenia-2 | VVER-440 Model V270 | 376 MW | 408 MW | 1975 | 5.1.1980 | 2026 (plán) |
Odolnosť voči zemetraseniam
[upraviť | upraviť zdroj]Elektráreň sa nachádza blízko oblasti náchylnej na zemetrasenia s lokálnym magnitúdom až do stupňa 8. Komplex bol však vystavaný iba na odolnosť voči zemetraseniam s magnitúdom do 7.[4][9]
Kritika
[upraviť | upraviť zdroj]Okolité štáty ako Turecko či Azerbajdžan opakovane kritizovali Arménsko pre zastaranosť a rizikovosť jadrovej elektrárne. Turecko dokonca upozorňovalo na hrozbu šírenia jadrových zbraní v súvislosti s prevádzkou elektrárne a spájalo ANPP so zhoršovaním kvality životného prostredia v regióne.[3]
Vojenské hrozby zo strany Azerbajdžanu
[upraviť | upraviť zdroj]16. júla 2020 počas arménsko-azerbajdžanských pohraničných potýčok sa Vagif Darghali, hovorca azerbajdžanského ministerstva obrany, vyhrážal, že Azerbajdžan môže napadnúť ANPP.[10][11] Poznamenal: "Arménska strana by mala mať na pamäti, že naše ozbrojené sily majú v dispozícii pokročilé raketové systémy, schopné podniknúť vysoko precízne útoky na jadrovú elektráreň Mecamor, čo môže vyústiť v obrovskú katastrofu pre Arménsko.[12]
Arménske ministerstvo zahraničných vecí reagovalo, že hrozby "indikujú úroveň zúfalstva a krízu myslenia u politicko-vojenského vedenia Azerbajdžanu" a nazvalo ich flagrantným porušením medzinárodného humanitárneho práva vo všeobecnosti a Prvého dodatkového protokolu k Ženevským konvenciám špecificky. Takéto hrozby sú jasnou demonštráciou štátneho terorizmu a genocidálnych úmysloch Azerbajdžanu.[13]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Armenia [online]. pris.iaea.org, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
- ↑ LAVELLE, Marianne and Josie GARTHWAITE. Is Armenia's Nuclear Plant the World's Most Dangerous? [online]. nationalgeographic.com, 2011-04-14, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
- ↑ a b KHAN, Mehmood Ul Hassan. Armenia’s Nuclear Program: A Regional Security Threat with Global Consequences [online]. ankasam.org, 2017-04-27, [cit. 2020-12-11]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b Experience Gained from Fires in Nuclear Power Plants: Lessons Learned. [s.l.] : Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu, 2004. Dostupné online. ISBN 978-92-0-112604-7.
- ↑ a b Samuel Apikyan; David Diamond. Nuclear Power and Energy Security. [s.l.] : Springer. Dostupné online. ISBN 978-90-481-3504-2. S. 135–.
- ↑ a b c d e Country Nuclear Power Profiles Armenia [online]. cnpp.iaea.org, [cit. 2020-12-11]. Dostupné online. Archivované 2020-12-24 z originálu.
- ↑ a b . Dostupné online.
- ↑ Power Reactor Information System Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu: „Armenia, Republic of: Nuclear Power Reactors"
- ↑ Brit Salbu; Lindis Skipperud. Nuclear Risk in Central Asia. [s.l.] : Springer Science & Business Media. Dostupné online. ISBN 978-1-4020-8317-4. S. 140–.
- ↑ STAFF, Foreign. Azerbaijan threatens nuclear ‘catastrophe’ after border clash with Armenia worsens [online]. thetimes.co.uk, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
- ↑ HAMBLING, David. Azerbaijan Threatens Chernobyl-Style ‘Catastrophe’ In Caucasus Drone War [online]. forbes.com, 2020-07-17, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
- ↑ Baku, Yerevan exchange statements on possibility of striking critical infrastructure [online]. tass.com, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.
- ↑ Statement by the MFA of Armenia on threats of the Ministry of Defence of Azerbaijan to launch a missile strike at the Armenian Metsamor Nuclear Power Plant [online]. mfa.am, [cit. 2020-11-30]. Dostupné online.