Arrhéforia

Aténa, západný štít starého chrámu Atény Polias (Aténska akropola)

Arrhéforia alebo Arrhétoforia (starogr. Ἀρρηφόρια, Ἀρρητοφόρια) bola staroveká aténska slávnosť na počesť bohyne Athény Polias („Atény ochrankyne mesta“ ^[1]), oslavovaná v lete približne 3. dňa atického mesiaca skiroforión (pravdepodobnejšie v noci z 2. na 3. — samotný 3. deň mala Aténa narodeniny^[2]).^[3]

Aténsky sviatok Arrhéforia, s významom slova „(nosenie) toho, čo je zakázané“ a niekedy nazývaný aj Arrhétoforia, čo znamená „(nosenie) toho, čo je nevysloviteľné“,^[4] bol sviatok odvodený od slova arrhéforoi, názvu celoročnej kňazskej funkcie dvoch mladých dievčat.^[5]^[6] Tieto dievčatá, vybrané z prominentných aténskych rodín, vo veku sedem až dvanásť rokov, bývali v dome na Akropole. Počas roka sa starali o posvätný olivovník a tkali (spolu s ďalšími dievčatami) posvätný peplos pre mestskú sochu bohyne Atény Polias.^[7]^[4]

Ale keď sa blížil deň sviatku, podľa Pausania vykonali počas noci nasledujúci obrad:„ O jednej veci chcem napísať, ktorá vo mne vzbudila veľký údiv, málokomu však je známa. Neďaleko chrámu Athény zvanej Polias bývajú dve dievčatá, ktoré Aténčania nazývajú arrhéforoi. Tieto trávia nejakú dobu v blízkosti bohyne, ale keď nadíde chvíľa slávnosti, činia v noci toto: položia si na hlavu veci, ktoré im vydá Athénina kňažka, ale ako ona sama, ktorá tie veci vydáva, nevie, čo im dáva, tak i ony nosičky nemajú o tom potuchy. V meste je potom ohradený priestor neďaleko chrámu Afrodity v Záhradách a ňou vedie podzemná chodba; tadiaľ dievčatá zostupujú a tu taktiež odkladajú to, čo nesú, niečo iného potom, zahaleného, vznášajú zase von. Potom ich ihneď prepúšťajú a miesto nich odvádzajú na akropolu iné dievčatá.“^[8]

Počas tohto obradu dievčatá zišli cez podzemnú miestnosť do svätyne patriacej Afrodite nazývanej V záhradách, svätyne, ktorú sa archeológom podarilo identifikovať na severnom svahu Akropoly. Táto miestnosť viedla k prameňu, ku ktorému v trstinových košoch (kiσтαι) priniesli predmety, ktoré nesmeli vidieť.^[6]^[9] Späť priniesli ďalšie, ktoré podľa jedného zdroja mohli byť koláče v tvare hadov a falusov.^[5] ^[6] Potom, alebo možno v súvislosti s obradmi opísanými Pausaniom, arrhéforoi odložili svoje biele rúcha a vrátili svoje zlaté šperky bohyni, pretože ich povinnosti sa skončili (a iné boli na Akropolu privedené namiesto nich). Ďalší zdroj informácií poskytuje rozsiahla skupina votívnych nápisov z Akropole (cca 17 nápisov), pochádzajúcich od 3. stor. pred Kr. až po 2. stor. po Kr. objavených na podstavcoch malých sôch, z ktorých napr. jeden uvádza, že rodičia venovali sochu svojej dcéry Aténe Polias, keď bola v kňazskej funkcii errhéforos (θυγατέρα ἐρρηφορήσασαν ἀνέθεσαν).^[10]

Nemecký klasický filológ Walter Burkert vyslovil hypotézu, že s týmto obradom (sviatku Arrhéforie) by mohol súvisieť mýtus o malom Erichthoniovi, kde sa uvádza, že tri mladé panny, dcéry Kekropsa prvého aténskeho kráľa, dostali do starostlivosti trstinovú truhlicu, ktorú mali zakázanú otvárať. Raz v noci však neposlúchli a v truhlici uvideli kráľovho malého syna Erichthonia s hadím chvostom namiesto nôh a veľkého hada, zmocnila sa ich taká hrôza, že sa vrhli z vrcholu Akropoly.^[5]

Referencie a bibliografia

↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 311.
↑ Walter Burkert. Savage Energies: Lessons of Myth and Ritual in Ancient Greece. Chicago : University of Chicago Press, 2001. ISBN 978-02-2608-085-7. S. 55.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.
↑ ^a ^b Olympia Bobou. Children in the Hellenistic World. New York : Algora Publishing, 2003. ISBN 978-08-7586-213-2. S. 34.
↑ ^a ^b ^c Claude Calame. Choruses of Young Women in Ancient Greece. Lanham : Rowman & Littlefield, 2001. ISBN 978-07-4251-525-3. S. 131-132.
↑ ^a ^b ^c Walter Burkert. Homo Necans: The Anthropology of Ancient Greek Sacrificial Ritual and Myth. Berkeley : University of California Press, 1983. ISBN 978-05-2005-875-0. S. 150.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Oxford : OUP Oxford, 2015. ISBN 978-01-9968-305-5. S. 177.
↑ Pausanias. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 78.
↑ Katerina Zacharia. Converging Truths. Leiden : BRILL, 2017. ISBN 978-90-0434-998-8. S. 61.
↑ Walter Burkert. Savage Energies: Lessons of Myth and Ritual in Ancient Greece. Chicago : University of Chicago Press, 2001. ISBN 978-02-2608-085-7. S. 40.

[:311-1] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 311.

[:55-2] Walter Burkert. Savage Energies: Lessons of Myth and Ritual in Ancient Greece. Chicago : University of Chicago Press, 2001. ISBN 978-02-2608-085-7. S. 55.

[:368-3] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.

[:34-4] Olympia Bobou. Children in the Hellenistic World. New York : Algora Publishing, 2003. ISBN 978-08-7586-213-2. S. 34.

[:131-132-5] Claude Calame. Choruses of Young Women in Ancient Greece. Lanham : Rowman & Littlefield, 2001. ISBN 978-07-4251-525-3. S. 131-132.

[:150-6] Walter Burkert. Homo Necans: The Anthropology of Ancient Greek Sacrificial Ritual and Myth. Berkeley : University of California Press, 1983. ISBN 978-05-2005-875-0. S. 150.

[:177-7] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Oxford : OUP Oxford, 2015. ISBN 978-01-9968-305-5. S. 177.

[:78-8] Pausanias. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 78.

[:61-9] Katerina Zacharia. Converging Truths. Leiden : BRILL, 2017. ISBN 978-90-0434-998-8. S. 61.

[:40-10] Walter Burkert. Savage Energies: Lessons of Myth and Ritual in Ancient Greece. Chicago : University of Chicago Press, 2001. ISBN 978-02-2608-085-7. S. 40.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]